Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

79.

Z pohľadu Justina

Nie je možné, aby tu bola Angie. Mala by byť niekde preč a niečo vybavovať. Ohľadom práce, myslím. Súvisí to s tým, čo sa stalo včera. Len keby som poriadne vedel, čo sa včera stalo! Viem, že som to niečím schytal od niekoho do hlavy. Nič podstatné. A asi sa tie podstatné veci ani nedozviem. Ako poznám Angie, tak mi povie, že to nepotrebujem vedieť a tým to skončí. Zatvoril som oči a znovu som ich otvoril.

Už som tam nevidel nikoho. Iba Jasona, ako sa opiera o stenu a zúfalo sa ťahá za vlasy. Asi fakt budeme nejaká rodina. Pokrútil som hlavou. Robím to v poslednom čase dosť často, aby som sa zbavil myšlienok, ktoré mi víria v hlave- nepríjemných a/alebo nezmyselných myšlienok. Otočil som sa, aby som videl kam idem. Pomaly kráčam nemocnicou a sledujem všetko a všetkých naokolo. Každý sa tak ponáhľa. Je tu veľa ľudí- na vozíčku, so zlomeninou, s infúziami alebo rodinní príslušníci a známi.

Zastavil som sa pred automatom. Dal by som si kávu, ale to by som hneď zaspal. Asi som jediný človek na zemi, ktorého káva nepreberie, ale prinúti zaspať. Skúšal som to už párkrát, ale vždy som do piatich minút zaspal. Dokonca aj ráno keď si dám kávu, tak sa mi chce vrátiť naspäť do postele. A nie je to tým, že je ráno. Lebo sa budím väčšinou fit-väčšinou, takže skoro nikdy. Ale keď sa už raz zobudím, nedokážem naspäť zaspať.

Vytiahol som drobné z peňaženky a hodil som ich do automatu. Vybral som si horúcu čokoládu. Keď tak vlastne rozmýšľam, ani neviem, kedy som ju naposledy pil. Asi keď som bol ešte dieťa. Na detstvo nechcem spomínať. Nebol som to šťastné dieťa. Bol som prekvapenie. Nechcené prekvapenie a rodičia mi to celý život vyhadzovali na oči. Preto som ich aj zabil a začal s týmto životom. Budete sa čudovať, ale je to skvelý pocit, keď vás nikto a nič, ale hlavne nikdy neobmedzuje.

Z myšlienok ma vytrhol hlas nejakého starého dedka. „To je vaša káva?" opýtal sa ma s tým typickým tónom hlasu pre starcov. „Hej, to je moje," unavene som sa usmial a vytiahol som horúcu čokoládu z automatu. Dedo sa pozeral na automat a študoval ho. Sadol som si na lavičku, ktorá bola vedľa automatu. Niečo si zamrmlal a potom pokrútil hlavou. „Pomôžem Vám?" niekedy mávam aj svetlé stránky.

Hlavne čo sa týka starých ľudí. Niekedy som ich vnímal ako nepotrebný odpad. Naši ma nikdy nebrali k starým rodičom, preto som si to myslel. No uvidel som ich na pohrebe rodičov. Síce som ich zabil, ale na pohreb sa patrí ísť. Stáli tam a smútili. Sledoval som ich z diaľky a niečo sa vo mne zlomilo. Odrazu som mal pocit prázdnoty. Hneď som odišiel. Viem, prečo som to spravil a nič sa na tom nezmení.

„Hej, chlapče. Vôbec sa v tých strojoch nevyznám," zase pokrútil hlavou dedo. Musel som sa zasmiať. Pozrel sa na mňa. „Prepáčte, ale tvárite sa tak vtipne," nemám dôvod mu klamať. Nie, keď ide o takúto somarinu. Snáď sa neurazí. Starí ľudia sa vedia poriadne hnevať. „Takže, čo si dáte?" opýtal som sa ho. „To, čo máš ty. Vonia to dobre," ukázal prstom na plastový pohár, v ktorom som mal horúcu čokoládu.

„Fajn výber,“  vytiahol som z vrecka drobné a hodil som ich do automatu. Starci nemajú príliš vysoký dôchodok a tých pár drobných ma nezabije. Navyše, keď tým niekomu spravím radosť. Stlačil som tlačidlo, pri ktorom bolo napísané horúca čokoláda a zase som si sadol na lavičku. Počkal som, kým to nebude hotové.  Vybral som horúcu čokoládu z automatu a podal som ju dedovi. „Vďaka,“  usmial sa a srkol si z čokolády.  Zase som si sadol na lavičku. Dopil som horúcu čokoládu a ani neviem ako, ale zaspal som na nej.

Nespal som dlho. Aspoň si to myslím. Otvoril som oči a vonku už bolo vidieť.  Spal som po sediačky. Nebolo to príliš pohodlné, ale v nemocnici asi nič lepšie nevymyslím. Mohlo byť tak 10hodín. Natiahol som sa, keď som pocítil, že som niekomu vrazil. Vedľa mňa sedel Jason. Prebral sa po mojom údere. „Sorry, bro,“  nechápavo na mňa pozeral. Zívol som si. Asi mu došlo, že som sa naťahoval a tak to schytal. A keď sa na mňa nasral, tak to je jeho vec a nie moja.

„Idem domov. Potom prídem,“  postavil som sa z lavičky a odišiel som ‚domov‘. Vzal som motorku, ktorú som včera, teoreticky dnes, šlohol. Ochvíľu som bol pred hotelom. Chlapíkovi som hodil kľúče nech mi zaparkuje motorku. Majiteľ musel byť riadny debil, keď nechal kľúče v zapaľovaní.  V hoteli som nevenoval nikomu pozornosť. Načo aj. Na recepcii mi dali kľúče od apartmánu a to bolo všetko.

***

Dlhý kúpeľ mi vážne pomohol.  Neskoré raňajky som si nechal priniesť do izby. Veľa som toho nezjedol. Na to som mal v hlave príliš veľa myšlienok zo včerajška. Trochu som sa najedol a potom sa obliekol.  Upravil som si vlasy a zase som odišiel do nemocnice. V hoteli nemám čo robiť. Radšej budem v nemocnici. Chcem vedieť ako je na tom Chloe. Aj keď sa nepoznáme dlho, je to sympatická osoba.

***

Vošiel som do nemocnice a nasmeroval som si to k operačke. Zastavila ma nejaká sestrička. „Nemôžete tam ísť, pane,“  povedala a odišla. Skvelé! A čo mám teraz akože robiť? Nikde nevidím Jasona a ani neviem ako sa Chloe volá priezviskom. Navyše nie som rodinný príslušník, takže ma o jej stave nemôžu informovať. Musím nájsť Jasona.  Alebo sa budeš hrať na Jasona a všetko ti povedia.

Konečne moje podvedomie so mnou spolupracuje a pridalo sa na moju diabolskú stranu. Za tento nápad ho zbožňujem. Asi som príliš vyčerpaný, aby mi také niečo napadlo. Prišiel som na recepciu. Už tam nebola tá stará ropucha, ale nejaká iná stará ropucha. Na tvári mala nechutné znamienko ako čarodejnice v rozprávkach.

„Som Jason McCan a chcel by som vedieť, ako je na tom moja priateľka, Chloe,“  ropucha sa na mňa pozrela a premerala si ma pohľadom. Ešte že som taký vynikajúci mafián. Už som zvyknutý na stres, takže mi po čele nestekajú kvapky potu a nekoktám.  „Ešte prebieha operácia,“  povedala, keď sa pozrela do počítača. Žeby tam mali napísané také veci? Nerozumiem sa lekárskemu systému, ale tieto veci by mi mal hovoriť jej ošetrujúci lekár. Odišiel som a sadol som si na lavičku čo najbližšie k operačke.

Ako to, že ešte stále trvá operácia. Mala by trvať nanajvýš zopár hodín a nie celú noc.  Oprel som si hlavu o stenu a sledoval som stenu, ktorá je oproti mne. Nič zaujímavejšie tu ani nie je. Mohol by som začať baliť nejaké kočky, ale v takejto situácií sa to nehodí. Navyše, aj ony tu majú svojich blízkych.