Electus - Mágovia rodu Canus

72. Kapitola

Odrazu som počula zo šachty buchot a tiché nadávky. Nana, Sylvia a Karin zvedavo otočili hlavy za zvukom.

„Čo to bolo?" spýtala sa podozieravo Nana.

„Čo ak to je myš alebo potkan? Nemám doniesť otravu?" začala panikáriť Karin.

„Len pokoj," tíšila ich mama, „to sú len..."

Nestihla to ani dopovedať, keď sa dvierka náhle otvorili a na zem s hlasným buchotom dopadli Peter s Juliánom. Upratovačky zvrieskli. Nana schmatla prvú vec, ktorá jej prišla pod ruku. Ako zbraň jej poslúžila úbohá miska s plesnivým ovocím, ktorú namierila na hlavy tých dvoch. Peter nahnevane od seba odstrčil Juliána a rýchlo sa postavil na nohy.

„Čo to tu vystrájate?! Chcete im spôsobiť infarkt?!" spýtala sa mama nahnevane.

„To sa spýtaj jeho," odvrkol jej Peter a namieril prstom na Juliána.

Ten sa pomaly zviechal zo zeme krivo naňho pozerajúc.

„Prečo si neostal vonku?" spýtala som sa útočne.

„Pán Eminus, ste to skutočne vy?" spýtala sa ho Sylvia.

„Začalo pršať," odvetil vecne, „tak čo som mal robiť? Stáť na daždi a moknúť? Ani náhodou!"

„Áno a preto miesto toho sa kradol tunelom a skoro spôsobil infarkt mne!" čertil sa Peter.

Zaškľabila som sa.

„Chudáčik. Možnože si si aj cvrkol?"

„A tento tu mladý pán je akože kto?" spýtala sa Nana, keď sa trochu spamätala, ukazujúc pri tom na Petra.

Peter sa pred nich galantne postavil. Zrejme si chcel vyžehliť ten svoj náhly nečakaný príchod.

„Peter Ortus, teší ma," povedal a nastavil ruku.

„Ten únosca?!" naraz všetky skríkli až Petrom myklo.

Nebadane ruku stiahol. Miesto toho si ich obe dal do vrecák. Pohľad, v ktorom som uvidela odraz viny, sklopil do zeme.

„On nie je žiaden únosca," obhajovala som ho.

„Máš pravdu. Vy všetci ste sa spykli! Vy všetci ste únoscovia a keď to zistia..."

„Sklapni!" skríkla som naraz s Petrom na Juliána.

Ten namrzene odkráčal do tieňa. Niečo si cestou mrmlal, no nerozumela som mu.

„On ma neuniesol," začala som nanovo.

„Nie?" zmätene sa spýtala Sylvia.

Pokrútili sme obaja hlavou.

„Ja som ušla a nejako sme na seba po ceste natrafili a zistili sme, že máme rovnakú cestu, tak sme šli spolu."

„Arabelka, som tvojím slovným prejavom unesený. Viac si to zamotať už určite nedokázala."

„Lenže pán Noct povedal..."

„Zabudnite na to, čo vám môj otec hovoril. Nič nevedel. Všetko si vymyslel. Nemá ani tušenia, čo sa to tu v skutočnosti deje, pretože ma nechcel počúvať. No a tu je výsledok!"

„Vasil, počkaj!" zasyčala Adriána spod knižnice.

Upratovačky aj s Nanou sa tam pozreli. Stŕpli sme. Spod knižnice vyliezol od hlavy až po päty zaprášený Vasil. Radostne sa hodil mame do náručia. Poobšmietal sa okolo nás, aby sme neboli tak perfektne čistý a zastavil sa pri Nane, ktorá už začínala od toľkého prekvapenia otvárať ústa.

„Ja som Vasil Andrássy. Teší ma!" zvýskol natešene.

Zrejme sa nemohol dočkať, kedy naňho dôjde rad.

Spod knižnice sa ozval jeden vyčerpaný ston. Knižnica sa zatriasla. Spod nej sa k nám dovalila Adriána. Tiež špinavá od prachu až po uši.

„A toto je Aďka," veselo ju predstavil.

To však nebolo nutné, pretože na ňu, ako učiteľku, ktorá vzdorovala otcovi, si celá vila dobre pamätala. Skúšala som si predstaviť, ako nás asi vnímajú. Šiesti spotení a zašpinení mágovia sa z ničoho nič zjavili v pracovni Hlavného mága. To je ale prekvapenie! Karin ju radostne šla privítať. Sylvia však strnulo ostala stáť na mieste.

„A o nej pán Noct klamal tiež?" ostro sa spýtala Nana.

Nechápavo som sa na ňu pozrela. Mama sa odo mňa odlepila rozhodnutá zastať sa svojej najlepšej priateľky.

„Čo také o nej hovoril?" spýtala sa.

„Vraj má prsty v jej úteku z vily," nadhodila Sylvia.

V duchu som sa uškrnula. Keby len v tom. Adriána si odkašľala, aby zamaskovala úsmev, no nepodarilo sa jej to.

„To... To bolo také menšie prekvapenie na Pandorine narodeniny," opatrne vysvetlila Adriána.

„Prekvapenie?! Veď skoro zomrela!" skríkla napajedene Nana.

Mykla som sa. Bola to síce pravda, no oni o tom nemali ako vedieť. Nikdy v živote by som im neporozprávala, aké hrôzy som zažila odvtedy, čo sa mi do rúk dostal mamin denník.

„Kde je ten pazúr?" spýtala som sa mamy, pretože som chcela čo najskôr odtiaľto vypadnúť a konečne dokončiť to, čo sme začali.

„Aký pazúr?" zamračene sa spýtala Karin.

„Ó, ty myslíš ten pazúr!" významne povedala Sylvia.

„Ale veď nikto netuší, kde si ho pán Noct schoval," namietla Nana.

„Je nad rámom dverí v tej maličkej skrinke," vecne odvetila mama s úsmevom.

Prekvapene na ňu vytreštili oči.

„Idem po stoličku," zamrmlal Peter, keď videl, v akej výške je tá skrinka.

„To myslíte vážne?!" prekvapene sa spýtal Julián.