Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

25.

Táto časť je dlhšia, ako ospravedlnenie za to, že tu nechodím tak často ako kedysi.. je mi to vážne ľúto, ale strašne mi blbne net... ://

Z pohľadu Angely

 Bieberove keci ma už začínali srať. Je v mojom dome a súrodenci mu pred chvíľou mohli umrieť a on po mne huláka, že kde som bola a pritom som ich bola zachrániť. Nabila som zbraň a priložila som mu ju k hlave. Nech si nemyslí chlapec. „Počúvaj ma poriadne, lebo to viackrát nezopakujem. Ku mne sa chovaj ako len chceš, ale keď sa budeš rozprávať s Jazzy, tak si budeš dávať pozor na jazyk, pretože ak nie ona, tak ja ti za to určite ublížim. A ver mi, spravím to bez mihnutia oka.“ Varovala som ho, ale ten debil ma nepočúval. No jasné, veď je to Justin. „Hej, to určite a čo mi spravíš? Je to výlučne moja vec, ako sa správam k svojím súrodencom a teba do toho nič. Mimochodom, aj ty si bývala u nás v dome a nič som ti nevravel.“ Sykol. „Justin, prestaň!“ zvrieskol po ňom Chaz. „Neskoro, Chaz. Mal dostať rozum skôr.“ Vystrelila som. Nie, nie do hlavy. Zbraň som presunula na rameno. „Čo to do piče...“ „ Drž hubu! Nemusela by som tam bývať, keby že mi nerozjebete dom. Justin, kým sa neuvedomíš, tak sa mi neukazuj na oči. Jazzy, prosím, ošetri ho.“ Prosebne som sa pozrela na Jazzy, lebo som nemala chuť chodiť do nemocnice. Nepovedali by mi nič, čo neviem. Prikývla. „No tak poď, brácho.“ Buchla ho do ramena. Samozrejme, do druhého. Moje dievča. Nech teraz Justin trpí. Zaslúži si to. Justin bolestne zakňučal a už išli do kúpeľne. Justin Jazzy navigoval. „Tak a teraz k veci. Chalani, je jedno, čo sa stalo. Všetko už bude v pohode, ale jedno som vám chcela povedať. Medzi vami je špeh. Teda, nie medzi vami, ale odhadujem to na pomocné jednotky.“ „Čože? Si robíš srandu, nie? Všetci sú Justinovi úplne verní!“ vyskočil na mňa Clark. „Je mi to ľúto Clark, ale je to tak. Justinovi  o tom poviem, až keď to vyriešim.“ Prikývli a viacej to nerozpitvávali. Očividne mi dôverujú. Išla som do kúpeľne. Justin tam sedel na koši na špinavé prádlo a išla z neho hŕba nadávok. „Jo, jo, ty si tvrďák.“ Zasmiala som sa nad ním. Pozrel sa na mňa a keby sa dalo pohľadom zabíjať, tak už som mŕtva. „Angie, on si to nezaslúži.“ Reagovala na moje slová Jazzy. „Si robíš piču? ... Obidve vieme, že hej. A nech je rád, že som zbraňou namierila niekde inde,  než som mala pôvodne v úmysle.“ „Ale on ťa miluje.“ Zarazilo  ma to. „Hej, to určite. Ako krtko betón a to preháňam.“ Hnusne som odsekla. „Nebavte sa o mne, akoby som tu ani nebol!“ zvrieskol po nás Justin. „Sklapni!“ strelila som mu jednu po hlave. Sadla som si na zem a sledovala Jazzy a Justina. „Jazzy, zostanete tu s Jaxonom na noc. Teraz vás nikam nepustím.“ Pozrela som sa na ňu, zatiaľ čo ona doošetrovala Justina. „Fajn, ale vieš, potrebujem nejaké veci. Mohla by som si...“ „Požičaj si čo chceš. Moja izba je tá hneď pri dverách.“ Usmiala som sa na ňu a ona ma objala. „Vyber si, ktorú izbu chceš.“ Radostne sa rozutekala po celom dome. Medzi Justinom a mnou nastalo ticho. „Ja idem spať a ty si rob, čo uznáš za vhodné. Dobrú.“ Odišla som z kúpeľne a nasmerovala som si to do mojej izby. Zatvorila som dvere, nezamykala som ich, veď načo a vytiahla si zo šatníka nejaké pyžamo. Išla som do svojej kúpeľne. Vyzliekla som sa a vošla do sprchy. Horúca sprcha mi vždy pomôže.

 Z pohľadu Justina

 Jazzy a Angie odišli z kúpeľne a nechali ma tam samého. Paráda. Pomaly som sa ukľudňoval. Rozhodol som sa ísť dole, aby som sa chalanom ospravedlnil. „Chalani, sorry.“ „V pohode. Už si za to zaplatil.“ Zasmial sa Riley. „Haha, vtipné.“ Sarkasticky som mu odpovedal. „Takže sa môžeme vrátiť domov.“  Oznámil som im moje plány. „Sme v Miami a ani sme si neužili.“ Smutne zaskučal Clark. „Dnes nie, možno zajtra. Ak Angie nebude mať problém.“ Otočili som sa a odišiel. Išiel som do izby, ktorú som si vybral. Prezliekol som sa a ľahol som si do postele. Srať na sprchu, som príliš unavený. Pretáčal som sa tak, aby ma rameno nebolelo. Keď som si už našiel skvelú pozíciu na spanie, nie a nie zaspať. Rozmýšľal som o všetkom, čo sa dnes udialo. Angie mi zachránila súrodencov? Veď ja ani neviem, čo sa vlastne stalo! Začal som nad tým úpenlivo premýšľať, ale nevedel som prísť na nijakú rozumnú verziu. Čo s tým celým ma Angie? Musím to zistiť. Postavil som sa z posteli a odišiel som z izby. Išiel som dole ku vchodovým dverám. Chcel som zaklopať na dvere, ktoré boli dosť blízko nich, ale srať na to. Vošiel som dnu a počul som tečúcu vodu. Dvere  na kúpeľni boli otvorené. Ľahol som si na posteľ. Do nosu sa mi nahrnula Angiena vôňa. Nikdy som jej nemal dosť. Po chvíli zo sprchy vyšla Angie. „Ahoj, pomôžem ti?“ milo sa na mňa pozrela Angie. „Bipolár!“ zasmial som sa nad tým, ako rýchlo menila nálady. „Možno ty. Takže?“ „Ako to bol s dvojičkami?“ nadvihol som jedno obočie a skúmavo som sa pozrel Angie do očí. Myslel som, že uhne pred mojím pohľadom, ale nestalo sa. „Nemusíš to vedieť, zatiaľ.“ Bez váhania si ľahla na posteľ. Otvoril som ústa, že niečo poviem. Uvedomil som si však, že to ja ležím v jej posteli. Nedalo mi to. Musel som sa hrať s jej vlasmi. „Daj pokoj, chcem spať.“ Zabručala. „Chcieť môžeš, ale nebudeš, kým mi to nepovieš.“ Uškrnul som sa nad mojím skvelým nápadom, ktorý sa mi práve zrodil v hlave. „Že nie?“ oči sa jej rozšírili. „Nie.“ Zavrtel som hlavou.