Electus - Mágovia rodu Canus

6. Kapitola

Už som ich v diaľke videla ako dve šmuhy, ktoré odskakujú od seba a snažia sa toho druhého zvaliť na zem, keď som očkom zazrela pohyb v korunách stromov. Zastala som. Po mojej pravej strane sa nachádzal riedky lesík, cez ktorý sme pred tým prechádzali. Tiahol sa viacej do dĺžky ako do šírky. Započúvala som sa. Vietor znova jemne zafúkal, čím zašuchotali všetky lístky, ktoré ešte zostali na stromoch.

Odrazu som to začula. Krákanie. Otočila som sa za tým zvukom hľadajúc pôvodcu. Žmúriac medzi pestrofarebné lístie som hľadala čiernu šmuhu. Usmiala som sa, keď som zbadala veľkého havrana schovávajúceho sa medzi lístím na javora.

„Vidím ťa," oznámila som jej s úsmevom.

Havran nespokojne zatrepotal krídlami a vzlietol. Očami som ho sledovala ako ladne krúži na oblohe a potom pristáva na jesennej tráve. Vybrala som sa za ním nespúšťajúc z neho zrak. Vedela som, čo teraz príde, no aj keď som to videla aspoň miliónkrát pred tým, nikdy ma to neprestalo fascinovať.

Havran prudko zatrepotal krídlami a vydal dlhé zakrákanie. Vtom sa to stalo. Okolo havrana sa začala pomaly točiť vo veľkej špirále čierna hmla. Celého ho obalila do nepreniknuteľného závoja. Krákanie ustalo. Hmla sa začala zväčšovať a rásť. Zadržala som dych. Teraz príde tá najlepšia časť. Cez už rednúcu hmlu som videla, ako rástol, krídla sa postupne menili na ruky, perie sa strácalo, miesto neho tam bola iba bledá pokožka. Nohy s pazúrmi taktiež menili svoj tvar a na hlave sa krátke čierne pierka menili na hodvábne dlhé čierne vlasy až po pás. Keď sa hmla úplne rozplynula, predo mnou už viac nestál veľký havran so zahnutým zobákom, ale usmievajúca sa mama v potrhaných džínsach a čiernom obtiahnutom tričku.

„Tak to bolo bombové!" skríkla som na plné hrdlo, keď som k nej pristúpila.

„Kedy ma to naučíš? Nebolo by to úžasné? Len si to predstav! My dve ako havrany letiace pod šírim nebom vysmievajúce sa všetkým mágom, ktorí by nás pokladali iba za obyčajné vtáky."

Mama so smiechom pokrútila hlavou.

Ach, Pandora. Ty sa nikdy nezmeníš. Odkiaľ berieš tie hlúpe nápady? A mimochodom, zabudla si, čo sme si povedali?

Nadvihla obočie a ja som prekrútila očami.

„Keď ono je to slovami omnoho ľahšie," vykrúcala som sa.

Mamina tvár sprísnela.

Preto musíš trénovať. A to vždy, keď sa ti naskytne príležitosť. Nikdy nevieš, kedy budeš telepatiu potrebovať. Nehovoriac o tom, že je to jeden zo spôsobov, ako si posilniť myseľ!

Mlčala som. Mama je úžasná, no v tomto si vždy stála za svojím. Vzdychla som si. Keď mama zistila, že nedokážem ovládať telepatiu, skoro sa zadusila pomarančovým džúsom, ktorý vtedy práve pila. Neverila mi, že to nedokážem. A tak mi povedala, že sa s ňou musím rozprávať telepaticky, inak mi neodpovie. Najprv som to pokladala za zlý vtip, no ani nie po dvoch sekundách som zistila, že to myslí vážne. Na začiatku som si myslela, že to bude hotová katastrofa. Veď na Rajmundových hodinách som mu nevedela poslať do hlavy ani mäkké f. Aké to bolo len prekvapenie, že vtedy, pomaly po piatich týždňoch neprecvičovania, som mame dokázala povedať zmysluplnú vetu bez toho, aby som sa zakoktala alebo úplne vyšťavila. Bolo to... Ľahké.

Prvé dni som nechápala, ako je možné, že z ničoho nič to zvládam tak dobre. Až neskôr mi došlo, že za to možno mohol Ar. Veď som s ním komunikovala telepaticky, len som si to neuvedomila. V podstate. Pravdepodobne mi to šlo ľahšie, pretože som Electus, no teraz vidím, že rozdiel v komunikovaní medzi ním a mamou nie je absolútne žiadny.

Opäť som sa pozrela na mamu. Odvtedy, čo sme utiekli z Velehradu jej stav sa zlepšil. Z bezvedomia sa prebrala už po pár hodinách. Odvtedy nabrala silu a trochu aj tej farby, hoci to nie je až tak vidieť. Po asi týždni si opäť začala precvičovať mágiu. To bol pohľad! Premieňala sa z človeka na havrana, vzlietla, spravila salto, potom prudko šla k zemi, ešte vo vzduchu sa zmenila na človeka a pristála na dvoch nohách. Taktiež spolu s Adriánou povinne každý deň bojovali. Zo začiatku to pre ňu muselo byť ťažké, no teraz je podľa mňa nebezpečnejšia, než bola pred siedmimi rokmi. Taktiež začala ako havran zisťovať informácie o tom, čo sa deje v oboch Spoločenstvách. Vasil sa smial, že je to náš havraní špión. Teraz sa taktiež vrátila z obhliadky. Avšak, je tu skôr než zvyčajne. Zaujímalo by ma prečo.

„Ako... Teda, pardon," ospravedlnila som sa, keď ma šľahla pohľadom.

Ako dopadla tvoja „špionážna" akcia?

Spýtala som sa s úsmevom.

Ah, ušlo to. Kde je Adriána?

Spýtala sa a už ju hľadala očami.

V chatke, odvetila som jej.

Mama prikývla, opäť sa premenila na havrana a vletela do chatky. Keď zmizla v dverách, konečne som sa pobrala za chlapcami, ktorí už medzitým boli celí zablatení a zadychčaní. Práve som na nich kývala, aby si ma všimli, keď som odrazu počula z chatky Adriánin nahnevaný hlas.