Electus - Mágovia rodu Canus

65. Kapitola

Aj by som sa nad jeho výrazom uškrnula, no pravdepodobne som nevyzerala o nič lepšie.

Mama zapískala dlhú clivú melódiu. So strachom som počúvala, ako sa nesie celým lesom, odráža sa vo všetkých zákutiach a rezonuje vo všetkom živom, čo stretne. Zaúpela som a podvedome som zaťala ruky do pästí. To nedopadne dobre!

Ticho, ktoré nastalo, bolo priam hmatateľné. Vystrašene som krútila hlavou do všetkých strán a snažila sa odhadnúť odkiaľ príde. Ruky som ešte viac zaťala.

„Arabelka?" zašepkal mi Peter do ucha.

Vyskočila som. Nezabudol pri tom pozmeniť hlas na temný a hrozivý, pri ktorom mi na krku vyskočili zimomriavky.

„Ja ťa asi zabijem!" zasipela som a priložila si ruku na srdce, ktoré mi už hodnú chvíľu tĺklo ako o preteky.

Jemne sa pousmial nad mojou reakciou.

„Mohla by si, prosím ťa, povoliť zovretie, ktorým mi už hodný čas týraš ruku?"

Nechápavo som sa naňho zadívala. Peter významne sklopil zrak dole. Pozrela som sa ta a uvidela, ako moja ruka, biela od toľkého stisku, mliaždi Petrove zápästie.

„Kde je mačička?" spýtal sa Vasil.

Adriána sa spýtavo pozrela na mamu.

„Skús to ešte raz."

„Nie. Ešte počkáme," namietla mama a zapozerala sa do lesa.

Vzduch sa náhle ochladil. Odzadu mi zavial mrazivý vietor, ktorý mi na chrbte vyvolal salvu zimomriavok. Viacej som sa zababušila do svoje mikiny. Vtedy ticho pretlo zlovestné zavrčanie. Rýchlo som sa otočila na päte. Pred nami sa mihol tieň. Srdce sa mi rozbúchalo. Zosilnila som stisk. Podvedome som začala cúvať. Peter mi však položil ruku na chrbát, čím ma zastavil. On sám pri tom jemne zbledol. Juliána začala chytať panika. Nebyť toho, že ho Adriána bleskurýchlo schmatla za golier, určite by už zdrhol. Vasil sa ho však nebál. Nedočkavo pozeral na všetky strany čakajúc, kedy sa naša veľká mačička konečne ukáže.

Praskot vetvičiek sa ozval niekde spoza nás. Skoro som prestrašene vykríkla, no Peter mi zapchal ústa a naznačil mi, aby som ostala ticho. Bol bližšie. Cítila som to. Cítila som, ako svoj pohľad zabodáva do môjho chrbta. Pohľad krvavočervených očí. Dychčal mi na krk svojím smradľavým horúcim dychom šelmy. Vtedy sa mi všetky moje nočné mory, na ktoré som sa tak starostlivo snažila zabudnúť, opäť vynorili pred očami. Roztrasene som sa otočila. Peter sa tam tiež pozrel. Obaja sme skameneli od hrôzy. Jeho krvavočervené oči si nás všetkých starostlivo obzerali. Opäť výhražne zavrčal.

„Ach! Môj Lupusko!" jemne sa mu prihovorila mama a urobila pár krokov k húštine.

Stŕpli sme.

„Mami," vystrašene som zašepkala.

Na viac som sa neodvážila. Zviera výhražne zavrčalo. Peter, ktorý mi ešte stále jemne zvieral rameno, sa podvedome napol.

„Neboj sa, poď sem," chlácholila ho mama zamatovým hláskom, akoby on bol ten vystrašený.

Temná silueta sa pomaly blížila k nám. Cúvla som a narazila do Petrovej hrude. Ten ma bezmyšlienkovito pridržal v ochranárskom geste. Juliána pri zmysloch držal iba Adriáninin výstražný pohľad.

Zviera pomaly vychádzalo z tieňa na svetlo. V zapadajúcich lúčoch sa jeho srsť leskla v čiernych a oranžových farbách. Pomaly podišiel k mame.

„Nerob to," zašepkala som vystrašene.

Nikto sa ani nepohol. Vasil ostal stáť s otvorenými ústami. Zrejme až takú veľkú mačičku nečakal. Mama si čupla a roztiahla ruky do prívetivého gesta. Tigrilupus vyrazil.

„Alex!" skríkla Adriána, keď ju ozrutné telo privalilo k zemi.

Peter vyrazil ako prvý. Adriána rýchlo za ním. Pred očami sa mi zahmlilo. Počula som, ako Peter s Adriánou na seba kričia a niečo si rýchlo hovoria. Zatackala som sa smerom k nim. Zdali sa mi však veľmi ďaleko. V hlave mi hučali jej milé slová, ktorými ho oslovovala. Mama si bola predsa taká istá. Nemohlo sa to predsa stať. Nie jej.

Zviera zakňučalo. Stŕpla som a snažila sa premôcť slabosť, ktorá mi podlomovala kolená. Pomaly, krôčik po krôčku, som sa k nim dostávala odhodlaná chrániť mamu. Mám ju pri sebe tak krátko. Rozhodne ju teraz nestratím. Zrýchlila som. Petrov a Adriánin chrbát boli o čosi bližšie. Odrazu ma čosi maličké chytilo za zápästie a pohnalo ma dopredu. Zažmúrila som a do očí mi padli hnedé kučery. Vasil čosi splašene bľabotal s úsmevom na tvári. Nič som mu však nerozumela. V hlave sa mi ešte stále odohrávala posledná minúta. Jeho pohľad. Nohy, ktoré sa po chvíli napli pripravené priskočiť. Chvost, ktorý nepokojne krúžil po okolí.

Narazila som do niečoho vysokého a pevného. Na hlavu mi dopadla blonďavá smršť vlasov. Adriána sa otočila. Jej tvár bola bledá. Pevne ma pridržala a urobila mi výhľad na scénu predo mnou. Prvé sekundy som ani nevedela, na čo sa tu pozerám. Vasil mi ešte stále pevne zvieral dlaň. Z nejakých príčin začal skákať. Ja som ho nijako neutíšila, ani sa nevymanila z jeho zovretia. Bolo mi to jedno. To, čo sa práve teraz odohrávalo pred mojimi očami, bolo neuveriteľné.

Tigrilupus skláňal hlavyk maminej tvári. Vlčia hlava bezhranične kňučala a lízala jej ruky,krk, ramená... Proste všetko, čo sa ocitlo v jej tesnej blízkosti. Tigriahlava ticho vrčala a obtierala sa jej o bok. Mama sa pomaly posadilaa so smiechom začala hladiť obe hlavy. Tigrilupus si ťažkopádne ľahol dotrávy a prevalil sa. Vlčia hlava však začala kňučať, pretože svojolizovací rituál zrejme ešte neskončila, tigria však mala toho olizovania užplné zuby.