Electus - Mágovia rodu Canus

110. Kapitola

„Len to najhoršie," žmurkla som naňho a pokračovala za Adriánou.

„Viem... Viem, že si tu!" zakričal úpenlivo Julián.

Jeho trasľavý hlas sa nedal s ničím zameniť. Adriána každým jeho nárekom viac a viac penila. Väzni si všimli rozruch, ktorý tu nastal a zvedavo pokukovali z ciel. Na chrbte mi ponaskakovali zimomriavky. Pridala som do kroku a držala sa čo najbližšie pri Petrovi a Adriáne.

Toho úbožiaka sme našli medzi poslednými celami. Trasúcimi sa rukami kŕčovito zvieral železné mreže a volal do tmy.

„Sklapni, somár!" ohriakla ho Adriána, keď sa prihrnula k mrežiam ako obrovský nahnevaný Tigrilupus.

Julián zmĺkol a odtiahol sa od mreží tak rýchlo, akoby sa popálil.

„Ty...Ty nie si prelud," pokračoval trasľavo.

„Nikto z nás," odvetil mu Peter meravo, keď sa zjavil hneď pri Adriáne.

„Ignis," zašepkala som a nechala, nech mi plameň pohltí dlaň.

Nebolo to bohviečo, no stačilo to na to, aby si ten chudák uvedomil, kto pred ním stojí. Na tvári sa mu zračila obrovská úľava.

„Vy... Vy... Vy ste ma prišli... Prišli zachrániť!" koktal so slzami na krajíčku.

Adriána chvíľu zápasila so zväzkom kľúčov a túto dlhú chvíľku si krátila tichými nadávkami nad ich nelogickým usporiadaním.

„Takže ste prišli," poznamenal ktosi slabým hláskom.

Prestrašene som sa otočila. Adriána sa na chvíľu prestala pasovať s kľúčikmi v zhrdzavenej zámke a nervózne sa obzrela. Ten hlas akoby prichádzal zblízka.

„Kto... Kto to bol?" pípol Julián.

Nikto mu neodvetil. Ohňom som osvietila najbližšie okolie aj prázdnu celu oproti, no nikoho som nevidela.

Peter ma bez varovania poklepal po pleci až mnou jemne trhlo. Pozrela som sa naňho. Prstom ukázal do vedľajšej cely. Zamračila som sa. Žeby tam predsa len niekto bol? Nervózne som sa tam pozrela. Plameň ju postupne celú osvetľoval až som tam našla nášho neznámeho.

O stenu sa chrbtom opieral starec. Dlhá brada mu siahala až po zem. Jeho ruky a nohy boli vychudnuté. Na sebe mal špinavú, ošúchanú, kedysi možno bielu košeľu a ľanové nohavice. Aj keď bol priam stelesnením zúboženosti, jeho oči sa stále ligotali detskou radosťou. Až po chvíli som si uvedomila, že tie dva čierne uhlíky sa na mňa nepretržite dívajú a na jeho tvári sa rozhostil úsmev, čo podľa vrások nebolo preňho ničím výnimočným.

„On...On ešte žije?" prestrašene zvrieskol Julián až mu preskočil hlas.

Peter sa zamračil.

„A prečo by nemal?"

„Pre... Pretože odvtedy čo som tu, som ho ani raz nepočul, aby niečo povedal. Tak som si mys..."

„Psst! Neviem sa sústrediť," ohriakla ho Adriána, ktorá sa už medzitým opäť pohrúžila do odomykania zámky.

Zahľadela som sa naňho. Niekoho mi pripomínal. Cítila som z neho, že vie presne, kto sme a čo tu robíme. Tie ligotavé iskričky som už niekde pred tým videla. Nemohla som si však spomenúť kde a kedy.

Podišla som k jeho cele a bojazlivo sa spýtala:

„Prepáčte, my sa poznáme?"

„Ach, dieťa," začal starým chrapľavým hlasom, „ty si sa snáď nikdy neprestala pýtať. No tých odpovedí sa nikdy nedočkáš. Určite nie pri toľkom kvante, čo si každý deň vymyslíš. "

Sám sa hneď na to zasmial stareckým smiechom. S Petrom sme si vymenili veľavravné pohľady. Nechápala som, o čom tu točí.

„A znova sme tam, kde sme aj začali," pokračoval a úsmev sa mu ešte viac rozšíril.

Tuším ten starý blázon to nemá všetko v hlave v poriadku. Už som chcela od neho odvrátiť tvár, keď ešte dodal:

„Ty si na to stále neprišla, však? Viem odpoveď na všetko, čo sa opýtaš. Viem, koľko máš rokov, kedy zomrieš, dokonca aj koho si zoberieš."

Sprisahanecky na mňa žmurkol ako to urobil pred dvoma mesiacmi dozadu a ja som onemela od prekvapenia a hrôzy zároveň.

„Nie, to nie je možné," začal Peter, ktorý tiež až teraz zistil, kto tu pred nami stojí.

„Čo vám to spravili?!" zhrozene som sa spýtala.

Podišla som k mrežiam a ešte raz si ho prezrela. Vyzeral tak zúbožene. Tak staro. Počula som, ako Adriána nespokojne zašomrala, pretože som ju ožobračili o jediný zdroj svetla, ktorý sme mali. Peter mi však vtedy spoľahlivo kryl chrbát a s radosťou ma vo funkcii najväčšej sviečky na svete zastúpil.

„Nie je tu dôvod na smútenie," začal Kronikár, „mne už nepomôžeš. Nikto z vás."

„Ale ako..."

Hlas sa mi zlomil. V mysli som ho mala pred očami. Takého mladého a veselého. Nemohla som jednoducho prijať tento fakt.

„Môj strom bol otrávený. A s ním aj ja sám. Dobre vedela, čo robí a myslela si, že ju budem prosiť o to, aby ho uzdravila. Ja som jej však za to vďačný."

Po líci mi stiekla slza.

„Ne... Nerozumiem."

Šuchtavým krokom pristúpil k mrežiam, natiahol sa a kostnatým palcom mi ju zotrel. Jeho pokožka bola tvrdá a zrohovatená.

„Musím sa ti s niečím priznať. Nikdy som nevedel odpoveď na žiadnu otázku. To, načo zvyčajne každý hľadal odpoveď, mal vpísané tu," ukázal na srdce.

„Viem, že sa bojíš," začal po chvíli, keď mi spadla ďalšia slza, „nemáš však na to najmenší dôvod."

Pozrela som sa naňho ako na blázna. Tuším žartuje.

„Naháňa ma šialená ženská, ktorá je schopná aj zabíjať len aby dostala to, čo jej nepatrí a ja nemám najväčší dôvod?"

„Každá skupina je iba taká silná, ako je jej vodca."

V tom prípade som tu asi skončila. Kronikár sa na mňa láskavo zahľadel akoby mi čítal myšlienky.

„Si celá po mame, no mágiu si zdedila po otcovi. Spája sa v tebe to najlepšie z oboch najmocnejších a najstarších rodov, aké naše dejiny poznali. Si krásne, múdre, talentované a veľmi mocné dievča. Ešte si svoju silu úplne neuvedomuješ, no za chvíľu príde čas, kedy ju bude treba využiť. Ako je písané v knihách, Langvinista nepozná hranice svojich možností. Jedinou prekážkou, ktorú má, je jeho vlastná myseľ."