Electus - Mágovia rodu Canus

69. Kapitola

Pokrčila som plecami. Vtom Petrove ruky vzbĺkli. Julián s krikom odskočil. Adriána s Vasilom sa na jeho reakcii dobre zabávali. Peter otvoril oči a samopašne sa pozrel na Juliána, ktorý bol ešte stále dobré dva metre od neho.

„Julko-bojko sa nebodaj vystrašil?" zapriadol.

Julián ešte dlhú chvíľu stál a nechápavo pozeral na jeho ruky, ktoré oblizovali plamene.

„Môžeš sa s tým prestať zabávať?" prerušila som jeho možné vystatovanie.

Peter ku mne podišiel a nastavil mi dlaň. Až vtedy som pochopila jeho zapáranie ohľadom kľúča. Zaúpela som. Otec vymenil zámky.

„Takže to vylomíme," skonštatoval Peter a Adriána súhlasne prikývla.

„Nie! Tie dvierka sú veľmi pekné!" protestoval Vasil.

„Ale ako sa potom dostaneme dovnútra?" oponovala mu Adriána.

„Zmizneme a objavíme sa v Pandorkinej izbe!" naradostene zvolal Vasil.

Mama nadvihla obočie.

„Zmizneme?"

„Myslí teleportáciu," vysvetlila jej Adriána.

„Tak to v žiadnom prípade," protestovala som.

Stačili mi tri teleportácie. Tú štvrtú by som asi nerozdýchala.

„Viete si predstaviť, čo by si všetci pomysleli, keby počuli hluk z Paninej izby?"

„Arabelkin duch prichádza," temne predniesol Peter.

„Kde? Ja ho nikde nevidím!" zvolal Vasil a pohľadom blúdi všade dookola.

„Si neskutočne vtipný, Zorko."

„Potešenie je na mojej strane."

„Vylomíme tie dvere a basta!" pevne rozhodla Adriána.

„Vá-vážení," zakoktal Julián piskľavo, „to zv-zviera sa na-na mňa ne-neja-jako hla-hladno dí-díva."

„Výborná práca, Julián. Ty ho zabavíš, keď ste sa už tak pekne zoznámili a my pôjdeme dovnútra. Ty zatiaľ budeš strážiť okolie a on teba, aby si nám nikde neutiekol. No nie je to geniálny nápad?" škodoradostne navrhol Peter.

Odvrátil sa od neho nečakajúc na odpoveď.

„Všetci nabok," zavelil.

Prekrútila som očami.

„Čo to zasa ideš stvárať?"

„Jeden z mojich geniálnych nápadov, Arabelka, vďaka ktorým si ešte stále nažive."

Urobil zopár krokov dozadu a pripravoval sa na výkop.

Tigrilupus výhražne zavrčal. Vystrašene som sa naňho pozrela. Lenivo podišiel okolo Adriány, obtrel sa o maminu nohu a sadol si pred drevené dvierka. To bolo viac než veľavravné.

„Ale no tak, Lupusko," chlácholila ho mama.

„Čo je s ním? Nechápe, že sa cez tie dvere inak nedostaneme?" hneval sa Peter ukrátený o jeden úžasný výkop.

Tigria hlava na jeho poznámku temne zavrčala.

Tigrilupus podišiel k dverám, vlčia hlava sa dotkla maličkej dierky tesne nad prahom, ktorú si nikto nevšimol. Tigria sa zadívala na úplný vrch. Nadvihla sa tak, ako to len sklonená vlčia hlava dovoľovala a nosom sa dotkla druhej dierky na úplnom vrchu. Pár sekúnd sa nič nedialo. Potom odrazu dvierka cvakli a jemne sa pootvorili.

Všetci sme tam stáli s otvorenými ústami. V živote by mi nenapadlo, že otvorenie dvier záleží len na tom, či stlačíme úplne horný a úplne dolný koniec dverí. Musí to byť nový mechanizmus, pretože iba pred pár mesiacmi ten kľúčik určite fungoval.

„Zaujímavé," povedala zamyslene mama, „nezdalo sa mi, žeby pred tým niečo také mal."

Spýtavo sa na mňa pozrela, no ja som pokrútila hlavou.

„Musí to byť úplne nový mechanizmus. Asi ho nainštaloval po mojom úteku."

„Alebo ešte neskôr," pridala sa Adriána.

„Alebo," pritakala som.

„Aďka, už pôjdeme dovnútra?" spýtal sa Vasil.

Adriána napäto prikývla.

„Nemyslím si, že je dobrý nápad, aby sme tam všetci nabehli. Nemala by ísť iba Alexa s Arabelkou?"

„Zorko, pampersky sme, nanešťastie, nezobrali. Myslela som, že ti budú malé, no ako sa zdá, mýlila som sa."

Peter po mne šibol pohľadom. Usmiala som sa naňho.

„Vy ste blázni! Uvedomujete si, čo práve teraz idete urobiť?! Veď sa chcete vlámať do vily Hlavného mága!" jačal na nás Julián, keď si všimol, že mi vôbec nežartujeme.

Adriána naňho hodila mrazivý pohľad. Julián zbledol.

„A-a vôbec. Čo ta-tam chcete?" pípol.

„Vec, ktorá ťa vôbec nemusí trápiť. Buď spokojný. Keď nás tu nájdu, pokojne im všetkým vykrič do tváre, že sme ťa uniesli a bla, bla, bla... Jednoducho to, čo opakuješ od rána až do večera," tvrdo mu odvetil Peter.

„Takže ideme? Všetci?" spýtala som sa.

„Presne tak," zaškerila sa na mňa Adriána a ako prvá vliezla do tmavého tunela.

  „Au!" zavrčal Peter.

„Prepáč," ospravedlnila som sa mu a počkala, pokým sa posunie trochu ďalej.

„Pod slovom tunel som si nepredstavoval dieru, cez ktorú má určite aj Tigrilupus čo robiť, aby preliezol," zahundral.

„Buď rád, to najhoršie máme ešte pred sebou."

„Buď rád?! To snáď žartuješ! Ako podľa teba budeme utekať tým tunelom tak, aby nás nechytili? Keď majú aspoň trochu rozumu, počkajú nás na opačnej strane. A ver, že Julián ich odtiaľ nijako nedostane aj keby chcel, o čom dosť pochybujem."

„Prežili sme aj horšie. Alebo si zabudol na tunel, ktorým sme sa museli štverať od Kronikára?"

Peter sa zachechtal.

„V živote by mi nenapadlo, ako málo stačí na to, aby ste sa pohli."

„Buďte ticho tam dole! Všetkých nás prezradíte!" pajedila sa Adriána.

Obaja sme sa zasmiali nad jej hlasom, ktorý sa čudne odrážal v tuneli, no stíchli sme.

Ešte hodnú chvíľu, ktorá sa tu v tme a v chlade zdala ako celá večnosť, sme sa plazili, dokým Peter natešene nezvolal:

„Už sme skoro na konci!"