Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

46.

Amandu Antonucci hraje Dulce Maria :)

Z pohľadu Angely

 Blúdila som ulicami. Celý čas mi zvonil mobil. Na obrazovke som mala Jaxon. Nedvihnem mu to. nemôžem a hlavne nechcem. Dala som si letový režim. Teraz sa mi nikto nedovolá. Dala som si mobil do vrecka. Zastavila som sa pred domom, v ktorom býval kedysi Antonucci. Dnu sa pohybovala postava. Bolo to vidieť dosť dobre, pretože tam mali francúzske okná. (Tie také veľké, na celú stenu, chápete ma, však? :D) Podišla som bližšie. Bolo tam nejaké dievča. Okolo 25 mohla mať. Prišla som k dverám a zazvonila som. Za opýtanie sa, kto to je predsa nič nedám. „Už idem.“ Ozvalo sa z niektorej izby. Otvorilo mi to dievča. Mala  dlhé červené vlasy, ktoré sa jej prirodzene točili. Hnedé oči vyžarovali energiu. Postavu mala prirodzenú. „Môžem vám pomôcť?“ usmiala sa. „Prepáčte, nedávno tu býval môj ehm..  známi dá sa povedať. Pár dní dozadu zomrel. Ako sa vám podarilo tak rýchlo odkúpiť ten dom?“  snažila som sa neprezradiť. Nemôžem predsa na úplne cudziu ženskú vybaliť, že som nájomná vrahyňa a zabila som predošlého majiteľa toho domu. „Zdedila som ho.“  Bolo na nej vidieť, že Antonucciho nemala veľmi v láske. Veď kto aj? „Prepáčte, že som taká zvedavá, ale ste nejaká jeho rodina?“ snažila som sa vyzerať milo. Nechcem ju vystrašiť. „Som jeho dcéra, bohužiaľ.“ Vzdychla si. Zmrazilo ma. „Amanda?“  neveriacky som sa opýtala. „Odkiaľ viete moje meno?“  bola rovnako prekvapená. „V podstate je to jedno. Vidím, že si rada, že už nemáš otca. Keby som ja mala takého otca, tak ho zabijem sama a nečakám, kým to za mňa niekto spraví.“ Nekontrolovateľne zo mňa vyletelo posmešným tónom. „Ničomu nerozumiem. Odíďte alebo zavolám políciu.“  Vystrašene sa na mňa pozerala. „To by som nerobila. Ja som zabila tvojho otca. Ale hádam to nebudeme riešiť medzi dverami.“ Nadvihla som obočie. Pootvorila dvere, aby som mohla vojsť dnu. U Antonucciho doma som bola už veľakrát. Vôbec sa to tu nezmenilo. Sadla som si na gauč. „Takže?“ nadvihla obočie Amanda. „Vlastne nič. Len tak som tu zablúdila. Zvedavosť ma premohla a tak som zazvonila. Je na tom niečo zvláštne?“ povedala som, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. „Hej, že si mi zabila otca.“ „A nie si šťastná? V podstate som ti spravila láskavosť.“  Obzerala som si ruky. „Keď sa to tak vezme, hej.“ S povzdychom nakoniec priznala Amanda. „Tak vidíš. Dúfam, že ti tu je s malou dobre.“ Prikývla. „Predpokladám, že vieš o mne všetko..“ pozrela sa na mňa smutnou tvárou. „Všetko nie, ale niektoré veci hej.“ „Napríklad?“ zvedavo sa na mňa pozrela. „Že ťa znásilnili, otehotnela si, v 17 si porodila a po 3 dňoch ťa Antonucci poslal do bordelu. To je asi tak všetko.“ Pokrčila som plecami. „Je toho dosť.“ Vzdychla si. Nebolo jej príjemné sa o tom rozprávať. „Ani ja nie som hrdá na to, čo robím, ale je to tak. Ty teraz nemusíš robiť nič. Iba sa starať o malú.“ Povzbudivo som sa na ňu usmiala. „Mimochodom, kde je?“ poobzerala som sa okolo seba. Za celý čas, čo som tu, som ju nevidela. „Je tu niekde v okolí. Otec sa o ňu staral a ja som ju vídala iba cez víkendy. Pozná to tu perfektne.“ Argumentovala Amanda, aby ospravedlnila neprítomnosť dieťaťa. „Ja sa len tak pýtam. Nechcem sa hrať na sociálku ani nič podobné.“ Prešiel mnou hrozný pocit. Ťažko sa jej o tom hovorí a ja sa jej ešte vypytujem. Keď rozdávali blbosť, tak som si to asi otočila dvakrát. „Ako sa volá?“  keď sa podala na matku, tak musí byť strašne zlatá. „Stephanie. Ale všetci jej vravia Stef.“ „Stephanie.“ Zopakovala som po Amande. „Spravím ti niečo?“ asi sa jej pozdávam. Iný človek by ma už vyhodil z domu alebo zavolal políciu. „Čaj, keď môžeš.“ Usmiala som sa na ňu. Povedala by som, že kývu, ale nie som si istá, či kávu môžem piť kvôli dieťaťu. „Ovocný?“ prikývla som. Nechápem, ako niekto môže piť čierny alebo zelený čaj. Hnusí sa mi to. „Počkáš tu alebo pôjdeš so mnou do kuchyne?“ „Pôjdem s tebou.“ Usmiala som sa a postavila z gauča. „Prečo si zabila môjho otca?“ prekvapene som jej zízala na chrbát. „Prečo ťa to zaujíma?“ pretočila som očami, aj keď ma nevidela. „Len či ti dal na to dôvod alebo to bol len rozmar a ja by som musela čakať na oslobodenie dlhšie.“  Zdá sa to ako rozumný dôvod. „Začal sa mi starať do priateľov. Keby riešil biznis, ešte by žil.“ Ironicky som poznamenala. „Aha, tak diky.“ Sarkasticky mi to vrátila. „Nerada sa miešam do takýchto vecí. Nie som Superman ani nič podobné. Robím si len svoju prácu. Nič navyše.“ Bolo mi Amandy ľúto. Spravila mi čaj a rozprávali sme sa o jej živote a o Stef. „Asi by som mala ísť. Už je tma.“ Zdvihla som sa zo stoličky. „Niekedy sa zastav. Aj s priateľmi. Rozprávala som o tebe Stef. Rada ťa spozná.“  „Jasné.“ Prikývla som. Našla som cestu ku dverám a otvorila som ich. ešte som naposledy objala Amandu a vydala som sa na spiatočnú cestu domov. Aspoň trochu som sa odreagovala od Justina. Odrazu som do niekoho narazila. „Prepáč, nepozerala som sa pod nohy.“  Nadvihla som hlavu, aby som zistila, kto to je.  

Z pohľadu Justina

 Maličká ma ťahala domov za svojou mamou. Oproti nám išlo nejaké dievča. Nevenoval som jej pozornosť. Hlavu mala sklopenú. Narazili sme do seba, pretože som sa práve otočil dozadu. „Prepáč, nepozerala som sa pod nohy.“  Nadvihla hlavu. Bola to Angie. „A-A-Angie?“ vykoktal som. Otočila sa a chcela odkráčať preč. Chytil som ju za ruku. „Angie, prosím, počkaj.“ Zakňučal som. „Ty si Angela Collins?“ potiahla ju tá malá za ruku. „Áno, a ty si?“ usmiala sa na ňu Angie, akoby som tam ani nebol. Pustil som jej ruku. „Stef.“ Prezradila jej bez problémov svoje meno maličká. „Antonucci?“ Angie zažiarili oči. Stef prikývla. „Ahoj, ja som kamarátka tvojej mamy. Ja som Angie.“ Kľakla si a objala ju Angie. „On ťa hľadal.“ Ukázala Stef prstom na mňa. Angie nadvihla hlavu. Postavila sa. „Viem.“ Usmiala sa na Stef. „Vďaka, že si odišiel.“ Ironicky sa na mňa zaškerila Angie. „Ideš domov?“  pozrela sa na Stef a natiahla k nej ruku. „Myslíš si, že vždy bude všetko podľa teba?“ zvýšil som hlas. „Pokiaľ žijem, tak si budem robiť čo chcem a kedy chcem. Nebudem sa nikomu prispôsobovať.“ Povedala chladným hlasom. Bez náznaku emócii sa na mňa usmiala. „Je to aj moje dieťa!“ nevedel som, čo iné mám povedať. Mám na to bábo rovnaké právo ako ona. „Budeš mať s ním bábo?“ usmiala sa na mňa Stef. „Ja som Justin. A áno, budeme mať spolu bábätko.“ Pokúsil som sa o úsmev. Asi mi to nevyšlo, pretože Stef sa na mňa tak čudne pozrela. „Môžem ti pohladkať bruško?“ zvedavo sa pozrela na Angie. Prikývla a zohla sa. Stef jej začala hladkať bruško. Obidve sa blažene usmievali. „Môžem aj ja?“ ozval som sa, pretože ma nevnímali. „Nevidíš, že sa lepšie bavím so Stef, akoby som bola s tebou?“ nadvihla obočie Angie. „Nepoužívaj to proti mne. Bol som naštvaný. Keď som ťa tam videl s Jaxonom, uvedomil som si, že ťa nechcem vidieť v prítomnosti iného muža, ako som ja. Ani keď je to môj brat.“ Frustrovane som sa potiahol za končeky vlasov. „Nekomplikuj to.“ priblížila sa ku mne. Oči mi behali z jej očí na pery. Oblízol som si pery a následne som si zahryzol do spodnej. Potiahol som Angie k sebe a pobozkal som ju. Chýbali mi jej pery.