Electus - Mágovia rodu Canus

2. Kapitola

* * *

    „Vážne si to nechceš ešte rozmyslieť?" spýtal sa ma Peter s úškrnom.
Stáli sme oproti sebe na malej čistinke. Jemný vetrík mi vháňal havranie vlasy do tváre, ktoré sa okamžite prilepili na spotené čelo. Nahnevane som si ich rukou odhrnula a pripomenula si, že som si ich chcela znova ostrihať.
„Och, nebodaj veľký Zoro pustil do gatí?" rypla som doňho s úsmevom.
Peter sa zasmial.
„O to by ani tak nešlo, Arabelka. Mám strach skôr o teba. Veď vieš, pampersky sme nechali v bludisku."
„Si si nejaký až príliš istý, že ti tentokrát nenakopem ten tvoj namyslený zadok," skonštatovala som a opäť zaujala bojovú pózu.
Peter sa zhrozil.
„Arabelka, čo ti to napadlo takto škaredo rozprávať?"
„Buď rád, že tvoju včerajšiu šťavnatú nadávku som počula iba ja a nie Adriána. Inak by si si odpykával svoj trest ďalšie dva mesiace," precedila som v zápale boja a opäť sa naňho vrhla.

    Peter sa môjmu výpadu svižne uhol, otočil sa na päte a pripravoval sa na výpad. Tento trik som však už dôverne poznala. Uškrnula som sa. Tentokrát ma na zem tak ľahko nedostaneš. Zaklonila som sa až som hlavou skoro narazila o zem a spravila mostík, z ktorého som sa potom hneď vyhupla do pôvodnej polohy. Nečakala som na Petrov obdivný pohľad nad mojou ohybnosťou a zahájila protiútok. 

    S výkrikom som ho zasypávala jedným výpadom za druhým. Cítila som sa ako robot plniaci dopredu pripravený príkaz. Päsť. Kop. Kop. Päsť. Zohnúť sa. Kop. Päsť. Päsť. A nakoniec výskok. Pristála som pred ním stojac pevne na nohách lapajúc po dychu, no s úsmevom  na tvári. Celkovo sa mi ho podarilo zasiahnuť trikrát. Zo siedmich pokusov to nie je vôbec zlé, hoci sa mi už podaril aj lepší výkon. Opäť som si odhrnula spotené vlasy z čela a žiarivo sa naňho usmiala.
„Tak čo, Zoro? Už máš dosť?"
Peter, ktorý bol na rozdiel odo mňa iba mierne zadýchaný, si utrel spotené čelo a nadvihol obočie.
„To myslíš vážne? Zábava iba začína. Druhé kolo, Arabelka," opätoval mi úsmev a jedným krátkym zaklínadlom (na jeho pomery) si privolal palicu, ktorá mu hladko vkĺzla do rúk.

Zaťala som päste. Neznášala som boj s palicou a on to dobre vedel. Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila a vystrela ruku k svojej palici pár metrov odo mňa. Cez škrípajúce zuby som zašepkala:

,,Exoris!"

Palica sa jemne zdvihla do vzduchu a prudko mi vrazila medzi prsty. Stisla som ju aj napriek jemne pulzujúcej bolesti z nárazu a blčiacim pohľadom pozrela na Petra. Ten sa opäť uškrnul tým svojím večne provokatívnym spôsobom a bystro zaútočil.

Nohy sa mi automaticky presunuli do ďalšieho bojového postoja a pripravila sa na silný úder. Obe ruky mi pevne zvierali palicu, akoby ju chceli rozlámať napoly. V poslednej sekunde však Peter zmenil smer a namiesto útoku na moju hruď, mieril na chrbát. Švihla som palicou ledva odraziť jeho nečakaný úder. Peter uznanlivo prikývol a pokračoval v útoku. Prudko som odrazila úder mieriaci na hlavu a s výkrikom mu šla po boku. Neúspešne. Môj kostrbatý útok elegantne odrazil. Pri tom sa zo svojej pôvodnej polohy ani nepohol. Závistlivo som prižmúrila oči. Využil moju nepozornosť a rýchlo mi švihol po nohách, avšak ja, poučená z predchádzajúcich zápasov, som to očakávala. S úsmevom som opäť vyskočila a celou silou sa rozmachla nohou. Peter zanadával, keď mu palica prudko vyletela z rúk a skončila niekde vo vysokej tráve. S výskaním som pristála na zemi a chcela dokončiť svoju dopredu vymyslenú taktiku, no, na moju smolu, sa mi pošmykla noha a ja som sa miesto triumfálnej pózy váľala niekde na blatistej zemi.

Zaškrípala som zubami a s mierne rozkročenými nohami som sa postavila. Schytila som palicu do ruky a zahľadela sa naňho. Peter ležérne postával očakávajúc, čo teraz mienim robiť. Nemohol si ísť po palicu, to bolo proti našim vlastným pravidlám. Vždy som to bola ja, kto ako prvý ju stratil. Vtedy mi Peter nedal dýchať. Udieral do mňa ako do boxovacieho vreca.

Teraz je čas vrátiť mu to. Usmiala som sa. Pozdvihla som palicu do výšky brady a znova spravila základný bojový postoj. Peter sa ani nepohol. Bez žmurknutia sme na seba zazerali čakajúc, kto zaútočí ako prvý. Cítila som, ako mi srdce bije o preteky. Silnejšie som zovrela palicu. Prižmúrila som oči. V hlave som si dopodrobna opakovala svoj plán. Nadýchla som sa. Teraz!

Vybehla som do proti útoku mieriac mu palicou na hlavu. S výkrikom som sa rozmachovala a odpočítavala posledné metre, ktoré nás od seba delili. S Adriánou sme to cvičili snáď tisíckrát, kým sa mi to podarilo. Zovrela som pery od sústredenia. Musí sa to podariť! Asi meter od neho sa môj plán dával do pohybu. Prudko som zabrzdila a vrazila mu palicu do rúk. Peter ju šokovane chytil a chcel sa ma spýtať, čo to má znamenať. No len čo zdvihol pohľad, už som bola pri ňom a zasadila mu tvrdý kopanec do nechránenej hrude. Vyrazilo mu dych a jemne sa zatackal dozadu. S úškľabkom som dokončila svoju dokonale spracovanú taktiku a podkosila mu nohy. Peter, ešte stále mimo z toho, čo som spravila pred chvíľou, nestihol včas zareagovať a chrbtom tvrdo dopadol na zem.

 Zadýchane som sa nad ním týčila celá naradostená z mojej prvej poriadnej výhry. Chcela som si udržať otcovu masku chladu, aby moje víťazstvo nabralo požadovaný efekt, no z toľkej radosti som mala čo robiť, aby som tam neskackala od radosti. Petrovi to chvíľu trvalo, kým si uvedomil, čo sa vlastne zomlelo za posledné sekundy. Ohromene ležal na zemi a díval sa na mňa naprázdno pri tom otvárajúc ústa.