Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

47.

Prepáčte lásky, ale nejako to teraz celkovo nestíham... Škola, som v 9-tke, takže sa mi treba viac učiť na monitor a k tomu sme ešte ani nepísali komparo.. A ešte sa hádame s druhou triedou.. :// vážne prepáčte.. budem pridávať vždy, keď sa bude dať.. Nezabúdajte, že vás ľúbim :* :* :* :)

Z pohľadu Angely

„Fúúúj“ zakryla si Stef oči. Ihneď som sa odtrhla od Justina. „Ale no ták.“ Objali sme ju s Justinom. Z jednej strany ja a z druhej on. „Rozpučíte ma.“  Snažila sa dostať Stef z nášho objatia. So smiechom sme ju pustili. „Ideš domov?“  nevedela som, čo mám teraz robiť. S malými deťmi sa stretávam málokedy. Prikývla. „Odprevadím ťa?“ navrhla som. Nechápem, ako to celé môže Amanda zvládať. Ja by som sa o Stef bála každú sekundu, ktorú by nebola pri mne. Bolo by mi jedno, či pozná okolie dokonale alebo len trochu. „Netreba.“ Usmiala sa Stef. „Justin, ešte chceš ísť k nám?“ usmiala sa Stef na Justina. „Už som našiel to, čo som hľadal. Možno nabudúce.“ Vymotal sa z návštevy Amandy Justin. „Pozdravuj odo mňa maminu.“ Usmiala som sa na Stef a zakývala som jej, pretože sa už rozbehla vlastným smerom. Otočila sa a zakývala mi, no bežala ďalej. „Kde sme to skončili?“ snažil sa Justin romanticky vrátiť k nášmu udobrovaniu. „Myslím, že tu.“ Dala som mu pusu. Odrazu sa ozval buchot. Trhlo mnou. Pozreli sme sa s Justinom smerom, z ktorého to prichádzalo. Uvideli sme Stef ležať na zemi. „Stef, si v poriadku?“ rozbehla som za ňou a Justin za mnou. Ležala tam nehybne. Je mŕtva. To bolo prvé, čo mi napadlo. Keď som dobehla ku nej, dostala som konečne odpoveď. „H-H-Hej.“ Nemohla sa nadýchnuť. „Čo teraz?“ pozrela som sa na Justina. Ja sa v takýchto situáciách neviem chovať. Viem ľudí zabíjať a nie ich zachraňovať. „Fúkni jej do úst, nech naberie nejaký vzduch. Zavolám záchranku.“  Spravila som, ako mi prikázal. Fúkla som jej do úst a ona lapala po vzduchu. Konečne začala celkom v kľude dýchať. Uľavilo sa mi. „Už je dobre.“ Pozrela som na Justina. Zložil mobil.  „Zľakla som sa.“ Vydýchla som si. Sadla som si na chodník a vzala Stef do náručia. „Skoro som umrela od strachu. Už je dobre?“  smutne som sa na ňu pozrela. Bola som celá vystrašená. Čo keby sa jej niečo stalo? Neprežila by som to a Amanda tiež nie. Pozrela som sa na Stef a pritiahla ju k sebe. „Už mi je dobre.“  Pomaly zo seba dostala. Uľavilo sa mi. „Čo sa stalo?“  zapojil sa aj Justin, no príliš náhle. Stef sa ho zľakla. „Zľakla sa ťa. Musíš ísť na ňu pomalšie.“ Potichu som povedala Justinovi. Do istoty prestal so Stef komunikovať. „Povieš mi, čo sa stalo?“  smutne som sa usmiala. Nechcela som ju vystrašiť, ale chcela som sa dozvedieť, čo sa stalo. „Ja som sa na vás zapozerala a potkla som sa.“ Zahanbene Stef sklopila hlavu a zaborila ju do môjho ramena. S Justinom sme sa začali smiať.

Z pohľadu Justina

Stef bola strašne zlatá. Zaborila hlavu Angie do ramena. Musela sa poriadne hanbiť. „To je v poriadku.“ Ozval som sa prvykrát po tom, čo ma Angie zahriakla, že mám ísť na Stef pomalšie. Pristúpil som k nim bližšie. Boli rozkošné. „Môžem si vás odfotiť?“ nedalo mi to. „Ak to Stef nevadí.“  Pokrčila ramenami Angie. „Nie.“ Pokrútila hlavou Stef, keď ju vybrala z Angieninho náručia. (prepáčte, neviem, ako sa to skloňuje xD) „Nie, ako že ti to nevadí alebo nie, že si vás nemôžem odfotiť?“ nemal som jasno v odpovedi, ktorú som dostal od Stef. „Tak už si nás odfoť. Chcem ísť domov.“ Zakňučala Stef. Hneď som vytiahol mobil a odfotil som si ich. „Tak a môžeme ísť.“ Zavelil som. Prišiel som bližšie k Angie a Stef. Najprv som postavil Stef a potom som podal ruku aj Angie. „Ide sa domov.“ Usmiala sa Angie. „Kam?“  bol som mimo. Ako domov, veď je s nami aj Stef. „Nenechám už ísť Stef samú domov. Pôjdeme ju odprevadiť. Aspoň spoznáš mamu tejto mladej slečny.“ Ukázala na Stef a ja som hneď pochopil. „Aha.“  S Angie sme si preplietli ruky. Stef sa rozutekala. „Stef, neutekaj.“ Zvolala na ňu Angie. Stef zastavila. Dobehli sme ju a ja som jej dal ruku. „Už nám nikde neutečieš.“  Zasmial som sa. Nahodila sklamaný  výraz. „Na mňa to neplatí.“ Žmurkol som. „Vážne?“ pozrela sa na mňa Angie so sklamaným výrazom na tvári. „Vážne.“ Zavrel som a donútil som sa nespýtať sa jej, čo chce. „Ešte stále to na teba neplatí?“  začul som Angie. Otvoril som oči a so Stef sa na mňa pozerali rovnakým pohľadom. „Ehm.. no trochu.“ Snažil som sa z toho vyvliecť. „Ja som to vedela!“ tľapla si Stef s Angie. „To ste spravili naschvál!“ hnusne som sa na nich pozrel. „Nebol to môj nápad. S tým prišla Stef.“  Nevinne sa na mňa pozrela Stef. Pripadal som si ako malé dieťa, ktorému v škole dala učiteľka poznámku. To nie ja, to on! „Za to vám vymyslím trest.“ Tváril som sa, že tvrdo rozmýšľam. Už som mal jasné, čo spravím. Angie je šteklivá, tak to treba využiť. „Mám to!“ zatváril som sa, akože som dostal úžasný nápad. V animovanom filme by som mal nad hlavou žiarovku. Prišiel som k Angie. Prekvapene sa na mňa pozerala. „Len mi nepovedz, že ma hodíš do vody.“ Varovala ma. „Vymyslel som niečo horšie.“ Nahodil som grimasu a začal som ju štekliť. „Prestáááááň.“ Kričala. „Nie, nie, ja nemusím.“ Povedal som ako to dievčatko vo vianočnej reklame na kofolu.  Stef ma začala ťahať za ruku. Angie sa mi v tej chvíli vytrhla zo zovretia. „Teraz si na rade ty.“ Zasmial som sa a začal som štekliť Stef. Strašne sa smiala. Niekedy ani nevydávala zvuk. „Justííííííín.“ Ťahala ma za tričko Angie. Pripadal som si, akoby som mal 5. Pre zmenu začala Angie štekliť ma. Tak a je to v prdeli. Mňa sa stačí trochu dotknúť na správnom mieste a už ležím na zemi a rehocem sa ako blázon. „Vzdávam sa.“ Koktal som pomedzi to, ako ma už obidve šteklili. „Ospravedlň sa.“  Určovala si podmienky Angie. „Nie.“ „Sprav to alebo neprestaneme.“ Zapojila sa aj Stef. „Prepáčte.“ Povedal som urazene. „Nechápem, prečo vy dve držíte spolu. Ja som videl Stef skôr!“ hral som sa na urazeného a zložil som si ruky na hrudi. Pohľad som sklopil na zem.„Ale Angela je dievča!“  rozhnevane mávala rukami Stef. Začal som sa smiať. „Si hrozný!“ päsťou ma buchla Stef.