Electus - Mágovia rodu Canus

41. Kapitola

    „Podľa mňa to nebol dobrý nápad," ozvala sa mama nervózne, keď sa ani po desiatich minútach neukázal.

Ja som si iba unavene povzdychla a ďalej sledovala Vasila, ktorý sa ponúkol, že bude naňho dozerať z koruny stromu.

„Vasil, čo tam toľko robí?" zakričala som naňho.

Po pár sekundách k nám doliehala jeho jasná odpoveď.

„Neviem. Chodí po celej dedine a niečo sa pýta strašidelne vyzerajúcich pánov v čiernych oblekoch. A majú tam zmrzlinu! Alexa, že tam pôjdeme, keď nájdeme Aďku?"

Mama sa zamračene pozrela hore a skríkla medzi listy.

„Najprv nájdeme Aďku a potom si všetci za odmenu pôjdeme posedieť, môže byť?"

Zhora sa niesol šťastný výkrik, čo hovorilo za všetko.

„Už ma to nebaví. Čo tam tak dlho robí? Nemôže predsa tak dlho trvať popýtať sa dedinčanov či tam náhodou nevideli vysokú blondínu s pohľadom vraha! Tu niečo smrdí! Niečo ma v pláne," ozval sa zamračene Peter.

Mama prekrútila očami.

„Nebuď taký podozieravý. Daj mu šancu. Julián nie je zlý chlapec. Teraz sa ti možno zdá trochu nevrlý, no na jeho mieste by si sa správal rovnako. Tak sa prestaň, prosím ťa, k nemu správať, akoby to bol náš väzeň," kajala ho mama vľúdne.

Nikdy nechcela žiadne roztržky. A aj keď sa s otcom občas pohádala, vždy sa to nakoniec urovnalo. Ona je už raz taká. Neznáša sa hádať a netoleruje to ani u druhých.

„Poplach! Julián uteká!" skríkol odrazu Vasil polašene a už sme počuli ako sa snaží dostať k nám dole.

Peter sa na mamu pozrel s nadvihnutým obočím.

„Takže sa k nemu nemám správať ako k väzňovi, čo? Nuž dobre. Odteraz bude utečenec."

S tým sa otočil na lezúceho Vasila.

„Akým smerom šiel?"

„Zamieril si to do lesa," odvetil mu Vasil, keď zadýchane zoskočil dole a ukázal mu smer.

Petrovi nebolo potrebné dvakrát ukazovať. Hneď sa šprintom rozbehol za svojou obeťou na nikoho nečakajúc. Mama sa za ním pohoršene pozrela.

„Tí dvaja si vážne asi nesadli," povedala po náhlom tichu mama.

S úsmevom som prikývla.

„Veď ich to prejde. Uvidíš! Za pár týždňov z nich budú nerozlučný priatelia na život a na smrť. Oni sa potrebujú spoznať a potom sa uzmieria."

Mama si povzdychla.

„Len aby si mala pravdu."

Na to sa zadívala do diaľky a prižmúrila oči.

„Asi by sme sa mali za nimi ísť pozrieť. Ktovie, čo sa tam práve teraz odohráva?"

Uškrnula som sa.

„Možno si práve dávajú rýchlu zoznamku so svojimi vlastnými päsťami."

Mama sa zamračila.

„O tom ani nežartuj!"

Prísne sa na mňa pozrela. Nervózne sa zahľadela tým smerom, kadiaľ len pred chvíľou šprintom prebehol nahnevaný Peter a šli sme sa pozrieť, čo sa tam v skutočnosti deje.

Už z diaľky sme počuli, ako Peter vrieska na Juliána a opačne. Nechápem, ako je možné, že ich ešte niekto nezatkol. V dedine musia byť určite nejakí muži z Hliadky. Pravdepodobne to boli dokonca tí „páni", o ktorých hovoril Vasil. Možno si ani neuvedomujú, aké majú šťastie, že sú ešte stále na slobode. Teda... Peter má šťastie. Julián by sa z toho asi vylízal veľmi jednoducho.

Našli sme ich približne v takej scénke, v akej som aj očakávala. Peter držal Juliána za golier a prudko ho opieral o kmeň stromu. Julián naňho pozeral, akoby chcel doňho každou sekundou skočiť, no vtom sa tam zjavila mama a on nahodil pohľad úplného neviniatka.

„Pani Nocteová! Dobre, že ste prišli. Vysvetlite, prosím vás, tomuto zadebnencovi, že som sa vôbec nesnažil újsť! Iba som chcel ísť inou stranou akou som prišiel, aby to nebolo podozrivé! Chcel som vás udržať v tajnosti! To predsa nie je zločin!"

„Zmĺkni!" skríkol naňho Peter a ešte viac ho zatlačil do kôry stromu.

„Pusti ho, Peter. Vidíš, že sa vôbec nesnaží ujsť. Vravela som ti, že to preháňaš," odpovedala na to mama.

Prekvapene som sa na ňu pozrela. Čo to vôbec nevidí? Veď pred ňou hraje divadielko najposlušnejšieho synáčika na svete!

„Našiel si Aďku?" opýtal sa skoro plačlivo Vasil.

Julián sa v Petrovom zveráku nervózne zavrtel a zasyčal:

„Áno. No poviem vám to len vtedy, keď ma tento tu psychopat nechá na pokoji!"

Poslednú vetu vypľul Petrovi rovno do tváre.

Skoro by sa neudržal a jednu mu vrazil, nebyť tej poznámky o Adriáne. Vyžadovalo si to veľké úsilie pustiť ho a nechať, aby sa celý vysmiaty postavil pred nás, samozrejme vynímajúc ho, a následovne povedal:

„Adriána tu bola. No obávam sa, že nesiem zlé správy," naoko skrúšene poznamenal.

„No prosím! Tu to máte!" vykríkol Peter nahnevane, začo si od mamy vyslúžil karhavý pohľad.

Julián, potešený vyvýjajúcou sa situáciou, sa hrdo vystrel a ďalej skrúšene predniesol:

„Adriána Stantinová bola po vyčerpávajúcom boji porazená a následne zatknutá Hliadkou Temných mágov."

„Čože?!" skríkol Vasil so slzami na úplnom krajíčku.

„Kedy ju odtiaľ odviezli?" spýtal sa pohotovo Peter.

Julián pri jeho silnom hlase až nadskočil.

„Mohlo to byť pred polhodinou."

„A kam?"

„Do Metusu," odvetila mama namiesto Juliána.

Všetci sme sa na ňu pozreli. Tvárou jej križovali starosti. Julián iba nemo prikývol. Prehltla som všetky obavy, ktoré sa mi drali na jazyk. Mám pocit, že Peter pri myšlienke na Metus zbledol o dva odtiene. Vasil určite netušil, čo sa v Metuse nachádza, no už len spoločné ticho, ktoré panovalo po tomto slove, mu napovedalo nemálo.

„Ale dostaneme ju odtiaľ, však?" smrkol Vasil po chvíli.

„Čo si sa zbláznil! Samozrejme, že..."

„Áno," skočil mu do reči Peter a varovne sa pozrel na Juliána.

Ten si pre seba zmrmal niečo o tom, že tam s nami nepôjde, ani s nožom pod hrdlom. V podstate som ho aj chápala.

„Myslím si, že na záchranu je prineskoro," skonštatovala mama smutne.

Opäť sme sa na ňu prekvapene pozreli.

„Ak ju odviezli priamo do Metusu, je možné, že je už tam. V tom prípade musíme počkať do zotmenia. Za bieleho dňa nemáme absolútne žiadnu šancu."

„Počkať! Hovoríte to tak, ako by ste vedeli, kde sa Metus nachádza!" popletene na nás zazeral.

Nervózne sme sa všetci na seba pozreli. Julián na nás po tom geste vypleštil oči div mu z jamiek nevypadli.

„Ako?!" nechápal.

Nikto mu na túto otázku neodpovedal, pretože mama pľasla rukami a začala snovať plán:

„Nemôžeme tu predsa celý deň sedieť na zadku a čakať, pokým sa zotmie. Alexa mne aj Petrovi povedala, kde nájdeme Caballunicorna."

„Ešte to mi chýbalo," zafrflal Julián.

„Takže ideme ku koníkovi?" spýtal sa Vasil a mama s úsmevom prikývla.

Vasil zvýskol od radosti na čo sa mama trhlaa a rýchlo mu zakryla rukou ústa. Všetci sme sa nervózne pozreli smerom na dedinu.

„Myslím, že by sme sa mali vrátiť do tábora," navrhla po chvíľke ticha mama.