Electus - Mágovia rodu Canus

83. Kapitola

    Mlčky sme kráčali vypáleným lesom pozorujúc spúšť, ktorú sme s Petrom napáchali. Adriána si nahnevane prezerala jeden obhorený kmeň stromu. Odvtedy, čo sme prešli do tejto časti, nikto okrem Juliána neprehovoril. Zato jemu sa ústa nezatvorili. Za každý meter zničeného lesa do nás rýpal, dokým naňho Adriána neskríkla, aby už konečne mlčal. Ja som šla vedľa Petra s hlavou sklonenou ako dajaký trestanec.

Peter, hlavný účastník na tom požiari, sa snažil veľkým úsilím nedať najavo, ako veľmi sa ho dotkli Juliánové slová. Niekto, kto ho pozná iba zopár dní, ako napríklad Eminus, by si pomyslel, že ho to vôbec netrápi, že zajtra by pokojne mohol spraviť to isté bez mihnutia oka. No keby sa prizrel bližšie, uvidel by, ako napäto stíska pery za každým prasknutím suchej vetvičky.

Alfonz nás opustil už hneď zrána. Ponáhľal sa za otcom, aby mu to všetko vyhovoril. Je dobré, že máme na svojej strane niekoho tak presvedčivého ako je on. Možno predsa len máme nejakú šancu, že zabránime vojne. V hrudi sa mi rozlialo zvláštne teplo. Nádej. Tá malá iskrička sa konečne zažala v mojom vnútri. Prvýkrát odkedy sme na ceste som cítila, že máme šancu.

Vasil si už hodnú chvíľu niečo mrzuto šomral popod nos. Netuším, čo sa stalo, ale dnes bol až príliš tichý. Musel sa zrejme pohádať s Adriánou, čo sa nestávalo príliš často. Sem-tam som naňho mrkla očkom, aby som sa uistila, že neplače. Pretože potom by to už bolo veľmi vážne.

Mama, keď videla prvé metre, zhrozene si dala ruku na ústa. Zrejme nečakala, že tým požiarom sme vypálili celý les do tla. Bodlo ma pri srdci. Keby tak len vedela, že takto les musí vyzerať všade celé kilometre. Teraz sa iba mlčky dívala na tú nekonečnú spúšť. Keď občas pohľadom zavadila o ten môj, v jej očiach sa mihla jedna nezodpovedaná otázka. Ako ste mohli toto dopustiť?

Pod jej ublíženým pohľadom som sa cítila ešte horšie. Podvedome som sa priblížila k Petrovi. Ruky sa nám omylom dotkli. Rýchlo som ju odtiahla, akoby som sa popálila. Do tváre mi stúpila červeň. Zaťala som ruku do päste. Čo sa to s tebou deje Pandora? Tak si sa ho dotkla, a čo? Koľkokrát sa ťa dotkol on, keď ti zachraňoval život? Milionkrát! Tak prečo to teraz riešiš?

Skoro som vyletela z kože, keď ma niekto chytil za ruku. Prestrašene som sa trhla a pozrela sa do orieškovohnedých očí. Placho sa na mňa usmial. Nepustil ma však. Trvalo strašne dlhú chvíľu, kým moja myseľ prišla na vysvetlenie tohto nevinného gesta. Tiež som sa naňho usmiala. Viem, čo mi tým chcel povedať. Za tú katastrofu si ponesieme následky spolu, bok po boku, ako dobrí priatelia.

Nechala som svoju ruku položenú v jeho zovretí. Jemne som ju stisla, aby som mu dala najavo, že rozumiem. On mi zovretie opätoval. Odvšadiaľ bolo počuť posledné tlejúce kúsky dreva. Vasil sa skrúšene poobzeral po celej lúke. Prišlo mi ho ľúto. Tu totižto žiadne zvieratká nenájde.

„No prosím! Len sa na to pozrite! Hotová katastrofa! Pán Noct sa vôbec tomu nepoteší. Z jedného lesa ste spravili pohrebisko! Ak sa to dozvie, tak vás oboch obesí!" kričal na nás Julián.

„A ako jeho dcéra si vyhradzujem právo na jednu slučku naviac pre udavača," zavrčala som.

„Pf, dobre vieš, že to by pán Noct nikdy neurobil. Som preňho až príliš dôležitý."

„Ale čo?" zatiahol Peter s úškľabkom.

„Mocný Severín Noct potrebuje pomoc?"

Julián hrdo vypäl hruď.

„Ja mu len pomáham vo veciach, na ktoré sa mu už nezvýšil čas. Hlavne teraz v tomto období."

„A v akých dôležitých veciach mu pomáhaš? Dúfam, že ťa za to nezabije, ak nám to prezradíš," pokračoval Peter a jeho úškľabok sa s každou ďalšou vetou zväčšoval.

Julián mu oponoval rovnakým úškľabkom.

„Som vedúci pracovník v archívoch. Každý list, každý papier a každý spis musí prejsť mojimi rukami. Až tak ho môžu uložiť. Ja dozerám na to, aby všetko bolo očíslované, opečiatkované a uložené na patričnom mieste tak, aby sa dalo rýchlo vyhľadať. Ja som zodpovedný za bezpečnosť v archíve a za dobrý stav dokumentov..."

„Takže v podstate si prezeráš opečiatkované zdrapy papierov. Dúfaš, že každý rešpektuje tvoje rozkazy a modlíš sa, aby nikto nevykradol archív," prerušil ho Peter.

Juliánova tvár očervenela ako paprika.

„Zopakuj to!" zasyčal cez zaťaté zuby.

Peter mykol plecom. Pustil mi ruku a podišiel bližšie k Juliánovi. Bol od neho o hlavu vyšší. Zatiaľ, čo Julián pripomínal macka na hranie, Peter bol vyšportovaný s veľmi dobrou kondičkou. Zoro nahodil ľahkomyseľný úškrn. Otvoril ústa a začal slabikovať:

„I-ba ťa vy-u..."

„Vasil!" skríkla Adriána, čím prerušila Petrove slová.

Obzrela som sa. Stihla som zachytiť hnedé kučery, ako sa stratili kdesi za zuhoľnatenými kmeňmi.

„Čo sa stalo?" nechápala mama.

Adriána smutne vzdychla.

„Je urazený."

Prekvapene som zažmurkala.

„Prečo?"

Adriána však pokrútila hlavou.

„Nechajme to teraz tak. Musíme ísť za ním. Všetci."

To posledné slovo namierila na Petra s Juliánom. Peter mykolplecami, akoby hovoril: Keď inak nedáš. Juliánov pohľad však visel na Petrovi ešte hodnú chvíľu. Prestala som to však riešiť. Otočila som sa mu chrbtom a podišla hľadať Vasila.

Rozdelili sme sa. Každý si vybral iný smer. Adriána šla rovno. Ja kolmo doľava, Julián si vybral smer medzi mnou a Adriánou, Peter šiel kolmo doprava a mama medzi Petrom a Adriánou. Držala som si optimistickú náladu. Nemohol predsa ujsť ďaleko. V lese teraz vďaka nám všetko vidno na celé kilometre. Nemôže to byť predsa až také ťažké nájsť jednu malú postavičku s krikľavým oblečením. No nie?