Electus - Mágovia rodu Canus

62. Kapitola

Kontrolovala som ruksaky, či tam máme po tom utekaní všetko vrátane müsli tyčiniek, ktoré si mal každý povinne pribaliť práve na takéto účely. V duchu som ďakovala Adriáne, že myslí aj na takéto situácie. Jednu som vybrala, a začala ju jesť.

To sú raňajky! Otec by sa asi zbláznil, keby zistil, čo všetko sa mi stalo za posledné tri mesiace. Predstavovala som si, ako mu to všetko budem rozprávať a on sa na to bude dívať s otvorenými ústami.

Peter sa za ten čas ani nehol z miesta. Len tam tak ležal ako nejaký úbožiak s takým zmäteným pohľadom, akoby videl mňa, les, dokonca ja ruksaky prvý raz v živote. Po pätnástich minútach mi došli nervy.

„Hýb sa konečne!" zrúkla som naňho, až sa mykol.

Chvíľu na mňa nechápavo pozeral, no potom sa pomaly pozviechal na nohy a mlčky si zobral podávaný ruksak.

„Vieš vôbec, ktorým smerom sa dostaneme k lúke?" opýtal sa ma.

Zastala som v strede kroku. Poobzerala som sa po okolí. Ktorým smerom sme to v noci utekali?

„Samozrejme," odvetila som sebavedomo a šla smerom, o ktorom som si myslela, že je správny.

„Čo ak sa mýliš?" opýtal sa znova stojac nerozhodne na mieste.

Prudko som sa k nemu otočila.

„Prečo by som sa mala mýliť? Viem predsa, ako sme sem prišli, nie?!"

Pochybovačne sa na mňa pozrel, no mlčal. Bolo zrejmé, že on si toho z našej včerajšej naháňačky veľa nepamätá alebo aspoň nie z cesty, ktorou sme šli.

„Poďme," povedala som nakoniec, „nemáme čo stratiť."

S tým som vykročila do lesa nechávajúc ho tam nech sa sám rozhodne, čo urobí.

„Čo sa ti vlastne snívalo?" prehodila som nenútene.

Peter sa napol, no inak nedal nijako najavo, že som načrela do určite nie veľmi príjemnej témy.

„Nič také," prehodil akoby nič a zrýchlil krok.

„Ja len, že si večer vykrikoval naozaj... Vyberané slová."

Peter na to nič nepovedal. Povzdychla som si. Asi to z neho vymámim neskôr. Ešte to je asi príliš čerstvé na to, aby si to opäť vybavoval. To mi pripomenulo moju nočnú moru.

Opäť sa mi snívalo o Tigrilupusovi a Caballunicornovi. Bojovali medzi sebou. Snažila som sa ich zastaviť, no nešlo to. Nad nimi sa týčila Lýdiina vysmiata tvár. Jej mrazivý smiech som mala ešte stále v ušiach. Striaslo ma. Ako je možné, že v podstate obyčajný sen s krásnym jednorožcom sa môže zmeniť na takú strašnú nočnú moru?

Pred nami sa rozprestrelo jasné svetlo. Pridala som do kroku, aby som dobehla Petra, ktorý sa ma snažil ignorovať. Koruny stromov sa začali ohýbať pod nápormi vetra. Niekde zblízka sa ozývali známe hlasy.

„Konečne," sucho poznamenal Peter po veľmi dlhom čase.

Dobre som vedela, kam tou poznámkou mieri. Zahryzla som si do jazyka, aby som mu neodvrkla niečo, čo možno budem ľutovať. Odhrnula som konáre stromov a predrala sa cez niekoľko kríkov. Predo mnou sa rozprestierala čistinka, na ktorej nás už všetci očakávali.

„Pandorka! Petrík!" skríkol natešene Vasil a rozbehol sa k nám.

Peter s úsmevom mu otvoril náruč a nechal ho, nech sa okolo neho chytí ako kliešť.

„Ja som vedel, že o chvíľu prídete! Ale oni mi neverili," smutne dodal ukazujúc na mamu s Juliánom.

Ten si pri jeho poznámke odfrkol, no nekomentoval to.

„Čo nepovieš! Takže Julko Guľko ti neveril? Strašné! Neodpustiteľné! Nehorázne!..."

„Áno, áno, všetci sme pochopili," prerušila Petra mama a rukou nás poháňala, aby sme tam len tak nestáli.

Peter si vyhodil Vasila na koňa a so smiechom sa prirútili do stredu lúky. Nadvihla som obočie nad jeho náhlou premenou. Pred desiatimi minútami stukal, nadával, omdlieval, dokonca skoro zomieral a teraz? Hrá sa tu s Vasilom akoby mal v sebe nabíjateľné baterky.

„Už sme mali o vás dvoch obavy. Čo sa stalo?" začala mama.

„Arabelka opäť ukázala, aký ma úžasný zmysel pre orientáciu," ironicky poznamenal Peter.

Zamračila som sa naňho. Zato jeho zmysel pre humor sa vrátil až príliš rýchlo. Po celý čas som ho pozorne sledovala, no správal sa tak, akoby sa včera vôbec netriasol od vysokej horúčky. Trochu ma to upokojilo, no nie úplne. Na lúke boli iba mama, Vasil a Julián.

„Kde je Adriána?"

„Tu," odvetila mi, keď sa náhle vynorila z lesa.

Ruku mala v improvizovanej šatke. Ešte stále mraštila tvár pri každom nechcenom pohybe ruky, no inak vyzerala celkom dobre. Teda ak sa dá za to považovať rýchla chôdza a temný výraz sľubujúci odplatu. Iba tá šatka jej trochu špatila výzor nájomnej vrahyne.

„Čo vám to tak dlho trvalo?" položila tú istú otázku ako mama a dala si zdravú ruku vbok.

„Pandora tak trochu vyšla z kurzu. Chcel som..."

„Peter mal horúčku. Celú noc blúznil a dnes sa sotva tu dovliekol," skočila som mu do reči, za čo ma obdaril škaredým pohľadom.

Iba som sa naňho sladko usmiala. Nekomentoval to.

„Čože?!" skríkla Adriána s mamou.

Vyznelo to skôr nahnevane, než vystrašene.

„Okamžite zlož Vasila dole! Mohol by to od teba chytiť. A poď so mnou. Pozrieme sa na teba," odvetila mu nahnevane Adriána.

„Ale mne nič nie je. Som zdravý! Možno trochu malátny, no to len z nedostatku spánku, nič viac!"

„Hneď!" vyštekla veliteľsky.