Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

19.

Z pohľadu Justina

 Jazzy mi nejako dohovorila a ja som zišiel dole za Angie, aby som sa jej ospravedlnil. Keď som však prišiel dole, zastihol som akurát buchot dverí. Pozrel som sa na Rileyho, ktorý to celé sledoval z obývačky. „To bola Angie?“ čakal som na odpoveď. „Hej, bro. Nechápem, ako mohla sama zísť dole z druhého poschodia. Muselo ju to sakramentsky bolieť.“ Rozmýšľal Riley. „Ani mne to nejako nejde do hlavy. Nemala by byť jemná a vrieskať, keď uvidí krv? Aj keď, je pravda, že bola v base.“ Spomenul som si na naše prvé stretnutie. „Čo v base, ale Angie držala zbraň pri hlave prezidenta. Teda, aspoň to spomínal Fredo.“  Zapojil sa do debaty Nicolas (pozn. autora-ak si nepamätáte, je to jeden z tých chlapov, čo tam s nimi bývajú.. tá pomocná jednotka) „Teraz si z nás robíš prdel, nie?“ vyvalil oči Riley. „Nečudoval by som sa, keby to spravila. Mala pod palcom celú basu. Ešte aj bacharov. Čudujem sa, prečo neutiekla. Stačilo, aby im povedala, pustite ma a oni by to urobili. Boli z nej totálne na mäkko.“ Zasmial som sa. Ešte dlho sme sa bavili o Angie a o jej živote. Nicolas toho vedel celkom dosť, čo ma prekvapovalo. Takže sa Fredovi poriadne otvorila. Škoda, že to nespravila aj so mnou. Možno mi len dostatočne nedôverovala. Nevracali sa už veľmi dlho. Vzal som do ruky iPhone. „Komu ideš o takomto čase volať?“ skúmavo si ma prezeral Nicolas. „Angie predsa.“ Povedal som a začal hľadať jej číslo. „Hej, asi jej zavoláš, keď nikto z nás nemá jej číslo.“ Zasmial sa Riley. Prešiel som všetky kontakty, čo som mal pod –A a uvedomil som si, že má pravdu. „Ako je možné, že nikto nemá jej číslo?“ začal som rozmýšľať. „Čo keby sa jej niečo stalo? Ako by nám zavolala?“ opýtal som sa chalanov.

 Z pohľadu Angely

V aute nám bolo veselo. Chalani si to užívali, pretože som nemohla šoférovať. Keď sme prišli na pohotovosť, tak sa chalani postavili do radu. „Vy chcete vážne čakať?“ prezrela som si ich výrazy v tvári. „A čo asi tak máme robiť?“ „Zdvihnite ma.“ Poprosila som ich. Hneď ku mne prišli a postavili ma. „Tak a teraz sledujte, ako sa to robí.“ Usmiala som sa a pomaly odkráčala, ak sa to dalo nazvať krokom, za sestričkou, ktorá volala ľudí. Vedela som, čo presne mám robiť. „Prepáčte, ako sa voláte?“ zdvorilo som sa jej opýtala. Ak budem vedieť meno, niečo na ňu vytiahnem. „Ela, Ela Rodriguez. A teraz prepáčte, musím ísť ošetriť ďalšieho pacienta.“ „No takže, Ela. Ďalší pacient na rade som ja, ak nechcete, aby váš malý synček mával ešte dlho nočné mory z toho ako videl umierať pár ľudí.“ Výhražne som sa na ňu pozrela. Možno sa čudujete, ako viem všetko o všetkom, ak sa dozviem jeho meno. Je to taký môj dar. Mám ho odmalička. Už v škôlke keď mi deti povedali svoje meno, vysypala som kopu informácii. Napríklad kedy sa narodili, či majú súrodencov, domáce zvieratá, ako sa volajú ich rodičia a takéto hovadiny. Možno som psychopat, ale to si mysleli aj o mojej babke, ktorá mala podobný dar. Sestrička sa zachvela. Brala som to ako súhlas a zavolala chalanov. „Šikovná!“ potľapkal ma po ramene Chaz a vošli sme do ambulancie. „Takže, zlomila som si nohu. Ja viem, musím ísť na röntgen, potom mi to dáte do sadry, poviete mi nejaké zbytočnosti o bezpečnosti a potom mi poviete, kedy mám prísť na kontrolu. Spravte mi röntgen a dajte mi sadru. Zvyšok vedieť nepotrebujem“ sestrička prikývla a tie zbytočnosti preskočila. Keď som už mala sadru, chalani sa pozdravili, a odišli sme. „Ako si to dokázala?“  s údivom sa na mňa pozrel Ryan. „Ber to tak, že mám na to talent.“ Pozrela som sa na neho a pokračovala v ceste do auta. „Ideme domov?“ smutne som sa opýtala Freda. „Chceš ešte niekam ísť?“ pozrel sa na mňa Fredo a ďalej sa venoval riadeniu. „Potrebujem kraťasy, ak mám chodiť s nohou v sadre. Alebo šaty. Nemohli by sme skočiť k Jazzy? Ona ich má plný šatník.“ Počkala som ako zareaguje. Ak sa mu nebude chcieť ísť, tak spravím psie oči. Neverila som, keď súhlasil. „Ale nepôjdeme k Jazzy. Tá je buď niekde v bare, alebo spí. Ideme nakupovať.“ Ryan a Chaz sa zasmiali nad mojim výrazom. „Aj ja mám svojich ľudí.“  Zasmial sa Fredo a zmenil sme smer cesty. Zastali sme pred nákupným centrom. Niektoré obchody tu sú otvorené nonstop. „Ahoj, potrebujem ísť do tvojho obchodu a niečo si nakúpiť.“ Povedal Fredo nejakej ženskej do telefónu. „Fajn, diki. Zaplatím ako vždy.“ Zložil Fredo. „Toto robíš často?“ „Pri Jazzy a jej nákupných chúťkach hej.“ Odpovedal namiesto neho Chaz. Vošli sme do obchodu a ja som zamierila k prvému regálu. Síce som si mala nakúpiť iba kraťasy, alebo šaty, ale nemohla som odolať. Asi som sa nakazila tou nákupnou horúčkou od Jazzy. Z každých kraťasov, ktoré tam boli, som si vzala z každej farby a každého druhu. Takto to pokračovalo s tričkami, tielkami, mikinami, nohavicami, sukňami a šatami. Takže som si vlastne kúpila všetko, čo tu mali. Ryan to celé začal blokovať. „Môžem to skúsiť aj ja? Vyzerá to byť celkom sranda.“ Pozrela som sa na neho a on mi to dovolil. Ukázal mi, čo mám ako urobiť. Ihneď som to pochopila a s chuťou som sa pustila do toho. Ja som to blokovala a chalani to ukladali do tašiek. Boli tu kamery a počas prevádzky asi aj SBSkári, takže na veciach tie neboli tie čuda. „Tak a teraz pusti k tomu mňa.“  Prikývla som a uvoľnila miesto Fredovi. Už chcel do prístroja vložiť svoju kartu, keď som mu ju schmatla a dala do ruky moju. „Nemyslel si si, že ja budem v obchode vyvádzať a ty to budeš platiť, však? Z mojej minulosti mám na konte veľké množstvo prachov a hneď, ako sa dám dokopy, tak v tom budem pokračovať. Nechcite vedieť, čo robím. Aj tak vám to nepoviem. Ja sa vám do biznisu nemiešam, tak vy sa mi nemotajte do toho môjho.“ Povedala som s vážnou tvárou. Chalani nemusia vedieť, čo presne robím. Určite by ma potom nechceli nikam pustiť. Dala som PIN a mohli sme ísť. Fredo zavrel dvere a zase zavolal tej žene. „Už sme von, môžeš zase zavrieť.“ Povedal a zložil. Z nákupných hier sme sa vrátili niečo po polnoci. Snažili sme sa byť potichu, ale asi sa nám to príliš nepodarilo. Chaz mi pomáhal dostať sa do Justinovej izby, keď sa na chodbe rozsvietilo svetlo. Justin. Prečo sa musí objaviť vždy práve vtedy, keď ho nečakám?