Electus - Mágovia rodu Canus

29. Kapitola

    Petrovi skoro zabehlo pivo, ktoré do seba pomaly po kvapkách nalieval a snažil sa nezhnusiť pri každom glgu. Vypleštil na mňa oči akoby som bola iba nejaký prelud, šľahol pohľadom po barmanovi a nahnevane mi odzdravil. Provokovala som ho pohľadom. Uškŕňala som sa na všetky strany a celým svojím bytím mu dávala najavo, že som tu, robím si čo chcem a nikto ma nemôže zastaviť.

Začalo mu byť nepríjemne. Nervózne si poklepkával prstami a pod sekundou zazeral na barmana. Ten asi po piatich minútach si odbehol dozadu po ďalší kovový sud s pivom. Hneď čo zmizol za dverami, prudko ma schytil za zápästie a vypustil hnev, ktorý sa snažil tajiť posledných pár minút.

„Čo tu, doparoma, robíš?" zasyčal mi do ucha až som sa mykla.

Zamračila som sa, vytrhla si zápästie z jeho zovretia a úplne pokojne povedala.

„Čakám na Adriánu a čo robíš ty? Napchávaš sa pivom?" ostro som sa spýtala a nadvihla obočie.

„Dovoľ mi pripomenúť ti, že alkoholika v našej skupine nepotrebujeme. Nehovoriac o tom, že Adriána by ťa asi prehla v pase, keby zistila, čo robíš."

Peter sa však iba lišiacky uškrnul.

„Pochybujem, že by na mňa čo i len prstom siahla. Dovolila mi to," povedal a nahodil takú arogantnú grimasu, že som myslela, že mu už jednu vážne vlepím.

Zaškrípala som zubami. Ty jeden namyslený, sobecký, arogantný idiot! Nechápem, akým zázrakom zostal nažive tak dlho.

Zamrazilo ma. Chĺpky na zátylku sa mi zježili. Takýto pocit som mala iba v snoch. Aj to len pri jedniných. Vtedy, keď sa pri mne zjavil Tigrilupus. Nenápadne som sa obzrela cez plece a priamo sa pozrela do čiernych hlbokých sklených očí asi osemnásťročného chlapca. Priamo, akoby zamyslene na mňa pozeral spoza veľkého pohára s pivom. Prehltla som. Sedel pri tom najhlučnejšom stole. Pri stole, kde sedeli Temní.

„Hej, Pandora, vnímaš ma?" opýtal sa ma znenazdajky Peter a zakýval mi rukou pred očami.

Trhla som sa a naštvane naňho zazrela. Bol ešte stále namosúrený, že som tu, no zrejme už to najhoršie dávno roztrávil.

„Čo chceš?" opýtala som sa namrzene.

„Takže si ma nepočúvala, čo?" vzdychol si a akoby vysvetľoval malému decku začal odznova.

„Idem na vecko a ty ostaneš tu. Ani sa nepohneš. Je to jasné? Keby sem náhodou prišla Adriána, obidve zdrhajte. Nečakajte na mňa."

Prikývla som na znak poozumenia, hoci jeho nudné poučky ma viac než urážali. Čo si o mne myslí? Že nedokážem byť sama ani na päť minút v krčme plnej opitých chlapov? Načo som potom trénovala, keď mi aj tak nedôveruje?

Peter sa rázne postavil a rýchlo bežal k tenkým dreveným dverám, na ktorých bol vyvesený názov Muži. Uškrnula som sa. Možno ešte dobre, že som tu prišla. Inak ktovie ako dlho by to v sebe musel držať. Zahryzla som si do pery, aby som sa nahlas nerozosmiala nad predstavou prešľapujúceho Petra z nohy a nohu, ako sa mračí na všetkých a všetko naokolo.

Sotva som si urobila väčšie pohodlie a dala sa do chabej konverzácie s barmanom, ktorý bol naozaj veľký mrzút, ako sa nakoniec ukázalo, Petrovu stoličku obsadil ten chlapec, ktorý sa na mňa pred tým uprene pozeral. Zarazila som sa. Môj radar v hlave práve hlásil prvé upozornenie. Jemne som sa odtiahla a nevšímala si ho. Do nosa mi udrel smrad alkoholu a cigariet. Odvrátila som tvár a skúšala ignorovať žalúdok, ktorý sa mi po tejto kombinácii začal neskutočne kolísať.

Keby toto otec videl, asi by ho rozmliaždil holými rukami. V areáli vily bol prísny zákaz fajčiť. Samozrejme kvôli mne. Uškrnula som sa. Vlastne kvôli mne museli zamykať všetok alkohol do úplne vrchných skriniek a kľúče starostlivo strážiť. Nuž čo, bola som veľmi zvedavé dieťa.

„Ahoj," prihovoril sa mi hrubým hlasom.

Očkom som sa naňho pozrela. Pomaly sa kolísal zo strany na stranu na malej barovej stoličke. Každú chvíľu som mala pocit, že sa z nej vyvráti. On si to zrejme nemyslel, pretože zakričal na barmana, nech mu donesie ešte vodku. Pod sekundou si rukou prehrabol vlasy. Stŕpla som. To gesto... To gesto robil iba jediný mág, ktorého som poznala. Lepšie som sa zahľadela na chlapca, ktorý sedel vedľa mňa v podnapitom stave.

„Julián?" skúsila som váhavo.

Jeho sklený pohľad sa na mňa bezvýrazne zahľadel. Nevedel ani dobre zaostriť. Snažil sa zistiť, kto som, no nejako sa mu to nedarilo. Ešte raz som si prezrela jeho profil. Čierne vlasy až po plecia sa mu jemne vlnili. Pôsobili tak hebko, že som mala chuť sa ich dotknúť a prejsť nimi ako za starých dobrých čias. Postavu mal statnú, no nebol o nič väčší než ja. Petrovi sa výškou rozhodne nevyrovnal.

Barman poslušne priniesol jednu fľašu s etiketou, na ktorej jasne svietilo číslo päťdesiat percent.

„Dáš si?" spýtal sa ma oťaženým jazykom.

„Ja nepijem," odvetila som mu a chcela som sa od neho odsunúť.

Stolička sa však nechcela šmýkať po podlahe.

„Škoda, je naozaj výborná. No vieš, čo je ešte väčšia škoda?" spýtal sa ma.

Naklonil sa ku mne bližšie. Mykla som sa, keď mi jeho dych vrazil do tváre.

„Vojna," sprisahanecky pokračoval.

Nemala som tušenie, ako na to odvetiť. S opitými chlapcami som nemala veľmi veľa skúseností. Našťastie som ani nemusela, pretože sa rozrečnil sám.

„Keby ten idiot, čo vedie naše Spoločenstvo nevyhlásil vojnu, nemusel by som zajtra ísť do služby."

Trvalo mi veľmi dlhú chvíľu, kým som spracovala, čo povedal, pretože jazyk sa mu plietol a slová z neho vychádzali len ťažko. Aj tak do seba ešte vylial ďalší pohárik.