Electus - Mágovia rodu Canus

26. Kapitola

Srdce mi vynechalo jeden úder. Prestrašene som sa pozerala na hladinu, no okrem neprestajných bubliniek som nič nevidela. Po chrbte mi prešiel mráz. Než som si stihla uvedomiť, čo to vlastne robím, rozbehla som sa a prudko pristála na tom mieste ako on. Zaborila som sa až po pás. Blato sa mi dostalo do topánok, nohavíc, jednoducho všade! Mala som ho dokonca aj na hlave.

Avšak nemala som čas všímať si takéto veci. O môj outfit sa budem starať, keď odtiaľto vyleziem aj s Petrom. Rukami som šmatrala niekde podo mnou a snažila sa zachytiť jeho tričko. No márne. Nech som hľadala, ako som len chcela, nikde som ho pod sebou nedokázala nahhmatať. Tak kde si?

Bahno ma postupne obklopovalo viac a viac, no ja som ho ešte stále nevedela nahmatať. Odrazu sa predo mnou zjavila obrovská bublina. Prestrašene som sa na ňu dívala. Čo tá tu robí? Nemajú niečo také len v termálnych prameňoch? Och, nie! Čo ak sa zvyšuje teplota? Čo ak sa uvarím skôr, než sa utopím? A nie je to jedno? Zomriem tak či tak. No keď to praskne... Nestihla som ani dokončiť tú myšlienku, keď bublina urobila hlasné puk a vystrelilo na mňa toľko blata, že som sa s ním takmer udusila.

Nahnevane som si utierala oči a vymýšľala nejaký rozumný argument, prečo som sem vôbec chodila.

„No toto, Arabelka! V živote by som si nepomyslel, že ťa niekedy uvidím takú špinavú," s úsmevom mi odvetil Peter, ktorý sa tváril (mal blato dokonca aj v zuboch) akoby sa vôbec pred desiatimi sekundami nezatopil.

„Ako si to..." zahabkala som a on sa ešte viac uškrnul.

„To zízaš, čo Arabelka? Tak sleduj majstra!"

S tým zdvihol ruky do vzduchu a niečo si veľmi rýchlo zamrmlal. Blato sa začalo zdvíhať a krútiť sa okolo nás až vytvorilo ohromný vír. Zobral so sebou všetko blato, ktoré sa mu priplietlo do cesty a neprestalo, kým som pod sebou neuvidela holú zem bez života. Potom Peter rozpojil prsty čím vytvoril priestor, ktorým sa dalo prejsť na suchý breh.

Nečakala som a len čo mi kývol, dala som sa do behu. Nohy sa zdali byť odrazu také ľahké. Cítila som sa, akoby som sa pomaly vznášala. Rýchlo som vyskočila na pevnú suchú zem a počkala na Petra, ktorý sa narozdiel odo mňa vyčerpane vliekol. Keď bol pri kraji, skoro neudržal rovnováhu. Rýchlo som k nemu priskočila a podoprela ho, aby sa nezrútil na zem. Peter sa na mňa vďačne usmial a oprel sa o mňa celou svojou váhou. Na chvíľu som myslela, že ho neudržím, no zaprela som sa do šmykľavého bahna, ktoré bolo ešte na kraji a pomaly ho ťahala z dosahu jeho vlastného bahenného víru.

Po pár metroch mi došli všetky sily. Položila som Petra na zem a sama sa vyčerpane zrútila vedľa neho.

„Vďaka," zadýchane som mu odvetila a on sa na mňa vyčerpane usmial.

„Kedykoľvek, Arabelka," totálne vyšťavený zamrmlal a zhlboka dýchal.

„Ako si to vlastne urobil?"

„A nie je to už jedno?"

„Nie, nie je. Tak teda ako?"

„Použil som vodu v tom bahne," priznal sa nakoniec.

Nemo som naňho civela.

„A to ti nenapadlo skôr?"

„Napadlo," zaškeril sa hnedými zubami, „no musel som ti ten bahenný kúpeľ nejako vrátiť."

Neveriacky som otvorila ústa.

„Chceš povedať, že všetko, čo si hovoril..." nedokončila som.

Cítila som sa tak hlúpo. Myslela som si, že som ho konečne predbehla a pri tom bol on celý čas o dva kroky predo mnou a neskutočne sa na mne zabával. V podstate len skúšal, čo ma prinúti postaviť sa na nohy a podísť k nemu. Och, ten somár!

Pozrela som sa mu do tváre, ktorá starostlivo skúmala moje myšlienkové pochody s cieľom odhadnúť, čo si asi teraz o ňom myslím. Po chvíli vykúzlil na tvári ten svoj spokojný frajerský úsmev. Namáhavo sa zdvihol zo zeme a optimisticky, akoby sa nič pred tým nestalo, zavelil:

„Mali by sme ísť konečne nazbierať to drevo."

Chcel mi podať ruku, no moja hrdosť bola príliš urazená, aby som ju prijala. Postavila som sa ani naňho nepozrúc. Preňho to bol jasný znak toho, že sa ešte hnevám a že mu to tak skoro neodpustím. Nič však na to neoodvetil. Ako prvý sa pobral kamsi do lesa. Ja som ho po chvíľke váhania nasledovala a spolu (celý od blata od hlavy až po päty) sme vyrazili lesom a po ceste zbierajúc všetky suché tenké aj hrubé konáriky na oheň.

„Čo sa vám stalo?!" zhrozene sa spýtala mama, keď nás videla, ako prichádzame s plnou náručou dreva.

„Nepýtaj sa," zavrčala som a s veľkým žuchnutím zhodila drevo vedľa ohniska.

„Zabávali sme sa," nadhodil Peter a veľavravne sa na mňa uškrnul.

„Kto ako," nahnevane som si zašomrala popod nos.

Mame sa na tvári zjavil lišiacky úškrn. Pichlo ma pri srdci. Za celé tie tri týždne som ho u nej nevidela ani raz. Až teraz som si uvedomila, ako veľmi mi chýbal. Otočila sa na Petra.

„Som rada, že aj ty máš zmysel pre žartíky, rovnako ako Pan."

Peter sa na mňa šokovane pozrel.

„Ty máš zmysel pre žartíky?"

Mama ma predbehla.

„Ale samozrejme! Spolu sme ich vymýšľali jedna radosť. Dokonca aj Severín sa do toho občas zapojil."

Peter opäť vystrúhal úsmev, teraz bola tá jeho bezchybne rovná línia oveľa kostrbatejšia.

„To musela byť teda zábava."

Neviem či som ho počula hovoriť niekedy takýmto falošným tónom. Úprimne, netuším akú starú históriu to mama vyťahuje, keďže ani ja si na to nepamätám. Mama sa zarazila. Zrejme ešte stále nechápe ako veľmi sa otec zmenil. Veď, ako by aj mohla, keď si ho pamätá z tej doby, keď všetko bolo v poriadku a život bol pohoda?

„Kde je Vasil s Adriánou?" snažila som sa pozmeniť tému, pretože som tušila, že týmto smerom by debata viesť nemala.