Electus - Mágovia rodu Canus

10. Kapitola

„Myslím si, že už sme dosť strácali čas," rozhodla Adriána.

„Ale čo tvoja ruka?" spýtala sa mama s pohľadom na jej ruku v trojcípej šatke.

„Je v poriadku," zaťato tvrdila rovnako ako v deň, keď si ho vykĺbila.

Jasné, že jej nikto neveril. Zakaždým, keď to povedala a vyskúšala ju, dopadlo to katastrofálne.

„Zajtra ráno vyrážame," skončila debatu Adriána a pozrela sa na mamu či s tým súhlasí.

„Ale kam chceš ísť?" spýtala som sa zmätene pozerajúc z mamy na Adriánu.

Neverím, že to už medzi sebou nerozoberali. Mama sa zahniezdila.

„No..."

„Musíme zničiť knihy," odvetila mi tvrdo, no prosto Adriána a zadívala sa na nás či má niekto proti tomu plánu nejaké námietky.

„Čože?!" skríkol Peter neveriacky.

„Takže po tom všetkom, čím sme si spolu preskákali, aby sme ich získali, po tom starom bludisku, aréne, strašidelných miestnostiach..."

„Nezabúdaj na pavúka," dodala som a striasla sa pri tej spomienke.

Peter prikývol.

„Po pavúkovi, po Metuse, po Martine, po Lýdii. Po tom všetkom teraz len tak povieš, že ich musíme zničiť?"

Peter neveriacky krútil hlavou a ustupoval ukazujúc pri tom z Adriány na mamu.

„Vy dve ste sa proti mne spikli! Tak ja tu pred dvoma mesiacmi príjmem tvoju ponuku o Pandorinom bodygardovi, za čo si odpykám tri týždne väzenia, len tak mimochodom, idem na ďalšiu bláznivú výpravu, ktorá by sa neskončila tak ako skončila, keby si nám hneď na začiatku povedala proti komu vlastne stojíme a..."

„Keby som vám to povedala, nikdy by ste so mnou nešli," namietla Adriána.

„A nešiel by som ani teraz. Kniha by zostala ukrytá v podzemí, kde patrí a mohla si pokojne prežívať ďalších dvesto rokov. No miesto toho je teraz v Lýdiinych rukách. A, aby som dokončil myšlienku, teraz nám len tak oznámiš medzi rečou, že sa ich chystáš zničiť?! Zabudni! Dostaneme ich späť a vrátime naspäť Spoločenstvám, kde patria, čím ukončíme dvetisícročný spor medzi Spoločenstvami. Toto znie ako lepší záver, nemyslíte?" dopovedal svoje dlhokánske myšlienkové pochody a s prísnou otázkou v orieškovo hnedých očiach sa na nás pozrel.

Zahniezdila som sa. Správa, ktorú vyhlásila Adriána ma šokovala rovnako ako Petra. Zabiť Aróna? Absurdné! To by som nedokázala. Áno, je síce pravda, že iba pred mesiacom som ho plánovala vyhodiť von z okna a nechať ho, nech mu vplyvom počasia splesniveje väzba, no to bolo pred tým, než som zistila, kto v skutočnosti je. Bolo to pred tým, než som zistila, že aj on bol kedysi človekom, ktorému sa vďaka jeho až priveľkej genialite a smole v láske podarilo previesť svoju dušu a dušu svojej celoživotnej lásky, Serafíny, do kníh. A len vďaka ich mágii, ktorá im obom kolovala v žilách, mali knihy neskutočnú moc.

Adriána už chcela niečo na to Petrovi odvetiť, no mama ju predbehla.

„Peter, nemyslíš si, že tie knihy už narobili dosť problémov? Veď sa kvôli nim začala Veľká vojna! A nenávisť, čo so sebou priniesla prežíva až dodnes. Je načase skoncovať s tými nezmyslami! Musíme zničiť knihy, inak sa Spoločenstvá nikdy neuzmieria."

„Lenže ako to chcete spraviť?" spýtal sa nevrlo Peter.

„Nedajú sa zničiť," pridala som sa k nemu, keď sa mi opäť vrátil hlas.

„Musí existovať spôsob," neoblomne vyhlásila Adriána.

„A čo ten ujo, o ktorom ste mi rozprávali? Ten by nám nepomohol?" spýtal sa znenazdajky Vasil.

Všetci sme stíchli a nemo naňho civeli.

„Ujo?" spýtala som sa.

„No, veď viete, ten vždy usmievavý ujo, ktorý vás pustil do bludiska. Vraveli ste, že má odpoveď na každú otázku," nesmelo zajachtal Vasil.

Vtedy mi svitlo.

„Ty myslíš Kronikára?"

„Tak sa volal!" natešene zvolal Vasil a horlivo prikyvoval.

Mame sa rozjasnila tvár.

„Ale to je výborný nápad! Mohli by sme za ním zájsť a spýtať sa ho na to!"

„Kronikár?" neveriacky zopakovala Adriána.

„Máš niečo proti?" spýtal sa Peter.

Adriána sa zháčila.

„No... Ja len že... Vo Velehrade sa hovorievalo, že... Že tak nejako... Zošalel," dokončila koktavo a zaťala ruky v päsť.

Neznášala hovoriť o svojej rodine a nikto jej to ani nevyčítal.

„Nedá sa povedať, že by zošalel, no normálny tiež nie je. Teda... Neviem si predstaviť, žeby človek s tak veľkým optimizmom mohol byť normálny."

„Takže ideme za tým ujom?" spýtal sa s nádejou Vasil.

Mama sa na Adriánu spýtavo pozrela. Tá si len porazene vzdychla. Vasil to bral ako súhlas a celý natešený zvýskol od radosti.

„Takže naše spoločné cestovanie opäť začína, čo?" zamumlal si pre seba Peter.

Uškrnula som sa a drgla doňho lakťom.

„Hádam sa ti na tom niečo nepáči?" rypla som doňho.

Peter sa uškrnul.

„Och, nie. Len som si spomenul na všetky tie bezsenné noci pri tvojom chrápaní," odvetil mi.

„Ja nechrápem!" skríkla som, no to už mieril do chatky pobaliť sa.

Vasil ho, ešte stále s konárom v ruke, za hlasného zvuku nabíjania pušky nasledoval. Vzdychla som si. To bude teda cesta. Dúfam, že lepšia než všetky tie predchádzajúce. Zaprosíkala som v duchu a šuchtavo sa šla za nimi pobaliť.