Electus - Mágovia rodu Canus

19. Kapitola

* * *

„Arabelka, ale teraz vážne! Mohla si mi povedať, že sa chceš so mnou bozkávať. Nejako by som ti už vyhovel," zapáral do mňa Peter neprestávajúc sa drzo uškŕňať.

„Sklapni!" zavrčala som.

Kráčali sme najrýchlejšou cestou z mesta. Adriána s Vasilom boli na čele, mama hneď pri mne a Peter za mojimi pätami neustále do mňa dobiedzajúc. Takýto podraz mu len tak skoro nezabudnem! Práve vtedy, keď som bola len pár centimetrov od jeho úst a bola ochotná poskytnúť preňho takú veľkú obetu, otvoril oči a skoro v tom momente tiež nasadil ten svoj veľavravný úškrn. Samozrejme, vtedy do víru nastúpila Adriána na čele s Vasilom aj mamou, čiže všetci videli túto nanajvýš trápnu situáciu. Ani si nechcem predstaviť, ako hlúpo to muselo vyzerať!

„No nabudúce mi to prosím ohlás dopredu. Musím sa predsa na to pripraviť," žmurkol na mňa neprestávajúc do mňa rýpať.

„Nechápem, prečo jej už nedáš s tým pokoj. Veď by si mal byť rád, že máš tu niekoho, komu na tebe tak záleží," obraňovala ma mama.

Po tejto poznámke som očervenela ešte viac.

„Nebolo to tak ako to vyzeralo!" bránila som sa.

„Ó vážne?" s úškrnom ďalej rýpal.

„Tak teda ako to bolo?"

Šľahla som po ňom pohľadom a prosto odvetila:

„Myslela som, že si v bezvedomí. Ani nevieš ako hrozne si vyzeral. Myslela som, že nedýchaš a..."

„A prvé, čo ti napadlo, bolo pobozkať tvoju jedinú tajnú lásku pred tým než zomrie v tvojom náručí. Váu, netušil som, že máš tak romantické srdiečko."

„A ty slovník," odvrkla som mu podráždene a v duchu si červenou vyznačila, že aj keby mal predo mnou vykrvácať, už nikdy nespravím nič také hlúpe, ako som spravila vtedy. Nikdy!

Mlčky som ďalej kráčala za Adriánou. Tá na rozdiel od nich mlčala. Jediné, čo spravila bolo to, že nás dvoch zdrbala za to, že si nedávame pozor, čo jej hneď aj Peter štipľavo vrátil, pretože jej pripomenul, kto chcel ísť cez mesto. Chvíľu sa tam hádali ako psy, kým sme ich my ostatní neutíšili a neuzmierili. Odvtedy nepovedala ani slovka a na môj trápny moment reagovala iba nadvihnutým obočím. Bolo to jasné gesto toho, že má starosti. Za tie týždne som sa naučila, že ak Ariána mlčí až príliš dlho, je to zlé znamenie. Tiež som si uvedomila, že Adriána nepatrí k najtichším osobám na svete. Niekedy by som povedala, že ak má náladu a rozpráva o niečom, čo má rada, je ešte utáranejšia ako Vasil.

„Peter, kadiaľ teraz?" spýtala sa Adriána, keď už sme kráčali hodnú chvíľu.

Bola to jej prvá veta po nejakom čase. Aj mama si to musela všimnúť, pretože na ňu hodila spýtavý pohľad.

„Čo?" nechápala Adriána.

„To by som sa mala skôr pýtať ja teba," odvetila jej.

Adriána sa na nás chvíľu skúmavo zahľadela, potom si iba ustarostene vzdychla a dodala:

„Nemám z toho dobrý pocit."

„Z čoho konkrétne?" spýtal sa Peter.

„To práveže neviem. Len dúfam, že na to neprídeme prineskoro."

„Možno je to len preto, lebo sme sa schovávali a teraz sme opäť na svetle," jemne dodala mama.

Adriána však tvrdohlavo zavrtela hlavou.

„Toto je niečo iné. Visí to vo vzduchu. Je to však ešte príliš ďaleko."

„Ty dokážeš zo vzduchu zistiť, že tam je niečo nebezpečné? Niečo strašidelné?" divil sa Vasil s vytreštenými očami.

To by aj mňa zaujímalo. Zaujato som Adriánu sledovala čakajúc a jej odpoveď.

„Nie je to zistenie. Je to skôr inštinkt. Vzduchom sa prenáša veľa vecí. Otázka však znie či to my mágovia zachytíme."

Vietor trochu zosilnel a mne prebehli po chrbte zimomriavky. Obliekla som si mikinu a snažila sa ignorovať Petrove opičky. Otec mi raz povedal, že existujú ľudia, u ktorých sa duševný vývoj jednoducho zastaví a potom sa pomaly vracia späť. Vedela som, že to bolo vždy mierené na novinárov a pätolizačov a že to myslel vždy ako dôkaz jeho charakteristického humoru, pri ktorom sa človek zasmeje s niekoľkodňovým meškaním, no Peter mi každým dňom stále viac a viac dokazuje, že otec hovoril pravdu.

Peter, až po druhom Adriáninom vyzvaní na otázku kam máme ísť, sa odhodlal jej to konečne ukázať a postavil sa na čelo našej skupinky. To, kde sa nachádzame, som spoznala až keď som zbadala ten chodníček s malým odpočívadlom so strieškou. Tentokrát sme sa však pri ňom nezastavili a rovno zamierili do kopca.

Bolo to zvláštne opäť byť na rovnakom mieste. Keď som si zaspomínala na dôvod, prečo som tu išla a v čo všetko som slepo dúfala, bolo mi na nič. Aká som mohla byť len taká slepá? Taká naivná? V podstate si ani len nechcem predstaviť, aké veľké šťastie som vtedy mala, že sa mi po ceste nič nestalo. Keby som vedela to, čo dnes, určite by som sa zahrabala niekde vo svojej izbe a nikdy z nej nevyšla.

Potom som sa však pozrela na mamu, ktorá stála hneď vedľa mňa. Po mojom boku. Hoci bola zadýchaná, na tvári jej hral úsmev. Vietor jej jemne fúkal do dlhých havraních vlasov, ktoré opäť dostali ten svoj prenádherný lesk. Vtedy som vedela, že ak by som toto šialenstvo nikdy nezačala, nestála by tu. Už nikdy. V podstate ak by som to nespravila ja, spravil by to niekto iný len možno o niekoľko desiatok rokov neskôr.

Všetci sme sa pobrali smerom k starému dubu. Musím priznať, že teraz sa mi tá cesta nezdala až taká dlhá ako to bolo prvýkrát. Teraz som tiež les nevnímala ako spleť konárov, vetvičiek a pavučín. Nechala som pohľad padnúť na krásne osvetlené čistinky a upokojovala sa za zvuku šuchotu lístia. Keď som sa však zapozerala na miesto, kde stála tá dominanta celej lúky, zhrozila som sa.

„Takto to asi vyzerať nemalo," skonštatovala mama, keď zbadala tú spúšť pred nami.

Neodvetila som. Miesto toho som iba šokovane hľadela pred seba neschopná pochopiť to, čo vidím.