Electus - Mágovia rodu Canus

3. Kapitola

 „Jeden – jeden," zazubila som sa, „tak predsa si len skončil na zemi, Zorko."

To ho prebralo. Svižne sa postavil a pošúchal si narazený chrbát. Vyhrnul si dlhé rukávy a dal ruky v bok.

„Musím povedať, toto som od teba nečakal, Arabelka. Takto ma škaredo podraziť," preafektovane začal.

Zamračila som sa. Nemôže predsa vedieť, že...

„Vy dve ste sa proti mne spikli! Toto si Adriána odskáče!"

„Veď ju ani neporazíš," mávla som rukou nad jeho hlúpym nápadom.

Petrovi sa temne zaleskli oči.

„A kto hovorí, že ju vyzvem na súboj? Keď vy dve máte tú drzosť nacvičovať si za mojim chrbtom takéto kúsky, tak ja mám potom právo oslobodiť Vasila od jeho nie veľmi príjemných činností."

„Aby ste sa mohli naháňať palicami po celej lúke ako naposledy?" rypla som doňho.

Peter si nespokojne odfrkol.

„Nestaraj sa do toho, čomu nerozumieš."

Vyprskla som do smiechu.

„Ale prosím ťa, takto má vyzerať duel?"

Okolo Petrových nôh sa začal tvoriť močiar. Cúvla som o krok dozadu dívajúc sa na jeho pobavený úškrn.

„Uvidíš, dnes ho niečo určite naučím, no teraz dosť rečí! Priprav sa na smrť! Začína tretie kolo."

Zarazila som sa.

„Ale veď na tom sme sa predsa nedohodli!" zaúpela som zúfalo.

Zachechtal sa nad mojím chabým pokusom mu to vyhovoriť. Okolo jeho nôh sa začala hromadne zdržiavať voda. Zaspätkovala som teraz už po úplne suchej hline a nemo sa dívala, ako si mrmle zaklínadlo. Voda sa začala pomaličky dvíhať a krútiť sa mu okolo nôh v jednom veľkom víre. Keď mu voda obkolesovala celé telo, uškrnul sa na mňa cez špinavú vodu.

„Dúfam, že máš rada kakavko," povedal a jedným vystretím ruky to všetko svinstvo namieril na mňa.

Nedal mi veľa času na premýšľanie. Predpažila som ruky na sebaobranu a splašene skríkla:

„Ignis!"

Môj úbohý plamienok proti smršti vody, ktorá sa na mňa rýchlo valila. Zdúpnela som. Toto nevyzerá dobre. Voda sa na mňa rýchlo rútila. S krikom som predpažila ruky a so zatvorenými očami som čakala, čo sa bude diať.

Prvé, čo som po pár sekundách ucítila bol hrozný zápach a pocit, že tam skoro odpadnem. Podvihla som viečka. Obraz predo mnou sa trochu rozmazával. Zaklipkala som očami snažiac sa pritom zaostriť. Až po chvíli sa mi naskytol pohľad na tvrdú hnedú bahnitú stenu. Nemohla som tomu uveriť. Vyzeralo to ako vypálené. Pozrela som sa na ruky, z ktorých mi ešte vždy po trošku vychádzal dym. Neuveriteľné. Prečo sa mi to niekedy nepodarí aj s otvorenými očami?

Odrazu stena začala praskať a rozpadávať sa na prach. Za ňou stál Peter s prekríženými rukami. Pochvalne pokýval hlavou. Usmiala som sa. Dnes mám zrejme šťastný deň. Aj keď mi celým telom prebehla náhla únava, ležérne som sa postavila a tvárila sa akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete.

„Vážne si ma chcel poraziť s týmto?" znudene som sa spýtala a ukázal na kôpku vysušenej hliny.

Peter sa však iba zaškeril.

„To bola len predohra."

Nato sa za jeho chrbtom bez varovania vynorila obrovská vodná stena. Bola trikrát väčšia ako on sám. Šokovane som sa naňho pozrela. Nepamätám si, žeby vyslovoval nejaké zaklínadlo. Ibaže by to urobil, keď som mala plné ruky práce s tým blatom. Neveriacky som sa stále dívala na tú masu vody. To využil celú vodu z potoka?

Pozrel sa na mňa tými svojimi orieškovými očami, v ktorých teraz hrala žiarivá iskrička. Skôr, ako som stihla nejako zareagovať, celá tá masa vody sa na mňa zrútila ako malé cunami. Ani som nestihla zažať svoj malý plamienok, ktorým by som si mohla aspoň nahovoriť, že ma niečo ochráni, keď som sa silou vody zvalila na zem.

Iba som počula, ako moje telo narazilo do mokrého a mazľavého blata. Zaúpela som. Len to nie! Vlasy nie! Odrazu som pocítila, že všetka voda sa opäť vracia k Petrovi. Držal ruku pred sebou a voda, ktorá sa krútila okolo jeho nôh ako verný pes na jej pohyby reagovala.

Odrazu zdvihol ruku do vzduchu a voda (bez jediného vyrieknutého slovka) sa poslušne vzniesla do vzduchu, kde začala krúžiť v jednom mohutnom kruhu. Nemo som naňho civela. To snáď nemyslí vážne! Ubolene som sa postavila na vysilené nohy a vyžmýkala si vodu z čiernych, teraz už dlhých, vlasov. Snažila som sa nevnímať špinu a malé kamienky, ktoré ma pri dotyku jemne škrabali na dlani. Petrovi neschádzal úškrn z tváre.

„Tak čo, Arabelka? Už máš dosť? Alebo si dáme ešte jeden duel?"

„Zabudni," precedila som cez zuby a celá umrznutá som sa pobrala k chatke.

Peter sa rozrehlil na celé hrdlo a spustil ruku k telu. Stŕpla som.

„Peter, počkaj..." nedokončila som to, pretože voda s jeho pohybom ruky spadla bezvládne na zem a mňa, ako inak, neobišla.

Kašľala som a snažila sa nadýchnuť. Popri tom sa mi Peter snažil horlivo ospravedlniť.

„Prepáč mi to, prepáč mi to! Nechcel som to spraviť. Naozaj!"

„Sklapni!" prerušila som jeho výhovorky a znova začala so žmýkaním trička.

Snažila som si aspoň trochu upraviť vlasy, ktoré sa mi začínali nekompromisne vlniť. Zastonala som. Tú gudžu si budem česať celú večnosť. Peter sa na mňa dlho díval. Prechádzal po mne pohľadom od hlavy až po päty.

„Nepozeraj sa na mňa akoby si ma videl takto prvýkrát v živote. Nemysli si, že som ti tú poznámku v Martine odpustila."

Chvíľu sa na mňa zamyslene díval. Bolo jasné, že nemá ani páru o čom hovorím. Nanešťastie, ja som si to pamätala až veľmi jasne. Pohľad sa mu rozjasnil, až keď si uvedomil, že si neúspešne zakrývam presvitajúcu podprsenku.

„Veď som sa ti za to ospravedlnil aspoň stokrát!"

„A stokrát si sa zakaždým pri tom usmieval," odvetila som mu.

„Ty si takéto veci všímaš?" žmurkol na mňa so šibalským úsmevom.

Videla som, že táto debata nikam nevedie. Mrzla som a chladný vietor tomu nijako nepomáhal. Otočila som sa mu chrbtom a bez slova zamierila naspäť do chaty. Jediná známka toho, že ma nasleduje boli približujúce sa kroky a tichý chichot.