Electus - Mágovia rodu Canus

125. Kapitola

    „Čuduješ sa jej? Nikto nepredpokladal, že odídeš. Bol to úder pod pás. Doslova si sa nám všetkým obrátila chrbtom. Opustila si miesto, z ktorého si mohla urobiť všetko, čo ti len napadlo! Mohla si všetko zmeniť! A čo si robila? Zdrhla si a zradila nás."

Stantinová sa naňho divne zadívala.

„Prečo si myslíš, že keby som bola na tróne ja, tak by som všetko zmenila? Stala by som sa väzňom ľudu, pretože on by aj tak to nechcel a po čase by ma zosadili. Nemala som na výber."

V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Vždy si mala na výber," odvetil jej pevne tváriac sa, že to nevidí.

Adriána sa sarkasticky zasmiala. Prstami si prešla po viečkach a skrížila si ruky na hrudi.

„Takže tam sme sa až dostali?"

„Nerozumiem."

„Poučuješ ma mojimi vlastnými slovami? Vážne?!"

Muž sa bolestne zachechtal.

„Vyzerá to tak."

Nastalo ticho. Adriána zasmrkala a utrela si nos do rukáva.

„Keby si tak vedel, koľkokrát som pre teba riskovala! Myslíš si, že som sa nikdy do Velehradu nevrátila?! Snažila som sa nechať ti odkaz, niečo, aby si vedel, že som na teba nezabudla... Že aj napriek tomu všetkému, čo si o mne myslíš... Že ťa..."

Teraz jej slzy už naozaj tiekli dole lícami a vytvárali jeden obrovský vodopád. Max sa na to len s nevôľou díval.

„Ale no tak," zavrčal a odklonil tvár.

Ona sa však oprela o stenu vedľa neho. Slzy však zastaviť nedokázala.

„Prestať revať!" nahnevane ju okríkol a sykol.

Podvedome si znova ruku pritlačil na ranu. Adriána sa potom rozplakala ešte väčšmi.

„No tak..." chytil ju za rameno a potriasol ním.

Odstrčila ho. Pritisla si kolená k bruchu a ďalej smrkala.

„Nesmrkaj! K tebe sa to nehodí. Nemôžeš si tu len tak prísť, chcieť ma vyliečiť hneď potom, čo si ma zranila a nakoniec sa tu takto rozplakať! Čo bolo, bolo. Každý z nás už kráča inou cestou príliš dlho na to, aby sme sa vracali."

„Sám tomu neveríš!" skríkla naňho cez príval ďalších sĺz.

Odvrátil od nej tvár. Aj cez takú vzdialenosť jasne videl, ako mu ohryzok nadskočil, keď prehltol. Adriána vedľa neho ďalej tíško plakala. Severín sa obzrel za seba. Stráže ešte nedorazili. Netušil, prečo im to tak dlho trvá.

Max sa po dlhej chvíli osmelil. Naklonil sa k nej tak blízko, ako mu to zranenie na bruchu dovoľovalo a palcom jej začal zotierať slzy. Adriána sa naňho mlčky dívala. Nebránila sa však.

„Musím sa ti ešte s niečím priznať," ozval sa zrazu.

Adriána si znova utrela nos do rukáva a pozrela sa naňho.

„V ten deň, čo sme vtrhli do Stantinovho domu... Ja... Klamal som. Nebol som tam. Bál som sa, že ťa tam stretnem a..."

Hlas sa mu zlomil. Stantinová hlasno prehltla.

„A budeš ma musieť zabiť spolu s ním," dopovedala zaňho.

Muž sa na ňu ospravedlňujúco pozrel. Usmiala sa. Muž prerušil ten okamih ako prvý. Sklopil pohľad a chytil sa za bok. Bolestne zasyčal.

„Mal... Mal by si ma nechať vylie..." začala Adriána

„Nie!" rázne jej odvetil a začal sa štverať na nohy.

„Mal by som už ísť. Teda... Ak ma ešte stále neplánuješ zabiť," pozrel sa na ňu spýtavo.

Stantinová si sťažka povzdychla.

„Ja..."

Odrazu sa v diaľke ozval dupot nôh. Obaja stŕpli.

„Rýchlo!" súrila ho a aj napriek jeho protestom mu pomohla urobiť zopár krokov.

Severín sa obzrel a podvedome sa usmial. Práve včas. Cez chodbu sa k nemu blížila celá jednotka. Všetci mu zborovo odzdravili a pristúpili k nemu. Severín až potom vystúpil spoza rohu spolu so svojimi mužmi.

„Niekam sa ponáhľate?" opýtal sa neveselo.

Obaja zastali a otočili sa k nemu. V očiach im zazrel strach. Och, ako dobre ho poznal!

„Odstúpte, Stantinová! Inak si budem myslieť, že sa ho pokúšate tajne zachrániť pred spravodlivosťou."

Stantinová sa už nadýchla, že mu niečo na to odvrkne, no muž jej dal ruku na plece. Vymenili si veľavravné pohľady. Odstúpil od nej, oprel sa o stenu a odovzdane čakal, kým ho chytia. Severín na nič nečakal. Dal povel a muži presne ako hodinky vyrazili. Nasadili mu putá a odvliekli ho preč. Stantinová tam celý ten čas stála a bez slova za ním pozerala, dokým sa nestratil z dohľadu. Osameli. Severín k nej pomaly pristúpil. Nahnevane po ňom šľahla pohľadom, no možno po prvý raz v živote mlčala. Zahľadel sa na stenu. Bola pokreslená nejakými znakmi, no pre prah sa to nedalo poriadne rozlúštiť. Ako poznal Štefana, spraví z tohto miesta jednu obrovskú atrakciu. Severín si povzdychol. Zahľadel sa jej do tváre. S nadvihnutým obočím vyčkávala, čo také jej chce povedať.

„Myslím si, že Štefan nebude nijako protestovať, aby ho za zradu previezli do Metusu," začal.

Adriána si vysušila posledné slzy a prekrížila si ruky na hrudi. Pohľad, ktorý mu venovala nebol ani zďaleka taký nahnevaný, ako sa určite cítila.

„Ak to správne rátam, mal by byť medzi poslednými. Budú ho strážiť dvadsaťštyri hodín denne a stráže sa budú meniť dvakrát do dňa. Je absolútne vylúčené, žeby odtiaľ nejako ušiel. No ak by náhodou jeden z dozorcov pre vážny dôvod neprišiel, ostane celých dvanásť hodín nestrážený. Môžem len dúfať, že jeho neprítomnosť nikto nevyužije a nepokúsi sa ho oslobodiť. Obzvlášť nie budúci týždeň, pretože nám zo záhadných dôvodov odíde bezpečnostný systém. A obávam sa, že ak by nám náhodou ušiel, neviem či by som našiel dostatok financií a ľudí, ktorí by boli ochotní ho ísť hľadať. Všetky prostriedky som totižto vyčerpal na hľadanie Pandory."

Stantinová chvíľu stála ako obarená. Severín sa k nej otočil a venoval jej veľavravný pohľad. Až po chvíli sa Adriána jemne usmiala.

„V tom prípade musíme dúfať, že sa niečo také nestane."

Severín prikývol na znak súhlasu. Stantinová sa mu naposledy zahľadela do očí a pobrala sa preč za jeho mužmi. Vtom sa ale zarazila a opäť sa k nemu otočila.

„Ďakujem," povedala so slzami v očiach.

„Vrátili ste mi moje dva najväčšie poklady a tým ste mi opäť prinavrátili zmysel života. Je to to najmenšie, čím sa vám môžem odvďačiť."

Stantinová sa usmiala a so slzami v očiach sa pobrala za väzňom, ktorý o niekoľko dní záhadne unikne z Metusu.