Electus - Mágovia rodu Canus

37. Kapitola

    Žeravé plamene sa šialene vlnili vo vášnivom tanci. Splašene pukotali a praskali len tak svišťalo. Ešte v živote som nevidela, aby oheň tak vyvádzal. Po pár minútach som si odsadla, pretože tá horúčava bola neznesiteľná. Ako vo vyhni. Musela som uznať, že keď Peter tvrdil, že s Vasilom našli ukážkové drevo, neklamali. Plameň ho priam pahltne porcioval, akoby nikdy v živote nejedol lepšiu lahôdku.

Odvrátila som pohľad od besnejúcich plameňov a radšej sledovala svoju klobásu, ktorá sa v tom pekle škvarila zaživa. Očkom som mrkla na Vasila, ktorého Adriána (po naozaj komickej príhode s opekaním klobás) trpezlivo učila, že čierny uhlík nie je vôbec taký chutný ako normálne upečená klobása. Držal sa síce Adriániných pokynov, no na jeho tvári bolo badať, že sa mu to nepáči. Peter Adriáninu výuku skepticky sledoval opodiaľ a neustále žudral do Adriány, že toto mu z hlavy rozhodne nevytlčie.

Zívla som si od únavy. Dnes bol naozaj vyčerpávajúci deň. Ani neviem, kedy naposledy som sa cítila taká unavená. Vtom mi do mysle vstúpil mamin hlas.

Unavená? Mala by si si radšej ísť ľahnúť. Zajtra nás čaká ťažký deň.

Ak nás čaká zajtra taký ťažký deň, prečo ma zaťažuješ týmto tu?

V hlave sa mi ozval mamin zvonivý smiech.

Keď si na to zvykneš, nebude ťa to obťažovať viac než normálne rozprávanie.

Keď myslíš...

Mama, ktorá sedela hneď vedľa mňa, si ma láskavo k sebe privinula a prehodila mi deku cez plecia.

Lepšie?

S tebou po boku určite.

Adriána, po dlhom prehováraní, ktoré aj tak skončilo jej prehrou, sa zadívala, ako už pomaličky zaspávam posediačky. Tlieskla rukami, aby upútala našu pozornosť. Julián, ktorý už bol vo fáze triezvenia sa pri tom hlasno trhol. Očkom som naňho mrkla a nedalo mi neuškrnúť sa.

Ak by nás tu zajtra ráno našla Hliadka, Julián by sa nemusel veľmi namáhať, aby obhájil svoju historku, že sme ho uniesli. Sedel totižto priviazaný o strom hrubým lanom. Hlava mu od únavy neustále klesala. Nehovoriac o tom, že asi hodinu po tom, čo sme našli toto miesto začal pravidelne tykovať. Adriána toto pripútanie nazvala bezpečnostným opatrením a nedala sa nijako obmäkčiť. Ako by to ešte nestačilo, dokonca aj Peter sa pridal na jej stranu. Vlastne, Julián má šťastie, že sme tých dvoch prehovorili, aby šiel s nami. Inak... Nuž, ktovie, ktorý zo zvyšných nápadov by sa použil? Možno by si nakoniec Adriána presadila ten svoj. No, lepšie o tom nerozmýšľať.

„Poďme si rozobrať, čo budeme robiť zajtra," začala Adriána, „ešte kým všetci dokážeme ako-tak sviežo uvažovať."

Významne sa na mňa pozrela.

„Došli nám zásoby jedla. To znamená, že zajtra ráno ich pôjdem kúpiť. Za ten čas vy dvaja," ukázala na mňa a Petra, „budete mať na starosti väzňa. Vasil bude mať na starosti zahladenie stôp po našom stanovaní a ty, Alexa, budeš na všetko dozerať. Pochopili sme sa?"

„Až na jednu vec," zamračene jej odvetila mama.

Adriáne sa pri jej tóne hlasu zmraštilo obočie. Pravdepodobne tušila, čoho sa to bude týkať.

„Ty so svojou rukou nikam nepôjdeš," ľahko poznamenala.

Adriána si odfrkla.

„To by som chcela vidieť, ako mi to chceš zakázať."

„Nijako," prisvedčila mama, „no som tvoja jediná priateľka, ktorá by si hrozne vyčítala, keby sa ti niečo naozaj vážne stalo."

„Nič to nie je. Zažila som už aj horšie."

„Verím ti. No to ešte neznamená, že to musíš podceniť. Takže zajtra ráno pôjdem do obchodu a ty budeš robiť dozor, aby všetko klapalo ako hodinky, pochopili sme sa?" spýtala sa jej mama, akoby mala osem.

Adriánin pohľad bol ako zo žuly. Nepáčila sa jej predstava, že ju niekto komandoval aj napriek tomu, že mama mala pravdu.

„Fajn! Ako myslíš. No potom odo mňa nechci pomoc, keď budeš mať za pätami celú Hliadku."

Mama sa potmehúdsky usmiala.

„Nebodaj si myslíš, že im neprejdem cez rozum?"

Adriána si nahnevane vzdychla.

„O to nejde. Ja len, že..."

„Toto myslím, sme si už vyjasnili. Čo ďalšie musíme ešte prebrať?" skočil im do toho Peter netrpezlivo.

Adriána sa zamyslela.

„Ďalšia vec na zozname je Caballunicorn. Od toho chlapíka v tej krčme sme zistili, kde ho videl. Hoci podľa mňa to bol skôr prelud než skutočnosť. Teda, nechce sa mi veriť, že tu neďaleko v lese sa premáva biely jednorožec a nikto okrem neho o tom doposiaľ nepočul.

„Za preskúmanie by to však hádam stálo. Či nie?" ozvala som sa v polospánku.

Všetci prikývli. Od stromu sa opäť ozvalo nechutné dávenie. Snažila som sa odtiaľ odvrátiť pohľad. Ani netuším, čo také mu ešte mohlo ostať v žalúdku. Každopádne, bude to preňho dlhá noc. Odrazu som zacítila, ako ma silné ruky zodvihli zo zeme. Ani som nemusela otvoriť oči, aby som vedela, že je to Peter. Vôňa lístia a rannej rosy sa mu dostala do oblečenia. Zhlboka som sa nadýchla vôbec si neuvedomujúc, ako sa mi tá vôňa náramne páči. Jemne ma uložil do stanu. Počula som tiché mumlanie, ktoré malo zrejme znamenať dobrú noc a ktoré prichádzalo akoby z veľkej diaľky.