Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

100.

Pekná guľatá 100-ka. Som rada, že ste to so mnou vydržali a stále to čítate. Komenty, votes, správy.. poteší čokoľvek. A teraz šup do čítania, xox 

Z pohľadu Justina 

"Tým problémom myslíš ju?" pohľadom som nasmeroval na pravdepodobne šéfku alebo kto to bol. Nervózne som sa poškrabal po zátylku. Robím to vždy, keď som nervózny a už by som s tým mohol prestať, lebo sa raz došriabem až do krvi. Napríklad dnes. Prikývol. Keď som si uvedomil, čo sa stalo, pribehol som k nej a chalani zatiaľ riešili ten mobil, ktorý pípal ako besný. 

Kriste pane! Čo sa v takých situáciách robí? Nie som zdravotník, ani nič podobné. Yasmine je! Čo? Aha, jasné. Bože, že mi to nenapadlo skôr. "Clark," zvriesol som najsilnejšie ako sa len dalo, aby pochopil, že situácia je vážne, a keď sem ihneď nenakluše, tak sa naseriem. Opäť ako za starých čias. Ten pocit je fajn. "Čo je?" Clark sa ani neunúval dostaviť ku mne. Ležal na gauči a kričal mi späť. Čo je toto za systém? 

Chalani pri nej nejako zlenivli. Alebo sa mi to len zdá? "Zavolaj svojej láske," provokatívne som na neho žmurkol. Bože, dúfam, že to pochopil lebo ak nie, tak ma na mieste porazí. Vytiahol mobil a začal v ňom hľadať číslo Yasmine. Žeby už na ňu zabudol? Veď kvôli nej havaroval preboha. Aj kvôli tebe. Fajn, to že to bolo aj kvôli mne je v podstate nepodstatný detail. "Ahoj miláčik," pozdravil Clark a vzápätí sa zatváril kyslo. 

Tuším, že mu nádava. Ha, aspoň v tom nie som sám! "Clark!" okríkol som ho, keď sa začali cukríčkovať cez mobil. Nie je to jedno, kto koho miluje viac? Teraz musíme zachrániť šéfku, aby nám mohla konečne všetko a zrozumiteľne vysvetliť. "Čo je?" nechápavo sa na mňa pozrel. "Pre Kristove rany daj sem ten mobil," prevrátil som očami a podišiel som k nemu. Ten mi ho dobrovoľne nedá, ani keď sekera vystrelí. 

Clark sa na mňa pozrel, akoby som robil niečo nezákonné. A pritom som chcel len zachrániť jeden poondiaty život nejakej suke, ktorá ho pravdepodobne zničila mne. "Yasmine, ahoj zlato," začal som milo. Preskočím trápne reči a poviem jej to. Pozrel som sa na Clarka a ten ma doslovne vraždil pohľadom. "Ahoj Justin. Čo chceš?" je podráždené. Je mi úplne jedno z čoho. Stačí mi, že mi povie, čo je treba a potom nech aj zhorí v pekle. 

"K veci. Nejaká baba spadla zo schodov. Čo mám robiť?" načo to budem zbytočne naťahovať? Navyše som jej povedal len čisto čistú pravdu. To sa u teba nestáva často. Keby sa to stávalo častejšie, tak tu už nie som. "Choď k nej a neopováž sa ju pretiahnuť," karhavým hlasom povedala Yasmine. "Čo si o mne vlastne myslíš?" hnusne som sa jej spýtal. Po chvíľke ticha, vážne malej, som sa rýchlo ozval. "Nie, nechcem to vedieť. Vrav, čo mám robiť. Neviem, či je nemocnica dobrý nápad," zase som sa poškrabal na zátylku. Musím sa to odnaučiť. 

"Fajn. Vieš zistiť či dýcha?" vzdychla si Yasmine. Asi to pre ňu bude ťažké mi to takto vysvetľovať. Ale keď to vie v praxi, tak teoria by pre ňu nemala byť problém. "Hej no.." chvíľku som ju sledoval, ale brucho sa jej pravidelne dvíhalo, takže žije. Bod pre mňa. "Dýcha," oznámil som to Yasmine, keď som si tým bol fakt istý. "To je dobré. Zisti či reaguje," ďalej mi robila inštruktáž. "A to ako?" možno som idiot, ale vážne to neviem. Zistiť či reaguje.. pch... 

"To ju mám ako prefackať?" započudovane som sa jej opýtal. To mi príde ako vcelku dobrý nápad. Clark ihneď po mojej otázke zporonel. Takže on nás celý čas počúva? Skvelé. Aj keď mne to môže byť jedno. Tak či tak Yasmine nechcem a už vôbec nie po tom, čo je s Clarkom. Načo by mi bolo dobré sa pohádať s Clarkou, aby som mohol ošukať nejakú štetku. "Hej, Justin. Prefackaj ju," toto mi netrebalo dvakrát za sebou hovoriť. Mobil som si pridržal ramenom a strelil som jej facku. Bol to poriadny čapák, ale prebrala mi kamošov! 

"Justin!" zvrieskla na mňa Yasmine. "Čo je?" sladkým hláskom som sa jej opýtal. "Ty si jej kruto strelil," oborila sa na mňa. To to bolo až tak počuť? Sakra! "Zareagovala?" zaujato sa ma opýtala Yasmine. Pozrel som sa na šéfku. Pomaly otvárala oči. "Hej, žije. Čaw," zrušil som ju. Teraz sa budem musieť o ňu postarať. Bože môj, prečo ja? Áno, presne. Prečo ja? "Fredoooooooo" zakričal som. Veď on to tu vedie namiesto šéfky. 

 Fredo sa neobjavil. Pochybujem, že ma nepočul. Určite ma počul a len sa robí, že nie sviňa jedna. "Fredo, ona umrela!" zvrieskol som vážnym hlasom. Do piatich sekúd sa objavim Fredo pri mne. "No vidíš, že to išlo," zasmial som sa a pohľadom som sa vrátil k šéfke. "Debil, sprostý," Fredo si zamumlal popod nos a predpokladám, že to patrilo mne. "Odnesiem ťa do hosťovskej," povedal Fredo šéfke. Vzal ju na ruky a odišiel s ňou preč. Chvíľu som len tak zízal do zeme, keď sa ozval Clark. Od ľaku som podskočil. 

"Mal by si za ňou ísť," sucho skonštatoval. "Si normálny? Veď ani neviem, ako sa volá," prevrátil som očami. Navyše nie je pekná, nie je milá, prebrala mi gang a kamošov. Nie! "Myslím Chloe ty idiot," nad tým idiotom som sa nezastavoval. Je bežné, že si nadávame. Je to ako za starých čias, ktoré boli vlastne ešte pred dvomi týždňami? Je to absurdné. Možno, že má Clark pravdu a mal by som ísť za Chloe. Keď už nič, tak aspoň zistím, ako jej je. 

"Chloe?" zaklopal som na dvere izby, v ktorej som ju nechal. Neviem, či to je jej izba alebo tej druhej. Ticho. Keď len nakuknem, tak sa nič nestane, že? Chloe sa o tom ani nedozvie a nebude robiť zbytočné scény a paniku, že som jej neviem čo spravil. A ja budem pokojný, pretože sa uistím, že je všetko v poriadku. Alebo ju chceš len vidieť. Aj to. Priznal som a pokrčil ramenami. 

Pomaly som otvoril dvere a vošiel som dnu. Chloe spala na posteli v rovnakej polohe, ako som ju tam nechal. Nechal hodenú. Priznávam, bol som mierne vytočený. Sadol som si na posteľ vedľa nej tak, aby som bol v jej najtesnejšej blízkosti, ale aby som sa jej nedotýkal. Nechcem ju zobudiť. 

Z pohľadu Chloe 

Na chodbe bolo počuť vŕzganie podlahy, na čo som sa prebudila. Bože, treba s tým niečo spraviť, pretože si tu neužijem ani chvíľku nerušeného spánku. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v izbe, v ktorej som sa mlátila s Rosalie. To bude moja izba. Ale kde je Rosalie? Vŕzganie prestalo a kľučka na dverách sa pohla smerom dole. V rýchlosti som zavrela oči. Ani neviem prečo. Keď to je Rosalie, tak ju nechcem vidieť. To je vhodné vysvetlenie. 

Otvorili sa dvere a v nich stál Justin. Zavrel ich za sebou a sadol si na posteľ. Bol tak blízko mňa a zároveň tak ďaleko. Cítila som na sebe jeho pohľad. Na moje nešťastie som sa musela tváriť, že spím, pretože by to bolo nehorázne trápne, keby že sa teraz nenápadne "zobudím". Chcem otvoriť oči, pozrieť sa do tých jeho orieškovo hnedých. Stratiť sa v nich tak ako prvýkrát a potom ho pobozkať. Sprav to! Posmelilo ma sebavedomie. 

Nemôžem. Nejde to. Som priveľký srab. "Viem, že ma neznášaš... Myslíš si, že neznášam ja teba," začal pomaly Justin a mňa to hrozne bolelo. Na srdci akoby som mala obrovskú tiaž. "Vlastne aj hej.. ale nie je to tak. Len ma mrzí, že si išla na potrat," chytil mi ruku a pohladil mi ju. Justin, toto mi nerob, inak to nevydržím a zase sa budeme len hádať. "Milujem ťa, nezabudni na to," dal mi pusu na ruku a postavil sa z postele. 

Už to nevydržím. Konečne! Otvorila som oči a posadila som sa. "Justin, počkaj!" na moje prekvapenie nezastavil, ale pokračoval ďalej von dverami. Postavila som sa z postele a so želatinovými nohami som sa vybrala za Justinom. "Justin!" zúfalo som za ním zavolala, pretože nohy ma prestali počúvať. Slzy sa mi drali von z očí. Tričko mám celé premočené, ale mne je to jedno. Sedím na zemi a plačem, pretože sa nevládzem postaviť. "Justin," zašepkala som a s jeho menom na perách som zaspala.