Electus - Mágovia rodu Canus

18. Kapitola

* * *

Pracovňou sa nieslo pokojné tiché mrnčanie. Netrvalo však dlho, pretože ho hneď na to prehlušilo nespokojné žiarlivé zavrčanie. Chvíľu sa od stien odrážali kakofónie vrčania, prskania, kňučania a cvakania čeľustí.

„Dosť!" okríkol obe hlavy chladný hrubý hlas.

Tigrilupus sa po jeho zvýšenom tóne trhol a poslušne sklopil hlavu. Vlčia hlava sa posunula bližšie k Severínovej ruke. Oblizla mu končeky prstov a čakala, kedy bude pokračovať v hladkaní, o ktoré sa tak obe hádali. Severín však nereagoval, preto sa do toho prosíkania pustila tigria hlava, ktorá sa o tú ruku začala jemne obtierať. Opäť sa miestnosťou ozvalo tiché temné zavrčanie plné závisti.

Možno by sa aj opäť pustili do seba, no v prítomnosti Hlavného mága sa neodvážili. Ešte do tretice skúsili prebudiť pánovu ruku k životu a prinútiť ho, aby im venoval ešte trochu pozornosti, no márne. Lenivým tichým krokom teda odkráčal pred krb, kde bolo jeho miesto. Rozvalil sa tam v celej svojej hrozitánskej veľkosti a znudene zafunel.

V tej chvíli ktosi zaklopal na dvere a hneď ich aj otvoril bez akéhokoľvek pozvania. Akoby to bola len formalita. Tigrilupusa tento rýchly a nečakaný pohyb vyľakal a potichu varovne zavrčal. Alfonz sa zastavil v strede kroku a prekvapene sa pozrel na Tigrilupusa, ktorý naňho upieral podozrievavý pohľad. Severín zbystril pozornosť, okríkol Tigrilupusa a pozrel sa na Alfonza. Vlčia časť pokorne zvesila hlavu a ticho, akoby vyčítavo pozrela na pána, zatiaľ čo tigria hlava si urazene odfrkla a urážlivo sa otočila Severínovi chrbtom. Bol veľmi zvedavý, aké správy mu tentokrát priniesol.

„Správa zo zbrojnice," začal Alfnoz trochu zadychčane, „vraj majú dostatočné zásoby munície a zbraní ktoréhokoľvek typu."

Severín spokojne prikývol. Potom sa sklonil nad papier, dočítal posledné vety a po chvíľke zadumania ho podpísal. Položil ho na kopu a natiahol sa po ďalší, keď si zrazu uvedomil, že Alfonz tam ešte stále prešľapuje z miesta na miesto.

„Ešte niečo?" spýtal sa možno viac nevrlo, ako plánoval.

Alfonz jemne sklopil zrak a pootvoril ústa akoby hľadal tie správne slová.

„Vieš, Severín... Tak som rozmýšľal...," začal Alfonz ani naňho nepozrúc.

Severín vedel, čo mu chce povedať, nuž preto, aby zbytočne nenaťahovali čas, mu povzbudzujúco kývol hlavou, aby mal tento problém čím skôr za sebou. Alfonz sa naňho nervózne pozrel a jedným dychom zo seba vypustil:

„Má tá vojna vôbec nejaký zmysel?"

Keď to vyslovil, zodvihol pohľad a čakal na jeho reakciu. Hlavnému mágovi sa v očiach chladno zablyslo. Alfonz to vždy prirovnával k búrke, ktorá v ňom bola odo dňa, čo si ho ako malý pamätal. Teraz však tá búrka rokmi zosilnela a on ju už nedokázal v sebe udržať. Ba čo je horšie, teraz sa ju už ani nesnažil skryť či potlačiť. Odovzdane ju nechal prúdiť do sveta.

„Vojna má vždy zmysel, pokiaľ máš za čo bojovať," ticho odvetil Severín.

Alfonz sa prudko vystrel a zamračene naňho pozeral.

„Ak je to tak, Severín," vážne začal po chvíľke ticha, „za čo bojuješ ty?"

Mlčal. Zamyslene prechádzal palcom po čerstvo podpísanej zmluve. Atrament sa ešte úplne nevpil do papiera a temne sa leskol na belejúcom sa podklade. Rozmýšľal. Vedel, že ak vysloví tie osudné slová, už ich nebude môcť zobrať späť. Nikdy.

Unavene si vzdychol. Akoby mu na plecia dopadla všetka ťarcha jeho budúcich slov. Pálila ho v hrdle a priam škárlila, aby ich vyslovil, dokým je ešte čas. Prudko sa nadýchol. Rozhodol sa. Priamo sa zahľadel Alfonzovi do očí a smrteľne vážne mu odvetil:

„Za pomstu."