Electus - Mágovia rodu Canus

56. Kapitola

    Celé tornádo nabralo nečakané otáčky. Juliána, nezvyknutého na Adriánine výkyvy, odhodilo dozadu rovno na mňa a spolu sme narazili do steny víru. Zvrieskla som, keď sa pod našou váhou stena prehla.

Peter už bol dvoma svižnými krokmi pri Adriáne a pomáhal jej zvýšiť rýchlosť. Chytili sa za ruky a začali mrmlať zaklínadlo. Mama sa k nám opatrne premiestnila držiac pri tom Vasila za ruku a pomohla nám vstať. Julián vyzeral akoby mal každú chvíľu hodiť šabľu a ja som sa necítila o nič lepšie.

Nepriateľské tornádo sa blížilo. Už som jasne rozoznávala päť mohutných siluet, ktoré väčšinu svojho života sa určite pripravovali práve na takúto chvíľu. Živo som si vedela predstaviť, že po rokoch strávených v podzemí musia priam bažiť po nejakej akcie. Pre steny ich víru som však nedokázala zistiť, koho za nami poslali.

„Rýchlejšie!" kričala na nich mama.

„Robíme, čo môžeme," precedila cez zuby Adriána a ďalej sa úpenlivo venovala riadeniu.

Peter neodvetil, len sústredene dokončoval zaklínadlo. Tornádo sa hrozivo zatriaslo. Podvedome som chytila mamu za ruku a pozrela sa dozadu. Druhý vír sa k nám nezadržiteľne približoval.

Nanešťastie, ich vietor bol omnoho silnejší a po chvíli som začínala cítiť, ako namiesto napredovania pomaličky cúvame. Celá vystrašená som sa pozrela na Petra a Adriánu.

Obaja už boli silami v koncoch. Slová, ktoré ešte stále v prúdoch vypúšťali von zneli akosi ťažšie a tichšie. Ruky sa im triasli od námahy, no nevzdávali sa. S vypätím všetkých síl sa pokúšali opäť uviesť do pohybu vír, no nedokázali to.

Chcela som im nejako pomôcť, no mama akoby čítala moje myšlienky, rázne pokrútila hlavou.

Šetri si to na neskôr, odvetila mi až priveľmi pokojne na túto situáciu a v očiach sa jej nebezpečne zalesklo.

Chcela som jej prikývnuť na znak súhlasu, keď sa steny nášho tornáda hromovo zatriasli. Len vďaka mame som dokázala udržať aspoň ako-takú rovnováhu. Vír definitívne zastal. Julián s krikom spadol, pričom si neodpustil zachytiť ma a strhnúť so sebou na priehľadnú a veľmi elastickú „podlahu".

Tornádo Sivých do nás opäť narazilo. Za stenou som videla niekoľko osôb, ako pomaly predpažujú ruky a pritláčajú ich o stenu.

„Nepusti!" precedila cez stisnuté zuby Adriána Petrovi.

Obaja dychčali od námahy. Peter sa zmohol iba na jemné prikývnutie, no inak som pochybovala, že vedel o tom, čo sa tu udialo. Cícerkom im stekal pot po tvárach. Videla som, ako Peter zatínal čeľusť.

Adriáne podvedome mykalo zranenou rukou. Siví sa do nás dobýjali. Steny víru sa začali pomaličky prehýbať dovnútra. Julián od strachu prestal dýchať. Rozklepali sa mu kolená. Ešte šťastie, že Vasil bol hneď vedľa neho a pomohol mu udržať sa na nohách. Mama sa ochranársky pred nás postavila a sústredene sa dívala na čoraz väčšiu vypuklinu.

Adriána skríkla od bolesti. Prerušila kontakt a sila mágie ju prudko odhodila do steny víru. Zhíkla som a rýchlo sa za ňou rozbehla, keď ma mama zastavila. Peter sa všemožne snažil odvrátiť blížiacu sa katastrofu. Pre Sivých však nepredstavoval bez Adriány žiadnu hrozbu. Stena praskla a Peter sa vyčerpane zviezol na kolená.

Vystrašene som sa dívala do medzery, ktorá sa každou sekundou nezastaviteľne zväčšovala. Na milisekundu sa mi zastavil dych. Pred nami sa pomaličky vyostrovali všetky siluety, ktoré sa menili na vyškierajúce sa ksichty. Najväčšie potešenie z toho všetkého mal vysoký svalnatý muž v bielej voľnej košeli s dlhšími čiernymi vlasmi a chladnými modrými očami, z ktorých mi behal mráz po chrbte. Muž nechválne známym menom Maximus Spes.

Zbledla som. Okrem neho som nikoho nespoznávala, no aj to, čo som si o nich domyslela za tých pár sekúnd, mi stačilo na to, aby mi celým telom prešla salva zimomriavok. Boli v prevahe.

Mužovi, ktorý hneď po Maxovi vyzeral, že je najstarší z celej skupiny, sa celým lícom tiahla dlhá jazva, ktorá mu dodávala hrozivý úsmev. Hneď za ním stála žena, ktorej pohľad hovoril len jedno. Je po vás, zlatíčka. V rukách, len tak mimochodom, držala obrovskú šabľu, ktorú si ako hračku pre deti prehadzovala z ruky do ruky.

Ďalej tam stál mladík s pohľadom ostrieľaného vojaka. Vo vlasoch mal vyholené tri drážky. Na sebe (narozdiel od ostatných) mal hrubé maskáče a čierne tričko s krátkym rukávom, ktoré mu zvýrazňovalo svaly a robilo ho neodolateľne príťažlivým. Bol vysoký, neohrozený, s drsným pohľadom a opálenou pleťou, na ktorej sa rysovali malé bledé jazvy. Vyzeral neodolateľne. Dokým som sa nepozrela na armamagic. Dokonalý obrázok perfektného chlapa sa roztrieštil na kúsky. Uškŕňal sa od ucha k uchu, čo (keď si prirátame aj zbraň) mali hrozivý účinok. Jeho pohľad naznačoval, že toto bude väčšia malina, než si predstavoval. 

    Max si nás všetkých s hravým úsmevom premeriaval. Už iba z toho úsmevu som bola na práškoch. Prekrížila som si ruky, akoby to bola tá najnormálnejšia činnosť na svete. Kiežby sa mi neroztriasla každá kostička v mojom zbabelom tele pod jeho pohľadom! Bola som taká rozklepaná, že ak by teraz do mňa niekto štuchol, zosypem sa. Pozrela som sa vedľa seba a výrazne sa mi uľavilo. Dobre vedieť, že nie som jediná, ktorá skoro umrela od strachu pri pohľade na našu bezútešnú situáciu.