Electus - Mágovia rodu Canus

99. Kapitola

* * *

Už o pár hodín... Severín hľadel na krvavé slnko, ktoré pomaly zapadalo nad obzor. Chladný vietor sa doňho zozadu oprel až mu zavial dlhý čierny plášť. Nespúšťal oči zo slnka. Bolo také pokojné. Také... Hlúpe. Nevedomé si toho, čo sa tu odohrá nad ránom. Mal to už urobiť dávno. Prečo to spravil až teraz? Prečo to odkladal celých osem rokov? Bolo hneď od začiatku jasné, že to spravili oni. Tak prečo? Pretože keby sa ti niečo stalo, tvoja malá dcérka by vyrastala bez otca. A aj tak nakoniec vyrastala bez neho, trpko si pomyslel.

Teraz mu už nič neostalo. Na ničom mu nezáležalo. Iba na pomste. Vietor začal prudkejšie zdúvať. Bol rovnako chladný ako oči plné nenávisti, ktoré vzhliadali k oblohe. Už nikdy nič nebude také ako pred tým. Nič. Pozrel sa na vojakov, ktorí dorábali posledné úpravy. Až tu cítil ich napätie z nastávajúceho boja. Povzdychol si. Už o pár hodín...

Zaťal päste. Čo by dal za to, keby tu mal teraz pri sebe Alfonza? Prečo nedokázal pochopiť, že táto vojna je preňho veľmi dôležitá? Keby len to. Bola priam rozhodujúca! Zaškrípal zubami. Nuž čo. Sám si za to môže. Jeho vina, že nebude pri tom, keď zrovná Štefanove vojská so zemou.

Stál tam a sledoval slnko, dokým nezašlo až za hory a nezanechalo za sebou nič iné ako tmu, chlad a nádej, že o pár hodín opäť ukáže svoju tvár. Nádej, že opäť so sebou prinesie odvahu kráčať ďalej. Vieru, že zajtrajšok bude lepší. On už dávno neveril takýmto hlúpostiam. Preňho bol každý ďalší deň iba utrpením. Nemal dôvod tomu veriť. Po tom všetkom už nie. Nikdy viac. Odtrhol pohľad zo stále viac tmavnúcej oblohy a vrátil sa späť do veliteľského stanu.

Zhodil zo seba svoj dlhý plášť a unavene si sadol za stôl. Položil si hlavu do dlaní a sťažka vzdychol. Dnes mal naozaj náročný deň. Nikdy by si v živote nepomyslel, že táto práca bude taká vyčerpávajúca. Možno už naozaj na to nestačí. Možno tá Callidusová mala predsa len pravdu. Možno naozaj už nezvláda všetko riadiť tak, akoby chcel.

Z jeho myšlienok ho vyrušil hluk, ktorý vychádzal spred stanu. Namrzene sa pozrel na siluety osôb, ktoré bolo vďaka ohňu vidieť aj cez steny stanu. Vtom jeden vojak odhrnul záves a nakukol dnu.

„Môžme vojsť?" opýtal sa slušne, no bez náznaku strachu.

Severín sa zamračil, no prikývol. Hŕstka vojakov sa mu statočne nahrnula do stanu. Podľa ďalekohľadov, prílb a zamazaných tvári zistil, že sú to členovia Hliadky, ktorú nechal rozostaviť okolo celého tábora. Zoskupili sa do jedného polkruhu a do stredu postrčili nejakého muža.

„Chytili sme zveda, pane," odvetil statný muž, ktorý bol na čele celej skupinky.

Severín si toho úbožiaka premeral od hlavy až po päty. Nebolo pochýb, že je od Štefana. Jeho pozornosť však zaujal zvitok papiera, ktorý neoblomne držal v rukách.

„Čo to máš?!" pohotovo sa ho spýtal.

Zved až nadskočil. Nenechal však dlho na seba čakať. Vypäl hruď a pevným hlasom oznámil:

„Nesiem správu od Hlavy Spoločenstva Svetlých mágov. Hlavný mág by sa presne o desiatej večer s vami veľmi rád stretol vo veliteľskom stane."

Severín neodvetil. Nechával si rozložiť v hlave každé slovo, ktoré povedal. Štefana poznal až pridobre. Bolo mu jasné, že sa chytá poslednej slamky na nastolenie mieru.

„Mám od neho aj list," dodal vojak, keď neodpovedal.

Severín kývol. Vojak ho podal vedúcemu jeho malej skupinky a on ho podal Severínovi. V rukách ho list ťažil ako olovo. Dobre vedel, že nech mu napísal čokoľvek, dal do toho všetky svoje emócie.

„Rozchod!" zavelil chladno.

Vojaci mu zasalutovali, zdrapili zveda za ramená a odvliekli ho preč. Ten chudák si vôbec neuvedomoval, že pokiaľ to nebudú dobré správy, ostane vo väzení až do konca bitky. Severín osamel. Na stole mu svietila iba olejová lampa. Lepšie si pritiahol stoličku a opatrne rozlomil pečať. Pomaly roloval jemný papier, ktorý mu ako hodváb hladkal jeho drsné prsty. Od Štefana čakal čokoľvek. Dlhý román plný ospravedlnení a prosieb, tisíce teórií o tom, kto mohol byť vinníkom alebo nekonečné podlizovanie. Preto bol veľmi prekvapený, keď ho tam čakala iba jedna úbohá veta.

Ty vieš, že to tak nebolo.