Electus - Mágovia rodu Canus

28. Kapitola

    „Mami, nič vážne to nie je. Len sme sa náhodne stretli. Teda... Na prvý pohľad to tak vyzeralo, neskôr som zistila, že Peter ma vlastne celý ten čas klamal, ja som ho udala otcovi, potom som ho musela vyťahovať z Metusu a šli za tebou. To je asi tak všetko. A samozrejme, po celý ten čas, čo sme so sebou museli vydržať, sme sa neprestajne hádali a robili si napriek. Povedz mi, ako my by sme niekedy mohli byť spolu?" povedala som a nadvihla obočie.

Mama sa len tajnostkársky usmiala, no nekomentovala to. Konečne sa prestala pýtať, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Netuším, ako vôbec môže uvažovať o tom, že by sme my dvaja mohli byť niekedy pár! Veď je to smiešne! Temná a Svetlý? Otec by ma zaškrtil holými rukami! Nehovoriac o mojich učiteľoch, ktorí by sa na mňa zhrozene pozerali, keby to zistili. Nonsens je už iba to, že by sa zjavil na prahu vily a otec by ho privítal s úsmevom. To si neviem ani predstaviť.

Odrazu som si uvedomila jednu hroznú vec. Ak sa toto celé šialenstvo skončí a my naozaj zničíme tie knihy, čo sa stane? Rozídeme sa každý svojou cestou a zabudneme na to, že toto všetko niekedy vôbec existovalo? Čo sa stane s Adriánou? Podarí sa jej získať Sivých na svoju stranu alebo bude pozvyšok života žiť ako vyhnanec? A čo Vasil? Bude môcť s ňou ostať? O tom, že ma už Adriána nebude môcť učiť ani nepochybujem. Otec by ju asi prehol v pase, keby ju ešte niekedy uvidel v areáli vily.

Už teraz ma bolí hlava pri predstave, ako toto všetko vysvetlím otocovi. Uškrnula som sa. Aspoň nebudem sama, čo bude musieť veľa vysvetľovať. Očkom som mrkla na mamu. Ja možno vysvetľujem iba zopár týždňov, no mama... Otec bude musieť nejako prežiť, že jeho žena v skutočnosti nezomrela, no bola celých osem rokov väznená Spoločenstvom, o ktorom ani nevie, že existuje.

Znudene som pozrela na dvere krčmy. Vnútri bol samý hurhaj. Zreteľne som počula, ako si tam spievajú nejaké vojenské piesne, nahlas sa rehocú a vykrikujú na plné hrdlo. Viem si celkom dobre predstaviť, ako to asi vnútri musí vyzerať. Podvedome ma naplo. V živote by som tam nechcel robiť čašníčku.

„Nejako im to dlho trvá," zafučala som do ticha presiaknutého nudou.

Mama mykla plecami.

„Asi majú čo robiť, aby ho udržali na nohách," odvetila mi na to a usmiala sa, no hneď na to sa ustarostene pozrela na moje dlhé tričko.

„Nie je ti zima? Dni sa už pomaly skracujú a slnko už tak nehreje," jemne dodala.

Pokrútila som hlavou. Bolo by mi akurát, keby som vedela, čo sa tam vnútri deje. Netrpezlivo som podupávala nohou a želala si, aby som sa nedala len tak ľahko presvedčiť, aby som ostala tu.

Hlasno som vzdychla a postavila sa. Mama na mňa prekvapene pozrela.

„Kam ideš?"

„Predsa dovnútra," odvetila som jej cez plece a už aj otvárala dvere.

„Pan, to nebude najlepší..."

Nepočula som, čo chcela povedať, no aj tak som si to vedela celkom dobre domyslieť.

V živote som pred tým krčmu nevidela, no tak nejako som si to aj predstavovala. Zvnútra bola celá obložená drevom. Podlaha bola taktiež celá z dreva. Nádherne na nej bolo vidieť letokruhy. Po oboch stranách sa tiahli mohutné drevené stoly, za ktorými sedeli poväčšine muži (niektorým by som netipovala viac ako sedemnásť).

Tí najhlasnejší mali už červené tváre. Sedeli úplne vzadu a niečo oslavovali. Zamračila som sa nad ich čiernym oblečením. Čo robia Temní v krčme na kraji dediny? Nebola som si istá, čo mám od nich očakávať, no jedno bolo jasné. Lepšie sa od tej partie držať ďalej, Nevyzerajú práve pri zmysloch. Obzrela som sa po tvárach okolo sediacich.

Poniektorí už ani nevnímali, čo sa okolo nich deje a sklenným pohľadom pozerali do prázdneho pohára. Len málokto sedel na barových stoličkách pri pulte, kde stál jeden namosúrený barman. Jediná čašníčka, ktorá sa tam vrtko obracala a nosila pivo, sa na mňa len prekvapene pozrela, no nemala čas pýtať sa ma, čo tu hľadám.

Prezerala som si celú miestnosť a hľadala jedného z tých zradcov, čo ma donútil trčať vonku. Nakoniec som zazrela pri pulte Petra. Pobavene som sa uškrnula, keď som ho videla s pohárom plným piva pred sebou. Uvoľnene si z neho usrkával a živo debatoval s barmanom. Len tak mimochodom som vyliezla na barovú stoličku hneď vedľa Petra a pozdravila ho, akoby sme sa už dlho nevideli.