Electus - Mágovia rodu Canus

123. Kapitola

* * *

V hlave mi dunelo. Cítila som, ako so mnou niekto trasie, no bola som taká unavená, že mi to bolo totálne jedno. Vlastne, najradšej by som bola, keby s tým prestal. Všetko ma bolelo. Do podvedomia sa mi predieral naliehavý hlas. Slová však boli nezrozumiteľné. Pomaly som otvorila oči. Nado mnou sa rysovala nejaká svetlá kontúra postavy. Alebo ich bolo viac? Nevedela som, pretože sa mi zakaždým rozmazali na farebné machule. Zopárkrát som zaklipkala očami a obraz sa mi konečne zaostril. Vedľa mňa kľačal Peter a triasol so mnou ako o dušu. Neustále pri tom niečo bľabotal.

Ignorujúc ho som sa oprela o lakte a prezrela si, kde to vlastne sme. Ležala som v... Zarazila som sa.

„Prečo sme vo väzení?" nechápavo som sa ho spýtala, čím som prerušila jeho nekonečnú reč.

Peter prestal, zarazil sa, no potom sa na mňa uvoľnene usmial.

„Pretože Alexa nechcela, aby si na zemi prechladla."

„Ach, tak. A ty..." významne som si ho prezrela.

Peter mi pomohol posadiť sa a hrdo predniesol:

„Ja som bol poverený postarať sa o teba. Beztak by som to urobil."

Zasmiala som sa.

„Ach, samozrejme. Náš vždy pripravený Zoro. Akú hlúpu otázku som ti to len položila."

Ironicky som predniesla a zagúľala očami. Peter ma obdaril žiarivo bielym úsmevom.

„To ja vždy, Arabelka."

Potom mu však úsmev zmizol z tváre, naklonil sa bližšie a zašepkal:

„Mimochodom, v budúcnosti by si mala skutočne popracovať na svojom chrápaní. Už to začína byť veľmi vážne."

Myslela som, že ho tam niečím ovalím. Už som si pripravila ruku, že mu jednu strelím, keď ma schytil za zápästie.

„Nenecháš si to až po oslave?" opýtal sa ma so zdvihnutým obočím.

Zamračila som sa.

„Aká oslava?"

„No predsa nášho víťazstva! Vyhrali sme, Arabelka! Lýdia padla. Kniha je zničená! Je koniec! Teraz sa môžme rozísť a... a..." nedopovedal to.

Náhle mu oči zosmutneli. Nastalo ticho. Skľúčene som sa naňho pozrela. Zhlboka sa nadýchol.

„A ísť si každý svojou cestou, akoby sa nič nestalo," dopovedal duto a smutne sa na mňa usmial.

Naposledy si ma poprezeral, pustil mi ruku, vstal z postele a šuchtavo odchádzal preč.

„Počkaj!" skríkla som za ním, bleskovo zliezla z postele a schytila ho za ruku.

Peter sa na mňa pozrel. Avšak v jeho pohľade už nehrali také iskričky ako pred tým.

„Možme... Môžeš... Môžeš ma prísť kedykoľvek navštíviť. Mama sa určite poteší, že ťa opäť uvidí. A... A Vasil s Adriánou tiež povedali, že nás budú navštevovať aj napriek otcovým skysnutým pohľadom. Uvidíš! Em... Všetci budú radi, keď sa zastavíš. Dokonca aj Julián," presviedčala som ho.

Popravde, ani sama neviem o čom. Mal pravdu. Úloha je dokončená. Nemusel tu byť. Nebude musieť sa už pred nikým schovávať. Dokonca ani pred svojimi. Aspoň to je mu dlžný otec napraviť. Peter však mlčky hľadel do zeme. Nakoniec sa na mňa pozrel tým psím pohľadom a spýtal sa:

„A čo ty? Budeš rada, keď prídem?"

Zarazila som sa. Červeň mi vystúpila do tváre ani som netušila ako. Prehltla som. Otázka sa mi odrážala v hlave do všetkých prázdnych kútov. Budem? Otvárala som ústa, že mu odpoviem, no nevedela som čo. A tak som miesto toho iba nemo prikývla a objala ho. Peter ostal najprv stáť ako obarený, no potom si ma k sebe silno privinul. Cítila som z neho ihličnaté lesy, zeminu, jednoducho celé naše dobrodružstvo, ktoré sme prežili spolu ako... Ako čo?

Vtom do miestnosti vstúpil Vasil. Ten na dverách zastal a ohromene na nás pozeral svojimi veľkými zelenými očami. Hneď za ním sa ako víchor dovalila mama aj s... Och, nie! Odskočila som od Petra, akoby ma šľahli bičom. Ten najprv nechápal, čo sa deje. Až potom uvidel, kto stál v dverách. Zbledol a podvedome cúvol. Mama ku mne okamžite priletela a vystískala ma. Otec zatiaľ vyplieskane hľadel zo mňa na Petra. Pozeral na mňa ako na zjavenie. Akoby nechcel uveriť, že existujem. Pri srdci ma bodla výčitka. Mohli sme mu povedať, že žijeme. Že sa nemusí ničoho báť. Lenže aký by to potom malo zmysel? Ak by uzavrel mier predčasne, stratili by sme výhodu prekvapenia. A mali sme ju vôbec? Aj tak o nás pravdepodobne vedela už od úplného začiatku.

Otec si odkašľal. Všetci sme sa naňho pozreli. Nervózne prestúpil z nohy na nohu a vošiel do miestnosti. Zmenil sa. Videla som na ňom, že niečo nie je tak, ako bolo pred tým. Len som ešte nevedela, či je to dobré alebo zlé.

„Izabela... Izabela mi všetko vysvetlila," začal neustále pozerajúc na Petra.

„Nuž a... A myslím, že som ti dlžný... Ospravedlnenie."

Doslova sa prinútil vysloviť to. Ohromene som sa naňho dívala. Otec a ospravedlňovať sa? Nikdy! Pozerala som naňho ako na zjavenie. V očiach sa mu zaleskli slzy.

„Ďakujem ti za záchranu mojej ženy aj dcéry," povedal mu duto a nastrčil ruku.

Peter sa na ňu chvíľu nechápavo pozeral. Až potom ju nervózne chytil a rázne si s ňou potriasli. Otec mu kývol a odišiel z miestnosti.

„A kde je Adriána?" opýtala som sa zrazu.

„Tá si teraz vybavuje vlastné starosti," tajomne nám povedala mama s úsmevom.