Electus - Mágovia rodu Canus

31. Kapitola

    Vyzeral ešte horšie ako pred tým. Pod očami sa mu začínali vynímať obrovské kruhy. Tvár pripomínala skôr mŕtvolu a do toho všetkého mu svietil ešte aj červený nos. Ledva sa opieral o stenu a stíhal vnímať, čo sa okolo neho deje.

„Je to naša povinnosť im to nahlásiť," dodal hrdo.

Svalovec sa od zúrivosti začervenal ako paprika. Oči mu zahoreli zlosťou. Všimla som si (a určite som nebola jediná) ako Petrovi silno zviera biele tričko. Peter sa na Juliána pozrel ako na blázna.

„To je moja odmena!" zreval.

„Tvoja? Akože tvoja? Veď je v mojej krčme! Ja dostanem odmenu!" skričal barman.

„Sklapni! Ja ho mám! Je môj!"

„To sa ešte uvidí!" vykríkol niekto od stola a už sa k nemu hrnul.

S ním sa zdvihli ďalší piati. Svalovec vytiahol spoza opaska skrytú dýku a začal sa ňou rozmachovať na potenciálnych súperov. Tí na chvíľu zaváhali. Zbraň vyvolala v celej krčme nový rozruch.

„Ešte krok a..."

Adriána ho prudko udrela fľašou od piva do spánku a on sa v bezvedomí zvalil na zem ako podťatý. Peter, hneď čo sa vyslobodil spod svalovcovho bezvládneho tela, vytackal sa na nohy a bolestne sa rukou opatrne oprel o stenu. Všetci na ňu zarazene pozreli. Ticho prerušil až jeden z kumpánov.

„Je môj!"

Ostatní sa naňho rozzúrene pozreli a pustili sa doňho. Pridávali sa k nim ďalší, až po celej krčme lietali poháre, stoličky, dokonca poleteli aj dvere od toaliet. Všetci sa tam bili navzájom nepozerajúc koho vlastne mlátia alebo prečo.

S Adriánou sme podopreli Petra, ktorý ledva stál na nohách a utekali k zadnému východu, z ktorého pred tým vyšla Adriána s Vasilom. Vasil rukou naznačil mame, aby obišla budovu spredu. Tá chápavo prikývla a stratila sa v nočnej čierňave.

Sotva sme stihli za sebou zavrieť dvere, vtrhla tam Hliadka v plnom nasadení. Viac som však z toho cirkusu nevidela, pretože Vasil zavrel dvere a my sme sa ocitli v tme. Chvíľu mi trvalo, kým som si privykla na temnotu všade navôkol, no potom som rozoznala nejakú postavu, ktorá sa skrčene opierala o prázdne sudy.

Adriána, len čo ho zbadala, hneď sa naňho oborila:

„Ty si ešte tu?!" zasipela.

Muž sa trhol a hneď, čo v nej spoznal Adriánu. Vyskočil na nohy a kým cúval čo najďalej od Adriáninho vražendého pohľadu, koktal:

„Ja... Ja... Už idem!"

S tým sa otočil a upaľoval len sa za ním dymilo. Pri tom skoro vrazil do mamy, ktorá sa mu len tak-tak stihla vyhnúť.

Tá, hnevom celá bez seba, spustila:

„Môže mi niekto vysvetliť, čo to malo v tej krčme znamenať?"

Hoci to bolo adresované nám všetkým, vysvetlenie čakala len od Adriány. Vasil to však nepochopil.

„Ja viem! Ja viem! Bili sa! A Peter prehrával," smutne dodal.

Mama si premerala zúboženého Petra od hlavy až po päty.

„To vidím."

Opäť zabodla pohľad do Adriány.

„Myslela som si, že máš viacej rozumu ako oni!" ostro poznamenala a pohľadom ukázala na nás.

„Mami!" neveriacky som skríkla.

Čo tým chcela akože povedať?

„Mierom sa to dosiahnuť nedalo," bránila sa Adriána.

Odrazu sa spoza nás ozval hlasný rehot. Všetci sme sa tam obzreli. Smerom k nám sa kývajúco približovala temná silueta.

„Tak takúto srandu som už dávno nezažil! Mal by som tu chodiť častejšie."

Už iba podľa hlasu, som rozpoznala, že máme problém. Počula som, ako sa Adriána prehrabávala v Petrových vreckách a pod sekundou vyťahuje baterku.

Odrazu priestor pred nami zalialo nepríjemné bledé svetlo. Adriána surovo nasmerovala lúč baterky na Juliánovu teraz pre zmenu červenú tvár. Mama zhíkla.

„Nie je to..." začala zamyslene mama.

„Nanešťastie," pritakala som jej.

Adriána sa zarazila. Očividne, našu konverzáciu nepochopila.

„Kto?"

Juliánov sklenený pohľad sa opäť zastavil. Snažil sa zaostriť pohľad na maminu tvár. Netuším, ako mohol niečo vidieť, keď mu rovno do ksichtu svietil ostrý lúč baterky, no odrazu sa jeho oči rozšírili ako dve ping-pongové loptičky.

„Pani Nocteová? Vy žijete?! Ale veď... Mali ste byť mŕtva! Bol som vám na pohrebe! Alebo... Som ja mŕtvy?" zamyslene sa spýtal a pozeral na svoje ruky.

Zrejme to z nich nevedel vyčítať, a tak sa obrátil na nás a na plné hrdlo sa spýtal:

„Som mŕtvy?!"

Mlčali sme. Nikto z nám sa nemal chuť s ním doťahovať. Keďže mu nikto nevenoval pozornosť, otočil sa a zamieril do dediny nahlas vykrikujúc:

„Hej, ľudia! Som mŕtvy? Videl som Alexandru Nocteovú! A je tu aj jej dcéra, Pandora Nocteová! Hej! Počujete?! Zobuďte sa! Pandora a Alexandra Nocteové žijú!"

Adriána zbledla. Než stihol ktokoľvek z nás čokoľvek urobiť, už ho Adriána chytila a rukou mu zapchala ústa.

„Nemôžme ho tu nechať. Prezradí nás! Držte ho!"

S tým ho sotila mame a Vasilovi do rúk. Rýchlo sa postavila do svojho typického postoja a začala si niečo rýchlo mrmlať. Všetci sme sa automaticky pritisli k nej očakávajúc prudký poryv vetra. Ten sa tu dostavil už o pár sekúnd.

Silno som držala Petrovu ruku, aby sa mi nešmykla, kým budeme prudko stúpať do vzduchu a utrápene sa mu zahľadela do tváre. Držal sa pri vedomí, no tvár mal stiahnutú do bolestnej grimasy. To pivo mu rozhodne neprospelo.