Electus - Mágovia rodu Canus

32. Kapitola

    O pár zdĺhavých sekúnd sme už plnou rýchlosťou stúpali do vzduchu. Adriána zamračene viedla vír do výšin. Až keď sme boli hodný kus cesty od krčmy, trošku sa uvoľnila a hodila ostrý pohľad na Juliána. Ten, ako sa zdá, trošku vytriezvel. Vystrašene sa pozeral na ničotu pod sebou.

Po celý ten čas, čo sme sa vzdiaľovali od tej osudnej krčmy, sme mlčali. Nikto nechcel prerušiť to ticho a vysloviť, čo sme práve urobili. Alebo skôr, aby som bola presná, čo Adriána urobila. Zamračila som sa na jej chrbát, no aj keď ucítila môj pohľad, nereagovala naň. Peter sa už pomaličky spamätával. Práve mu svitlo, čo sa zomlelo za posledných pár sekúnd. Mama si Juliána prekvapene obzerala, akoby nemohla uveriť, že za ten čas tak vyrástol. Avšak on si jej pohľad nevšímal. Mal dosť práce so sebou samým, keďže trávil fakt, že sa vznášame asi štyridsať metrov nad zemou. Tuším mu práve došlo, že sme ho uniesli a jeho sebaistota, ktorou tak ovplýval, sa záhadne stratila v éteru.

Adriána, keď usmernila kurz, hodila zamračený pohľad na nášho „väzňa".

„Dobre, vážení. A teraz nech mi niekto povie, kto to je," povedala ostro prebodávajúc mňa aj mamu pohľadom.

Zahniezdila som sa. Nejako mi bolo nepríjemné rozoberať vlastné detstvo s ním pred Petrom. Nemusí predsa vedieť, že Julián k nám do vily chodil ako na klavír. Samozrejme, bolo to ešte pred maminým zmiznutím. Po tom incidente som ho už u nás nevidela. Vždy, keď k nám prišiel, tak som naňho žiarlila, pretože jeho rodičia chválili, aký je poslušný, ako dobre ovláda etiketu a ešte k tomu pridali nie jednu lichôtku ohľadom mágii. Naše prvé stretnutia boli neskutočne hádavé. On sa tváril ako hlava sveta, čo som mu, samozrejme, dala hneď aj pocítiť. V podstate sme si vždy navzájom robili napriek. On tým, že mi rozprával, čo všetko zažil „za múrom" a ja svojimi žartíkmi, ktoré ho neskutočne vytáčali.

Z mojich spomienok ma prebrala mama.

„Volá sa Julián Eminus," začala, „naše rodiny majú veľmi dobré vzťahy už odnepamäti. Skoro by som ho nespoznala nebyť tej jeho ofiny, ktorú mal už v detstve."

Julián pri začutí svojho mena sa trhol a vystrašene sa na nás všetkých pozeral. Jeho bledá tvár sa trblietala v mesačnom svite. Úzkostlivo sa na nás všetkých pozrel. Niečo ticho zašepkal, no vietor jeho slová s ľahkosťou prehlušil.

„Čože?" spýtala som sa.

Bola som zrejme jediná, kto si všimol, že sa snaží niečo zo seba vysúkať. Julián nepokojne prehltol a opäť to skúsil vysloviť o niečo hlasnejšie.

„Zastavte," dostalo sa mi do ucha.

Keď som si jeho slová spojila s jeho výrazom a bledou pleťou, doplo mi, čo tu hrozí.

„Adriána, musíme zastaviť!" zakričala som na ňu cez poryvy vetra.

Adriána sa na mňa nechápavo zahľadela.

„Prečo? Ešte nie sme príliš ďaleko od dediny."

Pohodila som hlavou smerom k Juliánovi.

Ten už mal na mále. Držal sa za brucho, zatvoril oči a jemne sa kýval zo strany na stranu. Adriáne stačil jediný pohľad, aby pochopila. Ruky pomaly spúšťala nižšie. O pár sekúnd bolo cítiť, ako klesáme. Vtedy som si spomenula na jej posledné pristávanie. Pozorne som ju sledovala. Vír sa bezpečne a pomaly blížil k zemi. Ostávalo už asi iba pätnásť metrov.

Bola to iba sekunda. Adriána zjojkla a jej zranená ruka stŕpla. Automaticky si ju pridržala zdravou rukou a na chvíľu zabudla na ovládanie vetra. Vír sa nebezpečne naklonil. Peter pri pohľade na situáciu, zázračne vytriezvel. Priskočil k Adriáne a snažil sa zachrániť situáciu. Zaklínadlo však trvalo pridlho a kým mohol zdvihnúť čo i len vánok, vír sa rútil šikmo dole.

Skríkla som a ako kliešť sa držala Petra za ruku, no akosi to nepomáhalo. Zem sa približovala čoraz bližšie. V ušiach mi svišťali poryvy vetra. Zatvorila som oči a čakala na pád. No ten nejako neprichádzal. Miesto toho mi tvár pohladil jemný vánok. Prekvapene som otvorila oči. Hľadela som do vyčerpanej Petrovej tváre. Zadívala som sa okolo a zhíkla. Vznášala som sa v Petrovom objatí. Okolo nás sa mihal jemný vetrík, ktorý nás pomaličky dával na zem. Adriána s Juliánom boli v ďalšej podobnej a mama s Vasilom v ďalšej.

O niekoľko minút všetci (okrem mňa a Petra) už bezpečne stáli na zemi. Julián, hneď čo zacítil zem pod nohami, odtrhol sa od Adriány a letel do najbližších kríkov. Peter spozornel. Ešte nám chýbalo okolo dvoch metrov, keď prudko nasmeroval vír k zemi. Zvrieskla som. Na zamračenej tvári mu prebehol letmý úsmev.

Keby som v tej chvíli nemala srdce až niekde v hrdle, asi by som ho za ten úškrn udusila v potoku. Tak ja som sa skoro pokakala od strachu a ten somár sa na mne zabáva?! Ďakujem pekne! Všetci mali jemné pristátie, samozrejme, my vďaka nemu musíme byť vždy výnimka.

Keď sme sa zrazili so zemou (inak to opísať asi ani nejde), okolo nás sa vzniesol kúdol prachu. Peter ma jemne postavil na roztrasené nohy a keď sa presvedčil, že viem ako-tak udržať rovnováhu, bleskovo zmizol za Juliánom.

Chcela som ho zastaviť a vysvetliť mu dôvod, prečo tam tak Julián zdrhol, no bolo neskoro. Unavene som sa zvalila na zem vedľa mamy, ktorá si ma jemne k sebe privinula. Zhlboka som sa nadýchla a položila si hlavu na jej plece. Aj napriek tomu všetkému, čo sme dnes zažili, voňala za prírodou. Za lesom a dymom z ohňa. No nebolo to nič nepríjemné. K nej mi to jednoducho pasovalo.

Adriána iba nadhodila obočie nad Petrovým šprintom do kríkov, no nekomentovala to. Veď on to čoskoro zistí. Vasil sa zakrádal ku kríkom s úsmevom od ucha k uchu. Nakukol cez jeden konár a so záujmom sledoval, čo sa tam deje. O pár sekúnd odtiaľ s chichotom utiekol a prisadol si k Adriáne, akoby vôbec nešpehoval. Peter vystúpil z kríkov s kyslým výrazom na tvári. Nedalo mi nerýpnuť doňho.

„Tak čo, Zoro? Chytil si utečenca?" spýtala som sa ho so smiechom.