Electus - Mágovia rodu Canus

22. Kapitola

A už som ho ťahala k otvoreným dverám výťahu, ktoré teraz vyzerali ako hladné čeľuste, ktoré nikdy neprestanú bažiť po krvi. Jemne som ho tak strčila, no keď som sa otáčala, rýchlo ma schytil za zápästie a pritiahol k sebe. Prudko som doňho narazila a skôr, ako som mohla čokoľvek podniknúť, stlačil gombík na posledné poschodie. S hrôzou som pozerala, ako sa tie dvere pomaly a potichu zatvárajú.

„Nie!" zakričala som prosebne a prudko sa k nim rozbehla.

Bolo však neskoro. Otočila som sa k Petrovi práve vo chvíli, keď sa výťah samovražednou rýchlosťou rútil dolu.

„Ty... Si... Idiot!" vrieskala som, kŕčovito sa ho držiac za rukáv.

Nohy sa nám pomaličky odlepovali od zeme. Hoci Peter mlčal, stačil mi jeden pohľad na jeho smrteľne bledú tvár a ruku, ktorá ma tiež kŕčovito zvierala za bok a každú sekundu si ma prisúval k sebe bližšie a bližšie v čoraz silnejšom zovretí.

Vtedy som znova počula ten strašidelný zvuk, ktorý ma ešte dlhé dni strašil po nociach. To jemné nevinné kovové klopkanie. Hoci som vedela, že pozrieť sa ta bude najhorší nápad v mojom krátkom živote, riskla som to. Chĺpky na zátylku sa mi zježili. Peter si všimol, kde sa pozerám a nasledoval môj pohľad. Tuhšie si ma k sebe privinul. Bolo nám obom jasné, že Kronikár schopného opravára ešte nenašiel.

„Zomrieme," vypustil zo seba Peter s jemnými kropajami potu na čele.

„Aspoň originálne," snažila som sa zavtipkovať pozerajúc pri tom na skrutky, ktoré sa samovoľne uvoľňovali a po jednom padali na zem. Plech nad našimi hlavami zaškrípal a začal sa vlniť. Práve vtedy, keď som si myslela, že strop dostane krídla a naveky nám uletí, sa všetko s prudkým nárazom skončilo.

Obaja sme prudko dopadli na zem. Peter ma zavalil svojím ťažkým telom až mi vyrazilo dych. Dvere výťahu sa potichu a pokojne s jemným cinkotom otvorili, akoby vôbec nevnímali, čo za horor sa tu práve odohral. Dovnútra sa nahrnuli tony prachu. Zakašľala som a snažila sa cez plytké nádychy prehovoriť k Petrovi:

„Zapučíš... Ma!"

Peter zjavne nerozumel mojím citoslovciam, ktoré ani zďaleka nezneli tak, ako som si želala, pretože na moje naliehanie zamrmlal niečo ako:

„Nie, Arabelka, my ešte žijeme."

Zamrvila som sa a skúsila mu tým dať na vedomie, že som pod ním. Nereagoval. Nabrala som teda do pľúc toľko vzduchu, koľko som len mohla a zopakovala:

„Zapučíš... Ma!"

Našťastie tentokrát mojim slovám porozumel dokonale, pretože hneď sa zo mňa ubolene pratal. Teda, ak sa to po tom šoku dá urobiť rýchlo. Zhlboka som sa konečne nadýchla a začala sa opäť dusiť, pretože opäť rozvíril prach v kabínke. To už ma však niečie ruky ťahali von za vzduchom.

Prudko som lapala po dychu.

„Ty idiot! Kto tu teraz má nadváhu, čo?! Ak sa to monštrum pokazilo, tak to bolo len a len kvôli tebe!"

Na to sa niekde sprava ozvalo vyčerpané zamumlanie:

„Ja som ti vravel, že nemáš jesť tú čokoládu."

„Adriána, o čom to hovoria? Nemajú náhodou otras mozgu?"

Pred očami sa mi konečne rozjasnilo. Odrazu som pred sebou videla maminu ustarostenú tvár. Niekde spoza mňa sa ozval Adriánin pobavený hlas.

„Pochybujem. Nanajvýš sa v tom výťahu poriadne pohádali ako obyčajne."

Mama mi pomohla posadiť sa a uzrieť tú spúšť všade naokolo. Neverila som vlastným očiam. Z jeho nádhernej a nekončenej knižnice sa stalo jedno veľké spálenisko. Nič neušetrili. Ani jednu knihu. Medzi radmi políc boli kopy popola. Všade bol neporiadok, papiere, ktoré sa zachránili pred plameňmi ležali porozhádzané všade nokolo. Jediné, čo ostalo na svojom mieste, bol jeho stôl. Lenže ani on sa nevyhol plameňom.

Vasil ho práve starostlivo prehľadával. Keď som videla jeho zlatučké kučery, z hrude mi spadol jeden obrovský kameň. Je tu a nič sa mu nestalo. Pozrela som na Adriánu, ktorá vyzerala tiež oveľa spokojnejšie. S námahou som sa postavila. Mama ma ešte pridržiavala, no keď zistila, že už v pohode stojím na nohách, pustila ma. Peter sa prebral z toho šoku oveľa skôr. Veď akoby nie, keď mal mäkké pristátie. Pozrela som sa naňho iba krátko, no už z tohto pohľadu som zachytila jeho dotieravý úškrn. Bol síce ešte taký kostrbatý, no bol.

Adriána podišla k stolu a nasledovala Vasilov príklad. Surovo sa prehrabávala obhorenými papiermi na stole nervózne si niečo pri tom mrmlajúc. Mama sa zamračila.

„Adriána, čo, prosím ťa, tam chceš nájsť? Veď všetko zhorelo! A Kronikár je preč. Zmier sa s tým. Budeme musieť nájsť odpoveď sami. Možno by sme mali..."

„Nie! Niekde tu je napísaná odpoveď! Prečo inak by tu Lýdia posielala svojich mužov? Hľadajte! Rýchlo! Nemáme veľa času," popohnala nás, keď videla, že sa nemáme veľmi k činu.

Pomaly som sa odobrala ku kope zhorených kníh. Opatrne som prekročila spadnutú knižnicu dávajúc si pri tom pozor na nohy, aby som náhodou nestúpila na rozbité sklo alebo ostré úlomky dreva. Zvrchu som si poobzerala tú hromadu kníh a zúfalo si vzdychla.

„A čo to vlastne hľadáme?" opýtala som sa Adriány, ktorá zúrivo vyhadzovala jeden šuplík za druhým.

Šokovane som sa pozerala na tie obhoreté kusy dreva, ktoré lietali po knižnici.

„Ehm, Adriána," opatrne sa spýtal Peter, ktorý práve prehľadával zem na opačnej strane, „čo to robíš?"

„Nie je to tu," zasyčala pre seba Adriána Petra absolútne ignorujúc.

„Samozrejme, že to tu nie je," podráždene jej odvetila mama a pokrútila hlavou.

Opierala sa o stenu s prekríženými rukami na hrudi a zrejme sa na nás nevedela vynadívať.

„Dobre sa ti na nás pozerá?" uštipačne sa jej spýtala Adriána.

Mama sa na ňu kyslo usmiala. Než stihla niečo povedať, Adriána, ktorá bola napálená ešte aj z nej, nechápavo rozhodila rukami.

„Prečo si taká? Obzri sa okolo seba! Veď sme v knižnici, v ktorej nájdeš odpoveď na všetky svojej otázky! No nie je to vzrušujúce? Si historička, Alexa! Zbožňuješ históriu a záhady s ňou spojené! Tak prečo teraz len stojíš v kúte a dívaš sa naše úsilie nájsť odpoveď tak skepticky?" útočne sa obrátila na mamu.