21. Kapitola

32 7 2
                                    

    Mama zatínala päste. So zachmúreným pohľadom prechádzala pohľadom z nás na Adriánu. Niečo si popod nos zamrmlala a obrátila sa na nás so smrteľne vážnym pohľadom.

„Vy dvaja ostanete tu. Ani sa nepohnete! Ak tu ktokoľvek príde, schováte sa do lesa. Rozumeli ste?" kládla nám dôrazne na srdce mama.

Peter zaujal urazený postoj.

„No dovoľ! Ja nie som decko! Mám osemnásť! Som už dospelý! Mám právo ísť tam s vami. Veď ani neviete, ako to tam vyzerá. A čo výťah? Veď si s ním neporadíte! A to mi ver! Ako vravel Kronikár, je pokazený. A..."

„Bez námietok," rázne mu do toho skočila a zmizla v temnote za Adriánou.

S Petrom sme sa pozreli na seba. Stačil jediný pohľad a obaja sme vedeli, čo bude ďalej nasledovať. Šiblasky som sa naňho usmiala a on mi úsmev opätoval. Obaja sme sa bez slova naraz rozbehli do tmy ako dobre premakaný tím.

Nikdy by som to pred ním nepovedala nahlas, no som rada, že všetky tie problémy sme riešili spolu. Vo Velehrade som sa dostatočne presvedčila o svojej neschopnosti. Keď si tak v mysli prehrávam všetky naše zážitky... Asi by som skončila už pri Tigrilupusovi. No možno by som mu nejako sama nakoniec ušla. Avšak určite by som sa nedostala ďalej ako po toho obrovského pavúka. Podvedome som sa striasla, na čo sa Peter jemne uškrnul.

„Niekto spomína, ako som musel jedno veľmi tvrdohlavé dievča aspoň desať minút presviedčať, aby sa pohla z miesta a konečne vstúpila do toho „strašidelne" vyzerajúceho tunela?" s úškrnom sa spýtal.

Odvetila som mu kyslým pohľadom a radšej mu neodvetila, keďže skutočnosť bola o trošku strašidelnejšia. Miesto toho som bez slova vliezla do tunela a v duchu prosíkala, aby mama, Adriána a Vasil (ak je skutočne tam) už predo mnou krásne vymetali tunel od všetkých možných pavučín, ktoré sa tu mohli za tie roky nazhromaždiť.

Liezla som tým odporným, vlhkým a studeným tunelom a bola som rada, že nič nevidím. Minimálne, že nevidím Petrovu tvár, pretože ak by som mohla, asi by som ju jednu vrazila. Celý čas len žudral a robil si srandu z môjho strachu z pavúkov, z toho, že si tam na mňa určite niekde brúsia svoje maličké čierne nožičky a ja som im len tak spadla do pasce. Keď začal opisovať, čo všetko so mnou môžu urobiť, nevydržala som to a prudko sa k nemu otočila. No nevyšlo mi to, pretože tunel bol príliš úzky na to, aby som sa otočila. Do očí sa mi zo stropu zosypala hlina. Peter, ktorý bol necelý meter za mnou sa začal rehliť.

„Arabelka, keď toto z teba spraví jeden kúsok čokolády, čo potom celý balík? Mala by si dávať pozor, aby sme ťa o dva týždne nemuseli kotúľať," vravel cez záchvaty smiechu.

V duchu som ho už škrtila pod krkom a metala s ním zo strany na stranu a zrazila ho k zemi jeho vlastným chmatom. Myslela som, že ho za tú poznámku zabijem.

Svetlo! Svetlo na konci tunela! Idem za tebou! Neviem, z čoho som bola viacej natešenejšia. Či z toho, že Peter zmĺkol, alebo z toho, že som opäť zadychčane ležala na studenej dlážke šťastná, že som opäť na svetle.

Teraz to tu však bolo iné. Špinavá kamenná dlážka niesla stopy popola a odtlačky ťažkých vojenských topánok. Dvere dovnútra boli vylomené. S Petrom sme si vymenili nepokojné pohľady. Spolu sme vkročili do začmudenej chodby. Prvýkrát sa ma vtedy zmocnilo zlé tušenie. Očakávanie, čo tam nájdem ma priam trhalo na kúsky.

Pripadalo mi to ako včera, keď Marica sa na nás v tejto chodbe pozrela tým svojím vražedným pohľadom. Vtedy som však ešte nevedela, že pracuje pre Lýdiu. To ona im určite ukázala toto miesto.

Zastavili sme sa pred osudným výťahom. Už len pri pohľade naň som zbledla o tri odtiene a Peter nebol žiadna výnimka. Keď som sa však naňho pozrela, sebaisto sa usmial a stlačil tlačítko na privolanie výťahu. Zvuk vŕzgajúcich a tenkých lán sa nedal prepočuť. Keby som vtedy vedela, že sú také tenké, asi by som doň nikdy nevliezla. Výťah sa pred nami objavil s jemným cinknutím. Po chrbte mi prešiel mráz. Spomienky, ktoré som sa snažila ukryť dlho niekde v zadnej časti mojej mysle, sa neočakávane drali na povrch. Škodoradostne sa mi premávali pred očami ako starý horor, ktorý som si nikdy nebola ochotná zrekapitulovať.

Dvere výťahu sa otvorili, no všimla som si, že aj Peter váha. Už to nebol ten sebaistý úškrn, ktorý nadhodil, keď ho privolával. Teraz sa to podobalo na čiaru, ktorú by nakreslil Vasil s cieľom načmárať úsmev do obrázkovej postavičky v zošite.

Sekundy plynuli a ani jeden z nás sa neodvážil spraviť prvý krok. Vtom sa Peter ozval:

„Veď ony dve to prežili, nie?"

Prehltla som. Nechcela som na to odpovedať.

„A sú určite ťažšie ako my dvaja dokopy. Nemám pravdu?"

Skepticky som sa pozrela na jeho vysokú vyšportovanú postavu a potom na seba.

„Nebol si to náhodou ty, kto vravel, že mám nadváhu? Možno by si mal ísť sám. Potom by si mi zakričal či už ho stihol za tie týždne Kronikár opraviť."

„Prečo to nevyskúšať na niekom menej potrebnom?"

„Veď vravím, že si ten pravý!" pľasla som ho po pleci.

Peter si porazenecky vzdychol. V duchu som zajasala.

„No budem potrebovať morálnu podporu," vážne sa na mňa pozrel.

Šibalsky som k nemu pribehla a chytila ho pod pazuchu.

„Neboj sa, Zorko-bojko, ja ťa toľko odprevadím."

Electus - Mágovia rodu CanusWhere stories live. Discover now