Electus - Mágovia rodu Canus

Epilóg 2

Otec si odkašľal, aby upútal na seba pozornosť. Všetci stíchli a postavili sa do polkruhu.

„Dovoľte mi, aby som povedal..."

Brána sa opäť otvorila. Tentokrát do vily Tenebras vstúpil pekne upravený chlapec s čiernymi nagélovanými vlasmi, okuliarmi, v čiernej fešáckej košeli a čiernych elegantných nohaviciach. Nadvihla som obočie a významne som sa pozrela na Petra. Ten sa iba usmial a prevrátil oči stĺpikom.

Mala som pocit, že sa mi to len snívalo. Znova som sa pozrela na Juliána a premerala si ho od hlavy až po päty. Iba tá jeho hnedá zošúchaná kožená taška naplnená starými a ťažkými knihami bola dôkaz, že je to naozaj on. Julián k nám pristúpil, kývol hlavou otcovi na pozdrav a pristúpil ku mne. Z čiernych rozžiarených očí, pod ktorými mal veľké tmavé kruhy od únavy, si sňal svoje štýlové okuliare a usmial sa na mňa.

„Len to všetko najlepšie, Pan! Prepáč, že meškám, no mal som menšie problémy s dopravou."

Prisahala by som, že mrkol pri tom jedným veľkým ukrivdeným pohľadom na Petra. Ten sa škodoradostne zachechtal.

„To je v poriadku, pán Eminus, aj tak by sme bez vás nezačali," povedal otec a tiež mu ušiel jeden škaredý pohľad na Petra.

On si však z toho nič nerobil. Uvelebil sa na stoličke, ktorá bola určená mame, teda hneď vedľa mňa. Keď okolo neho prechádzal Julián, zašomral:

„Aká bola cesta, Julko? Dúfam, že si si to užil viac ako na mojom dieťatku."

Julián si odfrkol a sadol si na voľnú stoličku z druhej strany vedľa mňa. S povzdychom si z pleca zložil ťažkú tašku. Vasil sa tiež k nemu náhlil. Vrhol sa mu do náruče a tuho ho vystískal. Julián, hoci nerád, mu to opätoval.

Keďže sme už boli kompletní, teda aspoň dúfam, že už pre mňa žiadne prekvapenie zavčas rána mať nebudú, otec nás požiadal, aby sme sa všetci usadili na svojich miestach. Pri tom hodil škaredý pohľad na Petra aj Juliána, ktorí sa usalašili vedľa mňa z oboch strán, čím drzo zabrali miesta otcovi aj mame. Jej to však bolo jedno. Miesto toho obsadila miesto Alfonzovi, aby sa mohla rozprávať s Adriánou. Tento úžastný stolný poriadok bol otcov nápad. A samozrejme, nikto s ním nesúhlasil. Videla som, ako zatínal päste stále viac s každým ďalším presadnutím. Napila som sa džúsu, aby som ako-tak premohla smiech. Tento zasadací poriadok bol preňho posvätný. Sám vravel. Že ak aj nejaká oslava bude, bude to rodinná oslava plus pár kamarátov. A navyše, poriadok vo veciach bola jeho zásada a choroba zároveň.

Nakoniec si každý našiel nejaké miesto. Otcovi sa jedno ušlo hneď vedľa Alfonza, ktoré mu podržal, čiže presne na opačnej strane stola, ako som bola ja, chlapci a mama s Adriánou. Vasilovi sa ušlo miesto hneď vedľa Juliána. Všimla som si, že až príliš zvedavo zazerá na jeho tašku, ktorú priniesol zo sebou. Zo všetkých strán sa ozývala hlasná vrava.

„Tak, ako sa darilo cez celý tento rok?" opýtal sa ma Julián.

Pokrčila som plecami. Nevedela som, čo na to odvetiť. Bolo to... Iné. Ešte stále som si nezvykla na otcov úsmev a uvoľnený postoj, keď v blízkosti bola mama. Avšak on sa úplne aklimatizoval, ako so smiechom tvrdila Adriána.

„Mám sa fajn. Tento rok bol super! Dík za opýtanie," odpovedal Peter.

Julián sa zamračil.

„Teba som sa nepýtal."

Peter sa naňho nechápavo pozrel. Predstieral, že sa pozerá na všetky strany a hľadá niekoho iného. Prevrátila som očami.

„Celkom to ušlo. Všetko je také... Divné," odvetila som mu pravdivo.