Electus - Mágovia rodu Canus

90. Kapitola

Predbehla som ho a sama si razila cestu preč v nádeji, že ho to konečne rozhýbe. Nepredrala som sa však cez tú húštinu ani štyri metre, keď mi z ničoho nič pristála na krku obrovská mačeta. Prestrašene som skríkla. S vypleštenými očami som pozerala na ostrú čepeľ celú zašpinenú od tŕnia, hliny a kôry. Počula som, ako Vasil za mnou prestrašene zhíkol.

„Mám ťa!" usmiala sa žena, ktorej som utiekla.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Musím niečo vymyslieť. Musím nejako ujsť. Musíme sa obaja dostať do bezpečnia. Spoza ženy bolo počuť ďalšie hlasy. Čo nevidieť budú pri nás. Celá som sa roztriasla. Kde je Adriána keď ju jeden potrebuje?

„Ustúp!" rozkázala mi.

Poslúchla som ju a pomaly som začal cúvať smerom k Vasilovi. Žena sa prispôsobila môjmu tempu a vytrvalo pridržiavala čepeľ pri mojom hrdle.

Vtom sa ostatní Siví dovalili za ženin chrbát. Medzi nimi nechýbala ani Marica. Škodoradostne sa na mňa usmiala, keď videla, v akej som situácii. Ako jeden z posledných sa tam dovalil profesor. Zvedavými očami si prezeral celú scenériu pred sebou. Odrazu sa zarazil.

„Kde je ten fagan?!" vrieskal.

Stŕpla som. Jemne som vykrútila krk, no ženina mačeta ma zastavila. Profesorova otázka sa pohľadmi ostatných preniesla na mňa. Prehltla som.

„Dúfam, že veľmi ďaleko," odvetila som na ich spýtavé pohľady.

Nemám ani poňatia, ako sa mu podarilo ujsť, no v tom momente mi spadol veľký kameň zo srdca. Aspoň jeden z nás je zachránený.

„Dajte nám pokoj!" skríkol detský hlások kdesi spoza mňa.

Prižmúrila som oči a zhlboka sa nadýchla. Že som si nezahryzla do jazyka!

„Načo čakáte, vy idioti?! Za ním!" zavelil profesor a už všetkých poháňal dopredu.

Všetci sa naňho s odporom pozerali, no nakoniec s veľkým šomraním urobili, ako im kázal. Počula som, ako sa predierajú tŕním.

„Vasil uteč!" skríkla som naňho.

Aj by som sa za ním rozbehla, lenže v tom momente mi profesor chytil ruku do železného zveráku.

„Niekam sa chystáme?" škeril sa.

Prekvapene som sa naňho pozrela. Stál hrdo vzpriamený vo svojej detskej výške a vyzývavo na nich pozeral. Ruky mal zaťaté do pästí, pravdepodobne, aby sa mu netriasli. Väčšina Sivých sa naňho posmešne pozrela, no poniektorí ho iba ľahostajne odignorovali.

„Počuli ste toho krpca?" začal jeden a s nepriateľským úsmevom si nás prezeral.

„Dajte nám pokoj! Dajte nám pokoj! Nič lepšie nevieš, mladý?" pokračoval pišťavo a ostatní sa rehlili na jeho hroznom dabovaní.

Pozrela som sa na Vasila. V jeho veľkých očkách sa zračila bolesť, no aj napriek tomu pokračoval.

„Prečo to robíte? Pandorka vám predsa nič neurobila! Nechajte nás ísť!"

Vasil to povedal celkom vážne, no aj tak sa naňho iba posmešne pozerali. Nikto z nich sa však nepohol, aby nás zviazali. Nerobila som si ilúzie, že to bolo kvôli Vasilovým vyhrážkam. Pravdepodobne mali rozkazy od Maxa, aby nás len chytili a počkali naňho.

„Ak... Ak nás nepustíte," pokračoval Vasil, keď videl, že sa nič nedeje, „tak potom..."

„Vasil, nechaj to tak!" okríkla som ho.

Iba im bude zbytočne na smiech.

Tuho som stisla pery. To, že nás obkľúčili ešte neznamená, že im musíme byť na smiech. Jedna z vecí, čo som sa za ten čas naučila od Adriány, bolo zachovanie si hrdosti. Ak už by ma chytili a nemala by som žiadnu šancu na útek, môžu ma pripraviť o slobodu, no nikdy mi nezoberú moju hrdosť či nádej. Tej sa len vzdávam sama.

Prudko som sa vystrela a ostro na nich pozrela otcovým pohľadom. Neujdeme im. Je ich priveľa. Mysli, Pandora! Aspoň raz za život pohni tým svojím skrehnutým mozgom! Čo by v takej situácii robil Peter? Bojoval by proti nim. Pravdepodobne by privolal vietor alebo by použil vodu z bažiny a celú ju na nich vylial. A potom by ako víťaz odkráčal preč bez jediného škrabančeka.

No lenže ja nie som Peter. Nedokážem ovládať žiaden živel a moja mágia je aj napriek Adriáninmu, Petrovmu a maminmu úsiliu viac než chabá. Každý z nich by použil mágiu, pretože sú v tom dobrí a vedia, ako ju použiť. Každý až na Adriánu. Tá by pravdepodobne najprv použila päste a až potom by sa snažila využiť vzduch. Lenže čo mám robiť ja? Nie som dobrá ani v boji, ani v mágii. No stále je tu niečo, čo dokážem urobiť iba ja. Teda, ak sa dobre sústredím.

„Hra sa skončila. Nikoho nebaví vás večne naháňať po lese. Dajte nám, čo ste vzali a my vás možno necháme nažive," prehovoril jeden muž drsným hlasom s úškrnom na perách.

Po chrbte mi prebehol mráz. Vedela som, o čom to hovorí.

„Lenže ja ju nemám! Ostala v podzemí, keď sa to všetko zrútilo."

„Klameš!" zasyčal až mnou trhlo.

„Máš ju! Všetci vieme, že ju máš! V podzemí sa totiž nič nenašlo!"

„Tak ste nehľadali poriadne!" odporovala som im, no dlane som mala od stresu celé spotené.

Bála som sa ako malé dievčatko v noci uprostred lesa. Zaťala som si ich do pästí, aby sa mi netriasli. Keby tak vedeli...

Vtom sa zdvihol prudký vietor. Listy nebezpečne zašuchotali. Vlasy mi padali do tváre. Siví znervózneli.

„Čo to..." začal jeden, no nestihol ani dokončiť, keď ho masa vzduchu hodila o strom.

Ubolene zastonal a šúchal si udretú hlavu. Ostatní neváhali a usporiadali sa ako jeden dobre vycvičený tím do kruhu, aby boli chránení z každej strany. Než však stihli dokončiť svoju obranu, z druhej strany prišiel ďalší vietor a vháňal im prach, lístie a vetvičky do tváre. Zem sa zatriasla. Usmiala som sa od úľavy. Vedela som, že nás nájdu.

Siví zmätene pozerali na všetky strany. Žena si niečo zamrmlala. Videla som jemný záblesk a zaklínadlo, ktoré sa rýchlosťou blesku plazilo po zemi.

„Nie!" skríkla som, no bolo neskoro.

O necelú sekundu bolo počuť výkrik a zem sa znova upokojila. Žena sa spokojne usmiala a kývnutím ruky vyhodila Petra z jeho úkrytu. S bolestným výkrikom sa zvalil na zem a zmätene pozeral na to, čo sa stalo.

„Ale, pozrimeže, kto sa tu ukázal! Ortusov vnuk, všakže? Aké milé od teba, že si prišiel zachrániť svojich priateľov," zasmiala sa žena.

Vtom jej pohľad stvrdol. Peter nečakal a rýchlo sa staval na nohy.

„Môžeš sa k nim teda pridať!" dopovedala a poslala naňho ďalšie zaklínadlo.

„Scutum!" skríkla som a pred Petrom sa zjavil obrovský štít.

Zaklínadlo sa od neho s dunením odrazilo a skoro trafilo svojho majiteľa, no ona bola šikovnejšia. Hravo sa uhla strele a pripravila sa na ďalší krok. Muž za ňou si už začal niečo mrmlať, no ona ho zastavila pohybom ruky.

„Je môj. Aj tak nikde neutečie," dodala so sladkým úsmevom.

Chlapi za ňou sa zachechtali a postavili sa do kruhu. Peter si ich ostražito prezeral.

„Vylez, Stantinová! Inak to tento holobriadok schytá aj za teba!"