Electus - Mágovia rodu Canus

48. Kapitola

    Do lesa vstúpila noc. Prikradla sa tak náhle, že si to skoro nik nevšimol. Akoby len čakala, kedy slnko zájde, aby mohla svoju moc opäť upevniť nad týmto územím. S ňou tiež vyšiel mesiac v nádhernom splne. Spomenula som si, ako mi vždy vravievali, že chodiť niekam počas splnu je nebezpečné. Vraj to prináša Temným mágom nešťastie. Vtedy majú Svetlí oveľa väčšiu silu, aspoň podľa Nany.

Ach, Nana. Ako mi len chýba. Nikdy by som si nepomyslela, že budem niekedy smútiť za jej večným komandovaním a dirigovaním. To jej išlo asi zo všetkého najlepšie. Adriána s mamou mi však tú povedačku veľmi rýchlo vyvrátili.

Julián, ktorého som medzitým nechala ležať vedľa mňa, sa už úplne prebral. Zmätene sa obzeral okolo seba. Našťastie, Peter šiel, ešte stále dosť urazený, pozbierať drevo. Zodvihol hlavu a vyčerpaným pohľadom pozrel na nádherný mesiac.

„To preto som ho neporazil," ozval sa ticho.

„Neporazil by si ho ani keby bol nov."

„Možno áno."

Neveriacky som sa naňho pozrela. Myslel to vážne?

„Je to len povera," povedala som mu po chvíli.

„Aj v tých je občas kúsok pravdy."

Nemala som mu na to, čo povedať. Obrátila som teda tému rozhovoru na jeho zdravotný stav.

„Si zranený?" spýtala som sa ho, pretože nad mojím poškuľovaním po celom jeho tele nadvihol obočie.

Nadhodil kyslí úsmev a záporne pokrútil hlavou.

„Nie. Som v poriadku. Ďakujem."

Prestala som teda so svojou obhliadkou a sadla si vedľa neho.

„Prepáč," zašepkal po minúte dlhého ticha.

Nechápavo som zažmurkala.

„Za čo?"

„Že som sa po celý ten čas správal ako idiot."

„Ach, to..."

„A ďakujem."

Opäť som sa naňho prekvapene pozrela. Tieto dve slovíčka do jeho slovníka rozhodne nikdy nepatrili. Teraz ich povedal obe a to v priebehu niekoľkých sekúnd. Bola som v šoku. Nekopol ho Peter do tej jeho makovice trochu pritvrdo?

„Ďakujem, že si mi pomohla. Veď vieš... Ten súboj. Bez teba by som sa sem sám asi nedostal..."

„Peter by ti určite pomohol."

Julián si odfrkol, akoby som povedala tú najväčšiu somarinu na svete.

„Čo na ňom také vidíš?" spýtal sa ma.

„Nechápem?"

„V čom je taký dobrý, že ste vy dvaja..."

Nedokočnil, pretože som ho v tom momente zastavila.

„Tak aby bolo jasné," tvrdo som ho prerušila, „ja a Peter nie sme spolu. On vtedy len žartoval."

„Má nejaký zvláštny zmysel pre humor," zamrmlal a ja som mu musela dať za pravdu.

V poslednej dobe sa mi však zdalo, že ten jeho „humor" nabral úplne nové obrátky. Inak povedané, hral sa ešte na väčšieho idiota než bol predtým.

„Takže... To znamená, že si voľná?" spýtal sa ma náhle.

Prekvapene som sa naňho pozrela. Kam tým mieri? Hádam si len nemyslí, že... Pod jeho intenzívnym pohľadom som sa zamrvila.

„Nuž... Dá sa tak povedať, ale..."

„Uf, to sa mi uľavilo. Na chvíľu som si vážne myslel, že si doňho buchnutá," vydýchol si Julián a ja som sa naňho nechápavo pozrela.

„Prečo si to myslíš?" vystrašene som sa ho spýtala.

Julián sa na mňa pozrel, akoby som sa ho spýtala prečo z mrakov padá dážď.

„A nie je to jasné? Stále sa len doberáte, podpichujete. Ty naňho hádžeš tie svoje zvodné úsmevy a on..."

„Čože robím? Ja na nikoho zvodné úsmevy nehádžem!"

Avšak on ďalej pokračoval.

„Správate sa k sebe, akoby ste spolu prežili najmenej polku života! Rozprávate sa o nejakých vašich spoločných zážitkoch, neustále si pripomínate, čo kto kedy a ako urobil a tak ďalej. Netvár sa tak prekvapene. Je to na vás dvoch vidieť," povedal mi.

Neviem prečo, po tej vete som si spomenula na otca. Po tele mi prešli zimomriavky. Už to bolo dávno, čo som naňho myslela. Vtom ma zamrazila ďalšia myšlienka. Myslí si, že som mŕtva. Že prišiel o dcéru aj manželku. Ako to asi zobral? Podľa toho, ako znášal maminu smrť, asi nie veľmi dobre.

„Hlavný mág o ňom vie?" spýtal sa po chvíli ticho.

Pri vyslovení otcovej funkcie ma trhlo. Zdá sa mi to ako večnosť, kedy ho tak niekto oslovil. Vtedy som si uvedomila, že to mala byť otázka. Zdráhavo som prikývla. Julián iba vyvalil oči.

„Podľa jeho slov ma uniesol."

Videla som, ako sa na jeho tvári zračilo obrovské pochopenie.

„Čo si robil v tej krčme?" zmenila som rýchlo tému, pretože Julián sa už zrejme chystal ma vyspovedať.

„Nič, slávil som narodky."

„V krčme s takou povesťou? Ale no tak! Ty? Taký dobrý kandidát do otcovho kresla? Neverím!"

Pri mojej poznámke sa trochu zhrbil a zrak mu padol kdesi na zem.

„Všetko je raz možné."

„Nevykrúcaj sa Eminus. Poznám ťa až príliš dobre."

„Až tak dobre nie. Veď je to už osem rokov."

Mlčky som prikývla. Zdalo sa mi to ako včera, keď k nám prvýkrát prišiel a začal sa chvastať. Otec s mamou mi ho vtedy predstavili ako kamaráta, ku ktorému sa mám správať slušne. Avšak v skutočnosti som sa k nemu správala slušne asi prvých päť minút. A on ku mne tiež. Potom sme si začínali robiť napriek. Ja tým, že som mu neustále chystala kadejaké žartíky a on tým, že ich skoro všetky vždy vytáral otcovi. Je pravda, že vtedy bol otec úplne iný. Aj tak bol autorita a prísnosť nijako nestratil. Iba ho vtedy občas ešte mama obmäkčila.

Julián sa zhlboka nadýchol.

„Čo som ti tam v krčme hovoril?" spýtal sa ma úzkostlivo.

Uškrnula som sa. Zo včerajška si asi veľa nepamätá. Ráno sa totižto zobudil s veľkým oknom. Bolo jasné, že ho to naozaj trápi. Nadhodila som široký úsmev a zdalo sa mi, že zbledol ešte viac.

„Nadával si na vojnu, otca... A mňa."

Bolo jasné, že som mu týmto tuna jeho starosti veľmi nezjemnila.

„Ja som to tak nemyslel," začal to všetko uhládzať, no ja som ho opäť zastavila.

„Neospravedlňuj sa a radšej mi povedz, čo sa tu od mojej neprítomnosti stalo."

Julián sa nepokojne zahniezdil.

„No... Myslia si, že si mŕtva."

„Kto?"

„Všetci."