Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

73.

Časti budú teraz iba z pohľadu Justina. Dúfam, že vám to spravilo radosť. Angela je teraz 'pracovne mimo', takže by nebolo fér, ak by ste sa všetko dozvedeli vopred.

Z pohľadu Justina

„Čoho som sa to dožil,“ vzdychol som si. Bohužiaľ som to povedal nahlas, takže tá ženská v mojej hlave na to určite zareaguje. Nie som žena, Justin. Som to, čo chceš, aby som bola. Jej hlas sa mi zdal povedomý. Ako to, že je, čo chcem, aby bola? Trochu tomu nerozumiem. Buď to bude tým, že som si udrel hlavu, o čom pochybujem, alebo to je príliš komplikovaná veta na to, aby som to pochopil. Takže je to ženská! „Môžeš zopakovať to, čo si mi povedala?“  snažil som sa byť milý, lebo inak by mi podvedomie narobilo v hlave poriadny zmätok.

Nie-som-žena-Justin. Som-to-čo-chceš-aby-som-bola. Oddeľovala každé slovo. Ten hlas poznám. To je Angie. „Angie?“  opýtal som sa. Pokiaľ moje podvedomie teraz zareaguje, tak to bude totálne v prdeli. Nechcem mať Angie v hlave. Nie, žeby mi to vadilo, ale tak nemusí poznať všetky moje myšlienky. „Podvedomie?“ skúsim to inak. Veď nič nestratím. Maximálne si o mne niekto pomyslí, že som blázon. Aj keby tak čo? Je to moja vec, či som duševne, psychicky, či ako sa to hovorí, chorý.

Áno? Opýtalo sa ma podvedomie. „Bohuvďaka, že nie si Angie!“ úprimne som si vydýchol. Justin Drew Bieber, nebuď drzý! Sám si si tajne želal počuť Angie, tak mi tu teraz láskavo nekňuč! Karhavým hlasom sa ozvalo moje podvedomie. Hej, no. Priznávam, že som chcel počuť Angie. Ale určite nie takýmto spôsobom. Skoro som dostal infarkt, keď som rozpoznal Angie’in hlas. „Prepáč,“ zakňučal som. Musel som sa ospravedlniť, pretože zatiaľ neviem, čoho je moje podvedomie schopné.

Mohlo by zariadiť, aby som bol námesačný a potom by som skočil zo strechy nejakého domu. Alebo by zo mňa spravilo gaya a vyfajčil by som nejakému chalanovi. Trapas by bol, keby som to spravil v dome niektorému z chalanov. Alebo keby sa podvedomie chcelo zahrať na sviňu, tak by sa rozišlo za mňa s Angie. V spánku by som si to neuvedomil. Pri tejto myšlienke sa mi skrivila tvár. Nebolo by to príjemné. A už vôbec by som nevedel, ako to mám Angie vysvetliť.

„Ahoj, Angie. Prepáč, že som sa s tebou rozišiel, ale vieš, moje podvedomie si zo mňa robilo prdel. Spravilo, aby som bol námesačný a potom ti nakecalo samé somariny.“ Pri tejto myšlienke som sa musel zasmiať. Okamžite ma rozbolela hlava. „Podvedomie, to si spravilo ty?“ neviem, ako mi to napadlo, ale budiš. Nemysli si, že keď ma nevidíš, tak ti nemôžem ublížiť! Ešte raz som pocítil v hlave hroznú bolesť a potom to prestalo. „Ďakujem, podvedomie,“  ironicky som povedal. Čo som komu spravil, že musím mať také drzé podvedomie?  

Pozrel som sa na hodinky. 10:50. Ešte mám čas, kým nepríde doktorka. Dúfam, že to bude kus. Pri predstave, ako by asi mohla vyzerať, som si zahryzol do spodnej pery. No čo. Gény Bieberovcov sa nezaprú. Vrátim sa k tomu iPhone’u. Vytiahol som ho z krabice. Hm..  Je červeno-čierny.  Bohovská kombinácia. Aj keď by som sa nenahneval, keby bol fialovo-biely. Možno si poviete, že by to vyzeralo príliš ženský, ale mne je to jedno. Zbožňujem fialovú.

Zapol som ho. Na moje prekvapenie ho netrebalo nabíjať. Angie myslí na všetko. Ozvalo sa z ničoho nič moje podvedomie. Skoro ma trafil šľak. „Toto mi už v živote nerob,“ prosebne som povedal môjmu podvedomiu. Akoby nevedelo, že sa zľaknem.  V krabici bolo všetko- nabíjačka, slúchadlá, návod a ešte aj SD karta. Nechápem, na čo tam je návod. Mobil vie používať predsa každý debil.

iPhone sa už zapol, takže som len počkal, kým sa aktualizujú nejaké app-ky. Všetko je odrazu zaujímavé, keď mám čakať, kým sa mi načítajú app-ky.  Zase som sa pozrel na iPhone a on sa odrazu vypol. Mobil vie používať predsa každý debil. Zasmialo sa moje podvedomie. Haha, fakt vtipné.  Chcel som ho zapnúť znova, no nešlo to. Nabíjačka. Angie ho nabila iba trochu, aby mohla uložiť svoje číslo, génius. Zase sa ozvalo moje podvedomie. Síce neočakávane, ale bol som mu za to vďačný. Alebo jej?

„Mám otázku,“  začal som. Chcel som sa opýtať svojho podvedomia, či mu mám hovoriť v ženskom rode alebo v akom. V tom sa otvorili dvere. „Veď som vám ešte nič nepovedala,“ usmiala sa na mňa doktorka, ktorá práve vošla. Zmätene som sa na ňu pozrel. Ako sa sem dostala? „Klopanie ti asi nič nehovorí!“  nasrato som na ňu vyštekol. To, že sa pozná s Angie ešte neznamená, že si sem môže loziť kedy sa jej zachce.

„Klopala som. Avšak nikto neodpovedal a tak som sa rozhodla vojsť,“  nahodila vážny výraz. Si myslí, že ma ojebe? Nechám to tak. Nech už konečne vypadne. Nejako mi zhoršila náladu a to sa tu len objavila. „Prejdime k veci. Nemám na teba čas,“ kto by sa unúval s vykaním, keď jej môžem tykať a ona s tým nič nespraví? Navyše sa stavím, že Angie jej už stihla povedať všetko o mne a o mojej práci.

„Vyprosím si takýto tón, pán Bieber,“  prekvapene a zároveň nasrato sa ozvala tá doktorka. Ona mi vyká? Tak to má byť. Tomu sa hovorí prirodzený rešpekt. Som sám so sebou spokojný. „Aký tón by si si želala?“ ironicky som sa jej opýtal. „Najlepšie bude, keď nebude nič hovoriť,“  povedala a sadla si vedľa mňa na posteľ. Položila tam aj nejaký kufrík a nebezpečne sa ku mne začala približovať. Nebezpečne pre ňu, nie pre mňa.

„Nejdeš na to nejako rýchlo?“ zasmial som sa. „Chceli ste to mať čo najrýchlejšie za sebou. Nechápem, čo sa vám zase nepáči,“ vzdychla si doktorka. Hlavou len prešla ponad moju a venovala sa obväzu, ktorým som mal obviazanú hlavu. Do riti. Takže ona ma nechcela pobozkať. Sklamal si, Bieber. Zasmialo sa moje podvedomie. Keby že tu nie je tá doktorka, tak mu aj odpoviem. A pekne drsne.
„Hej, hej, dobre“  prevrátil som očami. Tá doktorka sa nezdá. Je vidieť, že je to Angie’ina kamoška, pretože je jej jedno, že som Justin Bieber. Je ku mne drzá a to sa mi sakra páči.  

Obväz mi dala dole a hodila ho na zem. Posmešne si vzdychla. „Deje sa niečo?“ nezaujíma ma to. Ale keď sa smeje bez dôvodu, tak by asi nemala robiť doktorku. „Ošetrila vám to Angela?“  opýtala sa ma doktorka. Odkiaľ to mám asi tak vedieť? Veď som bol mimo. Ani neviem, ako som sa sem dostal. „Keď to je ošetrené, tak asi hej. Vyzerám na to, že by som si to vedel ošetriť sám?“ vyštekol som na ňu. Vrátila mi to vo forme, v ktorej bola vo svojej koži. Pritlačila mi na ranu a potom sa zachichotala. Správa sa ako pubertiačka. „Nie,“ viac k tomu nepovedala.  

„Angela vám odkazuje, že sa máte správať rozumne,“  povedala, keď odchádzala. Počkať čo? Tak ja sa nesprávam rozumne? Nie, nesprávaš. Už teraz vyvádzaš len kvôli jednej vete. Zase to poondiate podvedomie. Už mám toho dosť. „Môžeš sklapnúť?“ vyštekol som, čo som v zápätí oľutoval. Uvedomil si, že to nebolo správne, keďže moje podvedomie je súťaž mňa. A sakra!