Electus - Mágovia rodu Canus

4. Kapitola

    „Poviem ti hádanku," začala som, keď ma po pár krokoch dobehol a ja som mu to, pre tentokrát, odpustila. Prechádzali sme riedkym lesíkom, ktorý oddeľoval naše provizórne bojisko od lesnej chatky. Dalo mi to veľa námahy odignorovať moje čvachtavé kroky, ktoré sa rozliehali všade navôkol. Bolo jasné, že Petrovi neušli. To bol zrejme aj dôvod, prečo sa aj uškŕňal.

„Nechaj ma hádať. Vasil za tebou opäť prišiel a ty si mu opäť nevedela správne odpovedať. Nuž, smola Arabelka. S tým ti nepomôžem. Na také detské hádanky musíš prísť sama," povedal ležérne a dal si ruky za chrbát.

„Táto hádanka je trochu zložitejšia. Určite by potrápila aj takého chlapčeka ako si ty."

Peter sa zachechtal.

„Tak teda dobre. Nech sa páči. Som samé ucho."

Zhlboka som sa nadýchla a lovila v pamäti slová, ktoré som si vtedy prečítala najmenej stokrát. Po chvíli ticha som začala prednášať:

„Poznám, kam tvoje kroky mieria,

aké strasti ti na ceste svietia.

Ja držím v rukách všetky karty,

som hazardér, čo vsádza životy.

Dieťa, čo s čiernou a bielou hrá sa,

vo mne je tvoje zlyhanie či spása."

Peter sa na mňa prekvapene pozrel.

„To si vymýšľala sama?" spýtal sa zamyslene.

„Hm... Vlastne áno. Prečo sa pýtaš?" odvetila som mu v duchu sa uškŕňajúc.

Peter prikývol.

„Myslel som si. Správna odpoveď je osud, však?" obrátil sa na mňa s otázkou.

Úsmev mi zamrel na perách. Nemôžem tomu uveriť! Ako to mohol tak rýchlo vyriešiť? Veď mňa to stálo skoro krk a on len tak mimochodom za pár sekúnd povie správnu odpoveď? Tak to veru nie!

„Hej," odvetila som mu namrzene.

„Nie je to zlá hádanka, no nabudúce skús použiť niečo originálnejšie. Niečo, čo by hneď pri druhom verši poslucháčovi nenapovedalo správnu odpoveď."

„Vynasnažím sa," zamrmlala som na pol úst.

„A mimochodom, čo ten papier? Zmenilo sa niečo?" spýtal sa, akoby si ani nevšimol moju reakciu.

Veselo sa usmieval a naozaj vyzeral úprimne zvedavý. Vzdychla som si. S chalanmi je to ťažké. Pokrútila som hlavou.

„Nie, ešte stále nič," odvetila som skleslo.

Po pár sekundách sme vyšli z lesíka. Odhalil sa nám pohľad na slnkom zaliatu lúku, v ktorej strede stála menšia chalúpka. Raňajšie slnečné lúče krásne primaľovali už aj tak pestrý zoznam farieb, ktoré si táto jeseň pre nás pripravila. Pripomínalo mi to zatúlané temperky z palety neporiadneho maliara, ktorý nechtiac, keď tade prechádzal, vylial všetky farby na koruny stromov. Boli jednoducho nádherné.

Usmiala som sa. Zvláštne, že iba pred mesiacom nebolo vidieť nič okrem zelenej. Odrazu mi jemný, no za to studený vánok postrapatil vlasy. Zadrgotala som zubami a rukami sa snažila aspoň trochu zohriať. Mokré oblečenie, ktoré sa mi lepilo na kožu, ma neskutočne chladilo. S každou ďalšou minútou mi bolo čím ďalej, tým jasnejšie, že ak okamžite si na seba nehodím niečo suché, Petrovou vinou tu chytím zápal pľúc.

„Zima ti je dievčatko? Zima?" rýpal do mňa Peter s úškrnom, keď zistil, ako sa trasiem.

„Zmĺkni, pretože ak kvôli tebe ochoriem, tak si to vypiješ! A nie len odo mňa," vyhrážala som sa trasúc sa ako osika. Peter nad mojimi slovami iba mávol rukou, zobral ma za lakeť a ťahal ma k chatke.

„No poď, ty moja omrzlinka, aby ma tvoja mama s Adriánou za to neobesili," zaškeril sa, načo som mu odvetila iba kyslím pohľadom.

Došli sme až k chatke. Peter so šibalským úsmevom nakukol dovnútra, no nikto tam nebol. Zamračila som sa. Kde môžu všetci byť? Odrazu som začula Adriánin hnevlivý hlas.

„Koľkokrát som ti už hovorila, že sa ti píše s mäkkým i?! Nie! Mňa nezaujímajú tvoje výhovorky! Prepíšeš to ešte raz! A toto slovo hneď pod to aspoň desaťkrát, aby si si to zapamätal!"

Uškrnula som sa. No jasné, ako obyčajne. Jej hlas vychádzal zozadu. Peter a ja sme sa na seba významne pozreli. Presne sme vedeli, čo sa tam odohráva. Peter si vzdychol a krútiac hlavou šiel za chatku. Nasledovala som ho. Keď som zabočila za roh, naskytol sa mi naozaj komický pohľad.

Adriána sedela za starým dreveným stolom s rukou v trojcípej šatke. Hneď oproti sedel alebo skôr ležal Vasil so zmučeným výrazom v tvári. Pred ním bol asi do polky zapísaný zošit a tuhové pero. Adriána práve čítala z papiera, na ktorom, podľa mojich predchádzajúcich skúseností, bol asi Vasilov diktát.

Peter sa práve chystal Adriáne niečo povedať, no než stihol čo i len otvoriť ústa, Adriána s pohľadom stále upretým na papier zasyčala:

„Na to rovno zabudni, Ortus!"

Peter sa na ňu urazene pozrel, prekrížil si ruky a začal:

„Ale no tak! Nechaj ho už konečne! Veď ho umučíš k smrti!"

„Má veľa čo doháňať," odsekla mu, „a okrem toho, on si užíval o tri roky dlhšie než jeho rovesníci. Takže teraz..."

„Bojovanie v aréne o vlastné prežitie je podľa teba užívanie?!" šplechol jej do tváre Peter nechápavo rozhadzujúc rukami.

Adriána sa naňho s prižmúrenými očami pozrela. Neznášala, keď jej niekto oponoval.

„Takže teraz," pokračovala akoby ho ani nepočula, „musí makať. A to poriadne."

„Áno, áno. To všetko som už počul. Lenže on je už z toľkých informácií taký unavený, že doňho podľa mňa už nič podstatné nenatlčieš."

„Vieš, ako napísal tento diktát?" útočne sa spýtala Adriána mávajúc mu papierom pred očami.

„A vieš, ako dlho ho už takto týraš?" vrátil jej otázku rovnakým tónom.

Adriána chcela odvetiť, no on ju predbehol.

„Tak si to zrátajme. Odchytila si ho a prilepila k tomuto stolu asi hodinu pred tým, než sme šli bojovať. Bojovali sme plus-mínus dve hodiny aj s rozcvičkou. Takže ho už tu držíš aspoň tri hodiny! Nehovoriac o tom, že ráno ste už jednu štvorhodinovku absolvovali. Nezdá sa ti, že je to príliš tvrdý režim na desaťročného chlapca?"

Peter sa na ňu pozrel s nadvihnutým obočím. Adriána nad jeho slovami chvíľu mlčky uvažovala. Hodila spýtavý pohľad na Vasila, no ten už nemal poriadne ani silu vnímať, čo sa okolo neho deje. Bol jednoducho vyšťavený. Úprimne som ho ľutovala. Dobre viem, čo je to mať Adriánu za učiteľku. Asi pred dvoma mesiacmi ma učila latinčinu. Bola veľmi milá a zlatá, no aj napriek tomu neskutočne prísna a nikdy nič neodpúšťajúca.