Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

72.

Rozhodla som sa celú časť napísať z pohľadu Justina, keďže je to story o ňom a nie o Lucy Hale. Nájdu sa tu aj nejakí jej fanúšici? Chcela som Vám len napísať, že mi robí hroznú radosť, že to čítate a ešte väčšiu, ak dáte Vote alebo napíšete nejaký komentár. Ak chcete venovanie, stačí napísať.. :) A teraz šup šup do čítania!

Z pohľadu Justina

Z Angelinej tváre sršal strach a hnev.  „Kto niekto?“  určite vedela kto tu bol. Inak by sa tu nerozutekala ako blázon. A nech sa mi nepokúša nahovoriť, že to bolo len tušenie alebo nejaký z jej zmyslov, či darov. Na to jej už neskočím. „Proste niekto,“ zraniteľným spôsobom zvýšila hlas. Rozbehla sa ku mne, aby som ju mohol vtiahnuť do náruče. To by však nemohol byť náš život, keby sa niečo nestalo.       

 Angela sa potkla. Ani neviem na čom. Nevnímal som to a bolo mi to jedno. Môj pohľad teraz padol na jediné. Na Angie, ktorá ležala medzi kúskami skla a na jej krvavú ruku. Podal som jej ruku a pomohol som jej vstať. Krv však stále kvapkala z jej ruky. „Kde je lekárnička?“ bohužiaľ, v tomto dome sa nevyznám ani za svetla, nie ešte, keď je tma ako v prdeli.

  „Nechaj to tak, ošetrím si to sama,“ zavrčala Angie. Verím jej, že má nervy. Kto by ich nemal, keby sa nejaký debil pohyboval po jeho dome? Ale za to nemusí po mne vrčať! Ja ju chápem, aj keď sa to možno nezdá. „Fajn,“ zdvihol som ruky na znak, že sa vzdávam. Angie sa nervózne zasmiala.  Takúto som ju ešte nevidel. Musí to byť poriadne zlé. Ale určite to nie je nič, čo by nezvládla. Čo by sme nezvládli spolu.

„Zohni sa!“  zvrieskla Angie. Moju hlavu pohltila hrozná bolesť. Pred očami som mal odrazu tmu a moje telo sa nevládalo pohnúť. Viečka mám ťažké. Akoby odrazu vážili tonu. Justin, nechaj oči otvorené!  Zvriesklo na mňa moje podvedomie. Teraz sa musím vschopiť a počúvať ho. Vidím to ako jedinú možnosť, ako si zachrániť život. Pomaly som pootvoril oči. Nie je to žiadna sranda, keď sa vám chce viac než dosť spať.  

 Pred očami mám zahmlené. Párkrát som zaklipkal, aby sa mi zaostril obraz. Nepomohlo to. Pred sebou som videl Angelu, ako bojuje s nejakým chlapom. Aspoň myslím, že je to chlap. Kto iný by to bol. V našej branži sa málokedy objavujú ženy. Výnimkou je Angie, nie to ešte, aby bojovala s ďalšou ženou.  

 Hlavu mám trochu zdvihnutú, pretože chcem zistiť, s kým Angie bojuje. Lenže ono to tak kurevsky bolí. A navyše mám pocit, že každá časť môjho tela, ktorou chcem pohnúť, váži minimálne toľko, ako jeden slon. Čo je dosť. Neviem koľko váži slon, pretože v biológii som nikdy nebol dobrý, ale určite  to nie je málo. Vtipkuj ďalej! Určite to zachráni život tebe alebo Angie. Ozvalo sa moje svedomie. „Keby som mohol niečo spraviť, tak to spravím,“ zavrčal som. Zdalo sa, že vrieskam a pritom som šepkal.    

 Moje viečka zase vypovedali poslušnosť. No tak Drew, to zvládneš. Ešte moje svedomie ma oslovuje Drew. Skvelé! A nie, nezvládnem to. Je to ťažké. Ťažšie ako pochopiť Angelu. Ťažšie ako ovládať svoj hnev. Ťažšie ako  ovládnuť svoju žiarlivosť, keď vidím Jaxona ako sa díva na Angie.  „Nevládzem už,“ pošepol som môjmu svedomiu, aby vedelo, že som sa snažil. Týmito slovami som ukončil boj s mojimi viečkami, ktoré ma neposlúchali. Chceli byť zatvorené, tak som im to umožnil.  

***

S ťažkosťou som otvoril oči. Všetko okolo mňa bolo zahmlené. Rovnako ako keď som ich naposledy zavrel. Okolie však nie je rovnaké. Je iné. Úplne iné. Kde to som? Aká sprostá otázka. Vysmialo ma moje podvedomie. Hm, skvelé. Ešte aj podvedomie sa mi bude smiať. Veď si neudržal otvorené oči, tak čo sa čuduješ? Zase. Došľaka. Ak nezošaliem z biznisu a Angely, tak zošaliem  z môjho podvedomia. A potom, že prečo ľudia drogujú. Asi chcú utíšiť svoje podvedomie.

Zavrel som oči a znovu som ich otvoril. Ide to omnoho ľahšie. Skvelé, génius. Už nič nie je zahmlené. Posadil som sa na posteľ. Na moje počudovanie som nepocítil žiadnu bolesť. Dokonca aj tá bolesť, ktorá pohltila moju hlavu, keď som ležal na zemi bola preč. Poobzeral som sa dookola. Nepoznám to tu. Nie je to izba Angely a ani žiadna v jej dome, typujem. U nás doma to tiež nie je. Nemáme taký výhľad.  

Pozrel som sa na stolík, ktorý bol vedľa mňa. Vlastne, vedľa postele. Ležal na ňom nejaký list. „Ktovie, pre koho to je,“ povedal som nahlas. Čakám, že dostanem odpoveď od môjho podvedomia. Máme v tom taký blbý systém, že sa ozve jedine vtedy, keď poviem niečo nahlas. Je to tvoja izba, tak pre koho to tak asi môže byť. Keby moje podvedomie malo oči, ak by práve nimi prevrátilo. Zobral som list do ruky a začal som čítať.

Ahoj Justin,

Viem, že ničomu nerozumieš. V tomto liste dostaneš odpovede. Aj keď nie úplné, ale aspoň niečo. Práve ležíš v hoteli. Meno ti nepoviem. Nechcem, aby si z toho hotela vychádzal a ani nič okolo tvojho ubytovania zisťoval. Všetky potrebné čísla máš vedľa telefónu. Pokiaľ netrpíš amnéziou (zase), tak by si ho mal vedieť používať. Ver mi, bude to takto lepšie. Tvoj mobil mám ja. Neboj sa, nebudem sa ti hrabať v SMS-kách. Len nechcem, aby ti náhodou nepreplo a nesnažil si sa volať chalanom. Tí budú o všetkom informovaní. Momentálne sú na šrot, takže by ti to aj tak nepomohlo. V zásuvke máš zbraň a náboje, keby si to náhodou potreboval. V ďalšej je iPhone. Musela som ti zohnať nový. Nechcem, aby o ňom niekto vedel. Máš aj novú SIM-ku. Na nej máš uložené moje číslo. Použi ho VÝLUČNE v prípade núdze!

       Teraz k tomu, čo sa stalo. Stalo sa toho veľa. Ehm.... nič podstatné. Schytal si niečím do hlavy. Neviem, čo to bolo. To je teraz jedno. Hlavu máš ošetrenú. Lekársku pomoc máš vybavenú. Tipujem, že je už ráno. Po takom niečom si totiž potreboval poriadny spánok. Okolo jedenástej príde doktorka a pozrie sa ti na to. Opováž sa ju zbaliť! O tvojom stave ma bude informovať. Je to moja známa, tak bacha na vec!

    Veci. Hm.. no tak to som zatiaľ nevymyslela, pretože som musela rýchlo všetko vybaviť. Pošlem niekoho komu povieš svoje želania a on ti nakúpi veci. Rada by som ti dala tvoje veci z domu, lenže ani u mňa ani u teba to momentálne nie je bezpečné.

  Milujem ťa,

                    Angela.

Keď som dočítal list, po líci mi stekala slza, ktorá dopadla na list. Otvoril som zásuvku. Bola v nej zbraň aj náboje, ako napísala Angie. Aspoň dúfam, že to bola ona. V druhej zásuvke bol iPhone.  Ešte bol v krabici. Stavím sa, že mi tam tú SIM-ku nedala. Pozrel som sa na hodinky. „10:15. O ktorej to má prísť tá doktorka?“  moje podvedomie to určite vie. Nechce sa mi hľadať odpoveď v liste, pretože na to, aby som ho ešte raz čítal je tam priveľa slov. O jedenástej. Na moje zdivenie podvedomie odpovedalo milo. „To čo sa ti stalo?“ vedel som, že vie, na čo narážam. Udrel si si hlavu. Musím byť milá. „Ty si žena?“ počkať, čo? Fakt? Môj rozum ovláda žena? To snáď nie je možné. A potom, že prečo sa mi tak rýchlo menia nálady. Bodaj by nie.