Electus - Mágovia rodu Canus

71. Kapitola

    „Pani... Pani... Pani Nocteová?" ozval sa trasúci ženský hlas.

Spoznala som v nej upratovačku Sylviu. Mama s úsmevom prikývla.

„Ja... Ja neverím..."

Tentokrát to bola Karin. Obe sa bezmyšlienkovito vrhli na mamu so slzami v očiach. Mama ich vrelo vystískala a tuším, že aj ona mala slzy na krajíčku. Mňa zatiaľ ešte nespozorovali. Bola som na rozmedzí. Ešte stále som mala šancu uniknúť k Petrovi. Je to iba otázka času, kedy sa tu dostaví otec aj so svojou ochrankou. Nikto iný však neprichádzal. Bolo to čudné. Keď som ja spustila tento „alarm", tak tu boli všetci učitelia, upratovačky, Nana, Alfonz... Teraz tu boli len Sylvia s Karin. Žalúdok sa mi zovrel ešte pevnejšie. Ani zďaleka sa mi to nepáčilo.

Odrazu Sylvia odklonila zrak a pozrela sa mojím smerom. Stŕpla. Do očí, ktoré si zrejme teraz chcela vysušiť, sa jej nahrnuli ďalšie slzy.

„Pandora!"

Odlepila sa od mamy a pribehla ku mne. Karin šibla pohľadom na mňa. Jej slzy tiekli potokom. Keď ma uvidela, tiež rýchlo pricupkala, aby ma objala. Môžem iba povedať, že to nebolo objatie, ale dusenie. Obe mi plakali na ramenách a hovorili, ako veľmi som im chýbal a ako veľmi sa o mňa báli. Začali niečo bľabotať o otcovi a personálu, no nerozumela som im veľmi dobre, pretože jedna hovorila cez druhú. Netušila som, čo mám robiť. Bolo to niečo, na čo som nikdy nebola zvyknutá. Mne nikto v živote neplakal na ramene. To som bola skôr ja, ktorú vždy museli utešovať.

Naše radostné stretnutie prerušil obrovský rachot z chodby. Sylvia a Karin vyskočili a šli sa pozrieť, čo sa stalo. Ja som bola v tesnom závese. V dverách stála Nana. Mala som však pocit, že ostarla najmenej o desať rokov. Vrásky mala hlbšie a tvár bledú, strhanú plačom. Za ňou stál kufor, ktorý jej asi musel vypadnúť. Netuším prečo, ale keď som ju videla, srdce mi poskočilo. Bola to moja pestúnka, ktorú som väčšinu svojho života nenávidela, ale ktorá mi bola na druhej strane ako moja babka. Rozbehla som sa k nej a tuho som ju objala skôr, ako si mohla zosynchronizovať myšlienky. Až po chvíli ma vrúcne objala. Niečo mi šepkala do ucha, no bolo to také tiché, že som jej nerozumela. Iba z podfarbeného hlasu bolo badať, že plače. Hneď na to som pocítila teplé slzy, ktoré mi ticho dopadali na rameno.

„Vy musíte byť... Pani Nocteová, však?" spýtala sa ticho, keď ma prestala stískať.

Mama si utrela zvyšky sĺz, ktoré jej tam ešte ostali a prikývla.

„Ja som bola Pandorina pestúnka. Prosím, volajte ma Nana."

„Teší ma," odvetila mama s úsmevom.

„Vždy mi vraveli, že sa na ňu podobáš," povedala mi, keď sa striedavo zahľadela do mojej aj do jej tváre, „ja by som povedala, že si bola celý čas jej verným obrazom z detstva."

Jemne mi pohladila vlasy trasľavou rukou. Začervenala som sa. O mojej podobe s mamou sa dlhé roky nič nehovorilo. Bolo to zvláštne počuť to z jej úst. Obzvlášť, keď moju mamu nikdy nepoznala osobne. Prišla sem až po pohrebe.

„Ešte stále nemôžem uveriť, že je to všetko skutočné," povedala Karin a smrkla.

„Ale prečo teraz, pani Nocteová?" nechápala Sylvia.

Mama sa smutne usmiala.

„Je to na dlhé rozprávanie. Toľko času teraz nemáme."

Potom sa zachmúrila a vykukla na chodbu.

„A kde sú ostatní?" nechápala mama.

„Och, keby ste vedeli, koľko zmien sa za vašej neprítomnosti udialo," začala Nana.

„A hlavne teraz, v posledných dňoch," dodala Sylvia.

„Všetci učitelia boli prepustení. Vaša údajná kamarátka, ktorá učila Pandoru latinčinu odišla ako prvá. Potom za ňou odišiel z neznámych dôvodov aj Igor, náš kuchár. Ach, ten bol veľký fešák a Talian k tomu. No a keď nám povedali, že Pandora... Je mŕtva, poodchádzali všetci učitelia. Melissu vyhodil asi pred týždňom, dokonca aj chudáka Alfonza! Jediného človeka, ktorý ešte mohol pánu Noctovi niečo povedať. A dnes večer odchádzam aj ja," dokončila smutne Nana a očkom mrkla na svoj kufor.

Mame sa zachvela spodná pera.

„Prečo Alfonz by mal byť jediný, kto mohol Severínovi niečo povedať?" bojazlivo sa spýtala.

Upratovačky sklopili zrak.

„Och, ako veľmi sa pán Noct zmenil od vášho odchodu," začala Sylvia.

Pozrela som sa na mamu. Tá stuhla. Zhlboka sa nadýchla.

„A-ako veľmi?" spýtala sa potichu.

„Na nepoznanie, pani Nocteová. No vy ho hádam privediete opäť k rozumu."

„Kde je teraz?" spýtala sa po chvíli s nádejou v očiach.

Opäť jej odpoveďou bol iba smutný pohľad.

„Išiel do Bratislavy. Pripravuje sa tam na vojnu, ktorá zatočí s dejinami."

Obe sme ostali šokovane stáť.

„Čože?" zhrozili sme sa.

„To by nikdy nespravil!" skríkla som na nich dúfajúc, že si to všetko iba vymysleli.

No oni miesto toho, aby sa začali smiať a hovoriť, ako sme im hlúpo naleteli, iba sklopili zrak. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Môj otec nie je vrah! On by nikdy neviedol ľudí do záhuby! Alfonz..."

„Alfonz tu už nie je. Pohádali sa a pán Noct ho prepustil," zopakovala dôrazne Nana.

To už som nevydržala. Po lícach mi stekali slané slzy. Zasmrkala som. Mama si ma privinula do náruče a začala mnou jemne hojdať. Videla som, ako sa tiež premáha, aby neplakala. Oči sa jej leskli od smútku.