Electus - Mágovia rodu Canus

43. Kapitola

* * *

„To je beznádejné!" zaúpela som a vyčerpane sa znova oprela o jeden z mnohých stromov, ktoré obklopovali môj osobný priestor.

„No tak, ešte kúsok," pobádala ma mama.

„A po ňom príde ďalší," doplnil Peter a s úškľabkom sa na mňa otočil.

„Vidím svetlo! Koník!" zvýskol Vasil a začal trieliť kamsi dopredu.

„Počkaj, Vasil! Stoj!" kričala za ním mama, no on ju ignoroval.

„A viete vy vôbec, kde sa to stupídne zviera nachádza?" podráždene podryl Julián a „nenápadne" sa pokúšal rozmotávať svoje putá.

Peter ho prudko potiahol za lano, ktoré držal a opäť mu zmaril šancu na útek.

„Viem to presne," precedil cez zuby.

Všetci sme mali Juliána a jeho sťažností už povyše hlavy. Neustále niečo komentoval. Keď náhodou mu došli sťažnosti, začal sa vychvaľovať a naparovať. Za tú dobu si všimol, že mama nevie veľa z toho, čo sa za posledných osem rokov stalo, čiže sa veľkoryso podujal jej zrekapitulovať celých jeho osem rokov odo dňa jej pohrebu až po súčasnosť. Nemusím ani len spomínať, že si dal pri tom svojom prednese záležať, aby dal všetkým jasne najavo, že je to učený, vyštudovaný chlapec s vynikajúcim a beztrestným správaním ochotný reprezentovať záujmy nášho nádherného Spoločenstva a poprípade sa aj obetovať a vymeniť otcovo kreslo, keby to bolo priam nevyhnutné, (ako on sám naznačil).

„Ja už vážne nevládzem," zaúpela som, keď sme opäť museli preliezať ďalší kmeň.

Nechápem, ako môže v lese existovať toľko spadnutých stromov. Veď nemôže predsa padnúť len tak sám od seba! Mali by rásť, rozvíjať sa a prekážať mi maximálne svojou ozrutnosoťu a koreňmi! No oni nie. Musia sa mi váľať priamo do cesty! Cítim sa ako dostihový kôň.

S fučaním som sa vyškriabala na ďalší mohutný kmeň a zaúpela. Na päte mi práve praskol ďalší pľuzgier. Mala som toho všetkého tak akurát dosť. Veď ja nie som nejaká divožienka, čo celý život si skáče po lese a chechoce sa na plné hrdlo! No, chechotať možno aj hej, no zrejme len nad svojím nešťastným osudom.

„Ale no tak, Arabelka. Prešla si už horšie terény než toto tu. Nebuď cintľavka a pohni tou svojou zadnicou. Len ti to prospeje," vyrýval do mňa Peter a pľasol ma po zadku.

Neveriacky som naňho pozrela.

„To malo znamenať akože čo?"

Peter pokrčil plecami.

„Ber to ako chceš. Ja tomu hovorím povzbudenie."

Usmial sa na mňa anjelsky nevinným a perfetkným úsmevom, pri ktorom by nejedno dievča padlo na kolená a prosilo ho o to, aby s tým úsmevom nikdy neskončil. Ja som však ten úsmev za ten, pre mňa dlhý, čas veľmi rýchlo znenávidela. Julián na nás zmätene zazeral. Pohľadom behal zo mňa na Petra. Až vtedy, keď sme si to obaja všimli, jemne sa začervenal.

„Ehm, ako dlho sa už vy dvaja poznáte?"

„Celú večnosť," chvastal sa Peter.

„Tri mesiace," upresnila som.

„Aha... Takže... Vy dvaja... Vy ste spolu?"

Po tejto otázke sa mama zarazila a skúmavo sa na nás zadívala. Ja som sa začervenala až po končeky prstov na nohách. Prudko som odvetila:

„Ani náhodou! Ako ti to vôbec napadlo?!"

Pohľadom som prerývala Petra, aby ma podržal v tejto viac než zahanbujúcej situácii. Peter sa však mlčky zadíval zo mňa na Juliána a tvárou mu prešiel nebadateľný škodoradostný úškrn.

„Áno, už veľmi dlho," potvrdil Juliánové slová naoko pokojne.

Nebyť toho, že som ležala prevesená na spadnutom spráchnivetom strome ako posledná handra, asi by som sa neudržala a preplieskala ten jeho iritujúci úsmev.

„Čože?! Ako sa opovaž..." skríkla som, keď ma Peter znenazdajky oboma rukami chytil za zadok.

Než som sa stihla vôbec zaraziť, už som ležala v tráve na druhej strane.

Nahnevane som si odfukla vlasy z tváre a úst. V chrbte mi opäť zapulzovala tupá bolesť. Pri páde som dopadla priamo na nejaký hlúpy koreň.

„Toto si spravil naposledy! Máš päť rokov?! Mohla sa predsa zraniť!" počula som mamu, ako hreší Petra na druhej strane.

Z mojej úžasnej prízemnej pozície som im videla iba nohy, no aj hlas mi stačil na to, aby som vedela, ako veľmi sa o mňa bála.

„Neboj sa, Alexa. Ona už zažila aj horšie. Tento pád jej skutočne vážne ublížiť nemohol," upokojoval mamu Peter.

Bolestivo som sa postavila a otrepala sa od lístia. Len to tak vo mne vrelo.

„Ty jeden veľký namyslený idiot! Čo si to dovoľuješ chytať ma za zadok?!" kričala som na plné hrdlo.

Avšak nemalo to taký veľký účinok, ako som očakávala.

Je pravda, že Ortusovým svedomím len tak niečo nepohne, no toto rozhodne prehnal. Vždy som si myslela, že má viacej rozumu. Ako sa zdá, zo svojich detských hrádok žiaľ ešte nevyrástol.

    Peter znudene počúval moje sťažnosti a než som sa nazdala, šikovne preliezol strom a dopadol na druhú stranu hneď vedľa mňa. Stála som tam s rukami v bok a čakala na ospravedlnenie. On to, pravdaže vedel, no miesto toho krásneho slovíčka, ktoré by mi pripísalo ďalší bodík, odvetil:

„No prepáč, ale ja vážne nemôžem za to, že si sa zasekla. Mala by si mi byť vďačná, že som ti pomohol na druhú stranu. Aspoň už nezdržuješ..."

„Vďačná?! Počúvaš sa vôbec? Čo to tu hráš za divadielko? My dvaja? Spolu? To sa nikdy nestane a ty to dobre vieš!"

„Prečo rovno nepoviete, že ste spolu a hotovo? To musíte okolo toho robiť taký krik? Aj tak to nemám komu povedať, hoci by som mal, keďže je to zakázané," netrpezlivo do toho skočil Julián, na čo som sa znova začervenala ako paprika.

Peter odo mňa odvrátil tvár a niečo si zašomral. Odfrkla som si. No jasné! Vždy musí mať posledné slovo! Namrzene som sa otočila a zamierila ďalej hľadať to zviera, nech už toto celé šialenstvo skončí a ja sa opäť vrátim k svojmu starému životu. Bez Juliána, bez Lýdie, bez nebezpečenstva či otravnej turistiky. No hlavne, bez Petra!

„Kde je tak dlho Vasil? On sa ešte nevrátil?" spýtala sa znenazdajky mama.

Zastala som a zmätene pozerala po okolí. Nikde som ho nevidela. Spanikárila som. So strachom som sa pozrela na hodinky, ktoré nejakým zázrakom po tom páde ešte stále fungovali a zhrozila som sa. Bol preč dlhšie ako pol hodiny!

Rýchlo sme sa rozdelili (tedaaž na Juliána, ktorý šiel s mamou) a hľadali ho všetkými smermi.Nechápem, ako sa nám stále môže takto zatúlať. Vždy predsa naňho niekto dávalpozor! Vtedy som sa zarazila. Nikto okrem Adriány naňho pozor nikdy nedával.A on bez Adriány nechodí ani na záchod. Trochu som sa zahanbila nad toutosituáciou. V podstate sa mu ani nikto poriadne neprihovorí. Iba Adriánas ním neustále čosi bľaboce. Rozmýšľala som či sa necíti byť odstrčený. Pocelý ten čas...