Electus - Mágovia rodu Canus

96. Kapitola

Ticho som si nadurdene odfrkla a napäto pozorovala Adriánu s Maxom. Už sa nesnažila postaviť na nohy. V podrepe bystro sledovala každý Maxov pohyb. Ako mačka, pomyslela som si. Meč kŕčovito zvierala v pravej ruke.

„To je všetko?" opýtal sa výsmešne Max.

„To je naozaj všetko, čo zostalo z tak talentovanej bojovníčky? Pozri sa na seba! Nie si taká, aká si bývala," povedal jej s opovrhnutím.

„Ani ty nie si ten, koho som pred tým poznala," odvetila mu na to štipľavo.

„To máš teda pravdu, Ria. Ja, narozdiel od teba, som trénoval ešte tvrdšie, než kedykoľvek pred tým. Vyčkával som na teba. Robil si podrobné plány úteku, pripravoval sa na náhly odchod celé dva roky... A potom som sa jednoducho dozvedel, že sa pre mňa nikdy nevrátiš."

Venoval jej jeden škaredý, ukrivdený pohľad.

„Už som ti to vravela," začala Adriána ticho, no pevne, „nedalo sa prísť. Bolo to veľmi riskantné. Myslíš si, že som sa o to nepokúšala? No nebolo to možné a ty to vieš! Ty najlepšie vieš, aký dobrý tam je zabezpečovací systém. A po tom, čo ma Lýdia odsúdila za zradu a dala mi doslova terč na chrbát, nemohla som sa tam vrátiť!"

„Tak si sa uspokojila so Stantinom," ticho zavrčal.

„Nebodaj žiarliš, Spes?" zabŕdla doňho, avšak jej tón ani zďaleka nevyznel, že si z neho robí srandu.

Max zaťal ruky do pästí. Sklonil hlavu. Zvažoval odpoveď, no nedal na seba príliš čakať.

„Už nie," odvetil.

Adriána nadvihla obočie.

„Aleba, aká náhla zmena. Nebodaj si si vstúpil do svedomia?"

„Hovorí tá pravá," zavrčal a vyrazil oproti nej.

Adriána jeho útok však očakávala. Rozmachla sa a nohou mu veľkým oblúkom útočila na plece. Max však rýchlo zareagoval a podkopol jej nohu, na ktorej pevne stála. Chcela tomu nejako zabrániť, no bola príliš pomalá. S buchotom spadla opäť do lístia. Meč jej pri tom vykĺzol z rúk a s cinknutím dopadol na kameň. Adriána sa naňho šokovane pozerala.

Ticho na ňu hľadel. Samoľúby úškrn na tvári sa však nedal prehliadnuť.

„Takže takto si sa pozerala ty na mňa. Už chápem, prečo si ma tak rada zrážala z nôh. Ten pohľad na teba je nezabudnuteľný!" s priduseným smiechom poznamenal.

Adriána sa namrzene začala opäť stavať na nohy otrepávajúc sa.

Na to sa Max zarazil.

„Kam si myslíš, že ideš?"

„Nemám čas sa tu s tebou zabávať. Rovnako ako ty aj ja mám svoj vlastný cieľ. Aj ja chcem niečo dosiahnuť. Škoda len, že je to presný opak toho, čo chceš práve teraz ty," odvetila mu ľadovo.

Spesovi stvrdol pohľad. Opäť vyzeral ako ten normálny Max, ktorého som poznala. Pozeral sa na ňu, ako pomaly vstáva zo zeme.

„No v tom prípade, nemám na výber," temne predniesol, ako víchor sa k nej prihrnul a dal jej ruky za chrbát. Bolestne zavrčala. Chcela sa mu nejako vyvliecť, no márne. Každému dobre mierenému kopu sa úspešne vyhol. Mohla sa krútiť, vrtieť či nadávať. Nič jej nepomohlo. Nakoniec ju prinútil padnúť na kolená.

Mama s Petrom vystrelili tak rýchlo, že som nemala čas to zaregistrovať. Odrazu už len stáli pred Maxom pripravený vyslobodiť Adriánu dej sa čo dej. Než sa Max spamätal z prekvapenia, Peter naňho zaútočil. Bleskovo odhodil Adriánu na zem a elegantne odblokoval Petrov úder. Mama zatiaľ pomáhala Adriáne na nohy. Nečakala som. Rýchlo som vybehla za nimi. Mama na mňa hodila prosebný pohľad. Celá ubolená som čo najrýchlejšie k nej pribehla. Pomohla som jej s Adriánou, ktorá bolestne zastukala. Nič viac som od nej však nepočula. Vasil sa k nám primotkal kdesi zozadu ťahajúc za sebou meč.

„Takže ste sa prišli hrať," skonštatoval.

Všetci sme naňho zamračene pozreli. Nemal proti nám šancu. Bol jeden, my sme boli piati.

„Tak to, aby som zvýšil obtiažnosť," odvetil nám na to s úsmevom.

V momente mu ruky zachvátili plamene. Niečo si šepkal. Mama mne aj Vasilovi strčila Adriánu do rúk a postavila sa pred nás. Peter cúvol pred divým ohňom, ktorý Spes rozpútal.

„No čo na to poviete? Budeme sa hrať s ohňom? Dúfam, Ortus, že máš pri sebe dosť vody, pretože toto bude žhavé!"

Peter si zachoval neutrálnu tvár. Vedela som, že premýšľa. Odhadoval, akú má proti nemu šancu. Mama si nevšímala Maxove reči, radšej sa sústredila na jeho tvár. Zvraštila čelo a prstom naňho ukázala. Oheň okamžite pohasol. Stačil sa iba prekvapene pozrieť maminým smerom a padol k zemi skrútený v jednom obrovskom kŕči. Peter bol dvoma rýchlymi skokmi pri nás. Začal si mrmlať zaklínadlo. Okolo nás sa zhmotnil vietor. Nebol taký silný ako Adrianin. Namiesto obrovského víru sa pod našimi nohami urobila pevná plocha, ktorá nás pomaly vynášala k oblohe.

Sledovala som, ako sa Maxova postava pomaly stráca a mizne. Už bol iba ako nepatrná bodka, keď nám vietor stihol doviať jeho posledné slová:

„Veď mi sa ešte uvidíme! Skôr či neskôr budete musieť prísť! Už som sa o to postaral."

Zamračila som sa. Plánujeme síce ísť k nim na "návštevu",no keď si myslí, že nás len tak porazia, tak sa veľmi mýli.