Electus - Mágovia rodu Canus

7. Kapitola

    „Alex?! Chceš mi spôsobiť infarkt?! Prečo sa nepremeníš pred tým, než vojdeš do chatky? To je vážne až taký problém?"

Uškrnula som sa. Mama jej to určite spravila schválne. Pravdepodobne chcela vidieť, ako sa zatvári, keď tam uvidí sedieť na stole veľkého čierneho havrana. Jej výraz musel stáť za všetky drobné.

Kývnutím hlavy som pozdravila chalanom, ktorí, keď ma uvideli, na chvíľu prerušili súboj a zadýchane oddychovali. Vrhla som pohľad na ich špinavé a mokré tričká. Zamračila som sa.

„To si myslíte, že trička rastú na stromoch?"

„A ty ich každý deň oberáš, aby sme si mali stále na seba čo obliecť," s úsmevom mi zadýchane odvetil Peter.

Vasilovi sa rozžiarila tvár.

„Ale veď to je supééér! Ukážeš mi ho? Aj ja ho chcem vidieť! Pandorka, môžem ti s tými tričkami pomôcť?" obrátil sa na mňa s otázkou.

Peter sa šiel popučiť od smiechu. Prekrútila som očami a prosto Vasilovi odvetila:

„Taký strom neexistuje. Peter iba žartoval, opäť."

Vyčítavo som sa naňho pozrela. Ten sa snažil upokojiť, no naďalej mu pri pohľade na mňa zdvíhalo kútikmi úst.

„Kto vyhráva?" spýtala som sa, aby som konečne prešla na inú tému.

Vasil natešene zdvihol ruku.

„Ja! A dokonca tri-dva," pyšne vypäl hruď.

Usmiala som sa. Očkom som mrkla na Petra. Vedela som, že ho musel nechať vyhrať. Nie je možné, aby človek porazil mága. Nie takého ako Peter. Jemne som sa usmiala. Mág, čo ovláda všetky živly. Teda, skoro všetky.

„Ako si na tom vlastne s ovládaním vzduchu?" rypla som doňho s úškrnom.

Peter nahodil kyslý výraz.

„Vieš veľmi dobre, ako mi to ide. Nechápem, načo sa ma to vôbec pýtaš."

„Ale už sa lepší," obraňoval ho Vasil, ktorý nevynechal jediné jeho cvičenie s Adriánou.

„Takže pilot Henry si už konečne zalietal?" spýtala som sa ho s úškrnom.

Pilot Henry je meno, ktoré dal Vasil kameňu. Bol to Petrov cvičný kameň, ktorý raz vybrala Adriána a položila ho na kôpku ostatných kamienkov do stredu lúky a ktorý sa už asi dva týždne nepohol z miesta. Peter ho mal pomocou vetra zdvihnúť do vzduchu. Nikdy to však nedokázal a ja som si bola teraz už stopercentne istá, že ani nedokáže. Bola to totiž ďalšia časť mojej pomsty.

„Áno," odvetil mi Peter a v očiach sa mu zablyslo, „no nebolo to práve najľahšie, obzvlášť, keď si tu niekto robí žartíky."

Šklblo mi kútikmi úst.

„Netuším o čom to tu hovoríš," nevinne som zapriadla.

„Vasil, vysvetli jej to."

Vasil sa celý naradostený postavil predo mňa. Strčil si dlhé steblo trávy do úst ako fajku a hodil na mňa zamyslený pohľad.

„Ja, Vasil Homels..."

„Holmes," šepky ho opravil Peter.

Vincent mu venoval pohľad, ktorý mu mal dať jasne najavo, aby nerušil jeho neskutočne ťažké myšlienkové pochody.

„Ja, Vasil Holst, som stál pred ťažkou úlohou vyriešiť prípad pilota Henryho. Včera som totiž zistil, že chudák Henry bol celý ten čas prilepený k ostatným kamienkom. Preto nedokázal vzlietnuť a uskutočniť tak svoj prvý let."

Vážnosť, s akou to Vasil hovoril, mi veľmi sťažovala zachovanie vážnej tváre.

„A čo mám s tým všetkým spoločné ja?" spýtala som sa potláčajúc smiech.

Vasil sa chvíľu zadumane díval do diaľky a predstieral, že namiesto stebla drží fajku, z ktorej si práve teraz odfukuje.

„Ty si to zavinila!" predniesol s maximálne vážnou tvárou a ukázal na mňa prstom.

Viac som úsmev zadržať nemohla.

„Nemôžeš ma obviniť bez dôkazov Vasil."

Zarazil sa. Spýtavo sa pozrel na Petra a pošepkal mu:

„Máme nejaké dôkazy?"

Peter vážne prikývol.

„To lepidlo."

Vasilovi odrazu svitlo. Opäť na mňa namieril prstom a začal:

„Kamienky boli zlepené rovnakým lepidlom ako tým, ktoré si si vypožičala od Adriány v ten istý deň, keď začal s tréningom."

„Ale to nič nedokazuje," zasmiala som sa.

„To posúdi sudca," odvetil mi neskutočne významným tónom.

„A kde ho máš?"

„Presne tu," odvetil mi Peter.

„Ty?"

Premerala som si ho skúmavým pohľadom.

„Ja, ako sudca, si myslím, že je to dostatočný dôkaz na uznesenie viny. Preto ťa za tento čin odsudzujem..." odmlčal sa, pretože skúmal moje mokré oblečenie, „na váľanie sa po zablatenom kopci."

„Čože?!" prekvapene som skríkla.

Vasil na to začal nadšene výskať. Skôr, ako som sa nazdala, ma už chytili za ruky aj nohy a vliekli ma k miestu, kde sa z lúky stával menší a strmší kopec. Kričala som a šklbala, no chalani ma za žiadnych okolností nechceli pustiť. Zrejme si to užívali. Ani by mi nenapadlo, že môže mať Vasil toľko sily.

V poslednej sekunde ma zachránil Adriánin nahnevaný hlas.

„Peter! Vasil! Pandora!"

Obaja prekvapene zastali v strede kolísania. Sklamane ma konečne pustili na zem a pobrali sa k chatke. Peter sa ešte za mnou obrátil. Myslela som si, že mi chce pomôcť postaviť sa tak, ako už mnohokrát pred tým. On sa však na mňa iba zaškľabil a dodal:

„Mimochodom, Arabelka, na tvojom mieste by som zvážil viacej pohybu prípadne diétu, pretože takýmto tempom..."

Nedokončil iba nespokojne pokrútil hlavou. Nemo som naňho civela. Začínala som cítiť rumenec, ktorý sa mi vlieval po celej tvári.

„Čo si tým akože mienil povedať?" pobúrene som sa spýtala.

„Nič také, len, že keď som ťa niesol v bludisku na rukách, bola si ľahšia."

S tým sa odo mňa odvrátil a pískajúc šiel do chatky.

„Alebo ty silnejší!" zakričala som ešte za ním, no aj keď to počul, nereagoval na to.

Idiot! Vstala som a rýchlo sa tiež ponáhľala do chatky. Nesplniť Adriánin rozkaz, keď ma takúto náladu by bola hotová samovražda. Dohnala som chlapcov a spolu sme nakukli do chatky. Peter sa ležérne spýtal ako prvý:

„Čo sa deje?"

„Ja ti dám, čo sa deje! To sa deje!" skríkla a ukázala pri tom na dres plný neumytých tanierov.

„Ja som umývala celý minulý týždeň," ohradila som sa.

„Mne je jedno, kto kedy a ako umýval! Niekto to umyť musí! Dohodnite sa medzi sebou! Tu nemáme ani umývačku riadu, ani služobníctvo!" ostro odvetila Adriána prepaľujúc nás pohľadom.