Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

108.

Z pohľadu Justina 

Odniesol som Chloe do izby ako princeznú. Momentálne sa tak správa, takže si zaslúži aj také zaobchádzanie. Verte mi alebo nie, aj napriek tomu, že som spoznal Chloe a bál som sa o ňu počas jej pobytu v nemocnici, tento pocit mi veľmi chýbal. Zakaždým keď sa na mňa pozrie tými čokoládkovými očami akoby mi hovorila "Milujem ťa, nezabudni na to." Jej oči sú také nevinné a pritom jej rukami bolo zabitých toľko nevinných osôb. 

 Položil som ju na posteľ. Neľahol som si vedľa nej, akoby to všetci čakali. Podišiel som k oknu a otvoril som ho dokorán. Následne som si sadol na parapetu a nohy som nechal vysieť von oknom. K Chloe som otočený chrbtom. Von je tak nádherne a Chloe nemôže ani len na chvíľu vyliezť z postele, nie to ešte z domu. Zaujímalo by ma, aká veľká je záhrada a celkovo pozemok, ktorý patrí k tomu. Vyzerá to byť obrovské, doslovne! 

"Justin?" opatrne ma zavolala Chloe. Otočil som sa tvárou k nej. Na tvári sa jej pohrávali známky pochybností. "Viem, že teraz na to nie je práve najlepší čas, ale..." chcela mi niečo povedať, keď sa v tom rozkašľala ako storočný fajčiar, ktorý denne vyfajčí tri krabičky. Začal som schádzať z okna, keď mi rukou naznačila, že ju to ochvíľu prejde a ja si nemusím robiť starosti. Po chvíľke to vážne prešlo, lenže tá chvíľa. Bolo to hrozné. Nemohol som nič spraviť. Nemal som jej ako pomôcť. 

Pomrvila sa na posteli. Ešte raz si poriadne odkašľala a vyčistila si hrdlo. Alebo to len hrala, aby si získala čas a vymyslela niečo, aby mi nemusela povedať to, čo mala pôvodne v zámere. Nie, nesmiem ju upodozrievať z takýchto vecí. Ak začala niečo hovoriť, tak určite neprestane len tak uprostred vety, pretože si to odrazu rozmyslela. Angie nie je ten typ, ktorý sa púšťa do vecí po hlave a nemyslí na dôsledky. 

"Už si v poriadku?" opýtal som sa jej trochu viac chladnejšie, ako som to plánoval. Tie myšlienky ma priveľmi rozptýlili na to, aby som sa mohol plne sústrediť. Zvláštne sa zaškerila, takže aj ona vycítila moj pochybnosti. Super. Dúfam, že ma teraz nezačne vypočúvať, pretože jej nechcem vysvetľovať, prečo jej neverím. Vlastne to ani ja sám neviem, tak ako to mám vysvetliť jej? Na niektoré emócie sa nedajú nájsť vhodné slová. Táto je jedno z nich. 

 Z pohľadu Chloe 

Pri Justinovej otázke som sa nezmohla na nič viac ako na jednoduché kývnutie. "Viem, že teraz  na to nie je vhodný čas..." nepatrným pohybom ruky som si zotrela z líca slzu, ktorá sa mi kotúľala dole kozmickou rýchlosťou. ".. ale chcela by som ti niečo povedať," ďalšia slza sa mi mimovoľne vykotúľala z oka. Nechala som ju padnúť dole, pretože na môj pohyb ruky bola príliš rýchla. Studená slaná kvapôčka plná emócií dopadla na moju horúcu dlaň a trošku ju schladila. 

Slza mi vsiakla do suchej pokožky na ruke. Túžila po vode ako vyprahnutá púšť po daždi, po kúsku vody. "Moje konanie nebolo správne," očami sledujem ruky, ktoré mám položené na paplóne. "uvedomujem si to viac ako si myslíš."  Zameraná zrakom na jedno miesto som nechala slzám voľný priechod. Drali sa ich zo mňa von tisícky a dopadali na ruky, ktoré sa pred nimi nepokúšali schovať. 

"Ale neboj sa," potiahla som nosom, "hneď ako si moja sestra uvedomí, že som niesom jej malá sestrička, odídem. A už sa viac neuvidíme. Nikdy, to ti sľubujem," zavrela som oči a slzy, ktoré sa mi v nich držali kvapli na líco. Pomaly sa kĺzali dole, akoby nikdy nechceli spadnúť z líca dole, pretože vedia, že dopadnú tvrdo na zem a rozbijú sa na milión kúskov. Tak ako môj sen a túžba po rodinnej idylke. 

Justin zišiel z parapety a ani sa na mňa nepozrel. Zatvoril okno a chvíľu pri ňom len tak stál a zízal vonku. Potom sa otočil a odišiel preč. Ako vždy, trepol za sebou dverami. Aspoň že ich zavrel. Hodila som sa celou silou do postele. Schmatla som malý vankúšik, ktoré ležal vedľa mňa. Pritlačila som si ho na tvár. Vrieskam do neho. Od zlosti, od žiaľu, od lásky. Od neopätovanej lásky. Kvôli môjmu spôsobu vyriešenia situácie ma teraz neznáša. 

Môj zúfalý krik sa premenil na rev. Rev zúfalého zvieraťa. Hlasivky podávajú svoj najväčší výkon v živote. Prestávajú ma počúvať a vzdávajú to. Nebojujú so mnou ďalej. Vzdávajú to rovnako ako všetci v mojom živote. Rev ustupuje a vzápätí ho nahrádza plač. Tiché vzlyky sú  ledva počuteľné, ale mne sa zdá, ako keby každý v tomto počuje len a len ich. Nič iné. V mojich ušiach sú hlasné a trhajú mi ušné bubienky. Ani si to neuvedomujem, ale vankúš pritláčam čím ďalej, tým silnejšie na moju tvár. Keď sa už nemôžem nadýchnuť, ruky dávajú vankúšu slobodu  a ten opúšťa moju tvár s dovolením na nádych. 

Z pohľadu Justina 

Zišiel som z parapety a zavrel som za sebou okno. Chvíľu som sledoval scenáriu vonku. Všetko je také farebné, živé a predsa keď zavriem okno, tak bez zvuku je to smutné. Akoby všetko bolo z plastu. Falošné. Môžeš to vytiahnuť hocikedy to potrebuješ a potom odložiť, keď ti to už nie je potrebné. Alebo to odhodiť a nájsť si niečo iné, lepšie. Niečo, čo sa ti viac páči a podvolí sa ti. Ako hračka z plasu. Pokazí sa? Nevadí, vyhodíš a kúpiš si novú. 

Z oka sa mi vykotúľala jedna neposlušná slza, ktorú som nechal spadnúť dole z líca. Ak by som si ju utrel, zbadala by to. Nechcem to. Neukážem jej, že ma dostala na kolená. Veď to predsa chcela, nie? Zraziť ma na dno, aby mi ukázala, že ona je lepšia. Tak ako to bolo vždy. Ona všetko vie a ja som len hlupák, ktorý sa nepozrie na každý detail. Sklonil som hlavu a vyšiel som von z izby. Trepol som za sebou dverami, aj keď som to nemal v úmysle. 

Rýchlo a potichu som vyšiel z domu na záhradu. Prechádzam sa záhradou hlboko do jej vnútra. Do srdca. Hľadám ho. Ale čím ďalej idem, tým viac som zdesený tým, čo nachádzam. Černotu,zlobu. Následky ľudskej zloby. Je to tu zanedbané. Konáre stromov ležiace na zemi a hnijúce. Vysoká tráva, cez ktorú sa dá ledva prejsť. Odrazu sa predo mnou zjavila lavička ako blesk z jasného neba. Po mierne vydupanom chodníku som prišiel k nej. 

Podozrivým pohľadom som si ju prezrel, pretože vyzerá byť dosť stará. Nohou som do nej trochu kopol, či sa náhodou nezrúti, pretože to vyzerá, že už je v štádiu rozkladu. Na moje prekvapenie sa lavička ani nepohla. Opatrne som si na ňu sadol. Strach, že sa mi rozletí pod zadkom mám ešte stále, aj keď už na nej sedím. Vytiahol som z vrecka Chloeine cigarety a v návale zlosti som si zapálil. S nikotínom v pľúcach som sa pomaly ukľudnil. 

Porozhliadal som sa dookola. Až teraz som si uvedomil, aké je to tu v skutočnosti temné a strašidelné. Je to tu zarastené stromami, takže sem nepreniká veľa svetla. Lístie hnije všade naokolo a stromy tiež. Na začiatky záhrady kvitli ovocné stromy a v ich korunách pospevovali vtáci, ale tu je ticho ako v hrobe. Začína ma to desiť. Mal by som si zviazať svoju fantáziu. Pozerám priveľa hororov. Zrak som namieril naspäť na lavičku. Bolo na nej vyryté srdce a v ňom A+J.