Electus - Mágovia rodu Canus

98. Kapitola

    Vyskočila som na rovné nohy. Mama zhíkla.

„My sme ho tam nechali," začala.

Adriána si odfrkla.

„Možno to z neho spraví nejakého chlapa."

„Julko-bojko sa stratil?" spýtal sa Vasil.

„Nie, len sa zoznamuje s prírodou," uštipačne odvetil Peter.

Nemohla som si nevšimnúť jeho zlovestný úsmev, ktorý sa mu zázračne objavil na tvári.

„Mali by sme sa poňho vrátiť," začala som.

„Musíme!" potvrdila mama.

„Áno! Ideme pre Julka-bojka!"

„Ani náhodou!" skríkli naraz Peter s Adriánou.

Zrejme Peter nebol jediný, ktorému liezol na nervy.

Mama sa na nich zamračene pozrela. Než však stihla čokoľvek povedať, Adriána jej rýchlo šplechla svoje námietky.

„Ten chlapec je hotová pohroma! Aj tak mu bude lepšie v lese. Nikomu to nerozkričí, bude pekne ďaleko od Lýdiinych mužov a po tom všetkom sa predsa môžeme poňho vrátiť. Veď sme mu tam nechali všetky naše zásoby! Musí tam predsa prežiť tých zopár dní!" obhajovala svoj nápad Adriána, keď videla, že všetci traja sa mračíme stále viac a viac.

„Lenže to ty si ho chcela vziať so sebou," protirečila je mama.

„No nikto vtedy nemohol predpokladať, že nám bude tak nanajvýš zavadzať. Aj tak by mu nikto neuveril, že žiješ, Alexa."

Mama pokrčila plecami.

„Čo by bolo, to by bolo. Teraz to už nezmeníme. Vzali sme ho k sebe, tak sa musíme aj preňho vrátiť!"

Vtom mi zazneli v učiach posledné Maxové slová. Veď mi sa ešte uvidíme! Skôr či neskôr budete musieť prísť! Už som sa o to postaral. Po chrbte mi prebehol mráz. Čo ak to znamená, že...

„Čo ak ho dostali?" prestrašene som sa spýtala.

Adriána sa zamračila.

„Takéhoto strachoputa? A načo by im asi tak bol? Nemá ani poňatia, čo plánujeme robiť!"

„No oni to nevedia. Čo ak im nahustí nejaké hlúposti?" protestovala mama.

„O to lepšie pre nás. Aspoň budú viac prekvapení, keď tam vtrhneme a oni si ani nevšimnú ako," odvetil Peter.

„Tak či onak," začala Adriána s povzdychom, „ak ho skutočne dostali, teraz mu už nepomôžeme. Musíme ísť jednoducho tam a nejako ho popri tom všetkom dostať z väzenia."

„Ako?" nechápala som.

„Nepamätáte si, že my sme odtiaľ újsť nedokázali?"

„A ty si myslíš, že Lýdia nemá iné väzenia?" opýtala sa temne Adriána.

Pokrčila som plecami. Mama si povzdychla.

„Takže plán sa musí pozmeniť. Jeden musí riskovať a miesto toho, aby strážil jednu stranu, musí ísť pohľadať väzenie."

„Ja to urobím," prihlásil sa Peter.

Adriána naňho skúmavo pozrela.

„No musíš byť veľmi opatrný. Hoci neočakávajú žiadne nechcené návštevy, muži sú vždy ostražití. O to sa Lýdia určite postarala. Som si tým na sto percent istá. Vždy vravievala, že keby ona vládla, každý deň by chodila na pravidelné kontroly, aby udržala mužov v strehu. A podľa toho, ako sa jej všetci boja, to určite dodržuje s vražednou presnosťou."

Rozhostilo sa ticho. Každý bol pohrúžený do plánov, ktorými nás Adriána zasypávala a inštrukciami, čo máme robiť. Každý tam mal svoju úlohu, ktorú musel zohrať do posledných detailov, aby sme mali aspoň nejakú šancu na úspech.

Po chrbte mi prešli zimomriavky. Len dúfam, že ja na tú svoju budem pripravená. Doteraz som si neporadila so zaklínadlom, ktoré budem musieť použiť. Tak nejako sa spolieham na Aróna, že mi napovie, čo budem musieť urobiť. Inak mi ostáva iba moja langvinistika a za hrsť latinských slovíčok, ktoré som ešte nestihla zabudnúť z hodín latinčiny.