Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

91.

Z pohľadu Justina 

Nikdy mi osud nechcel nič naznačiť, ale toto beriem ako veľmi dobrú príležitosť ako prvý pokus o nápravu. Som hnusne spotený a je to nechutné. Sprchu tu však nevidím a pokiaľ sa vecí stanú tak, ako v mojom sne, tak na sprchu nemám ani príliš veľa času. To ju radšej vynechám. 

Nemám tu žiadne veci. Zatiaľ neviem, kde sú a je mi to jedno. Utečiem odtiaľ hoci aj v tejto hroznej nemocničnej košeli. Postavil som sa z postele a prišiel k dverám. Mierne som ich pootvoril a vykukol som von. Ak by tu náhodou išla sestrička alebo doktor, tak by som sa musel vrátiť do postele. 

Na chodbe bol vcelku rozruch. Takto to už v nemocnici asi býva. Na obzore však nebol žiaden doktor, ktorý by vyzeral na to, že by mal namierené za mnou. Vyšiel som z izby a rýchlo som išiel na nejakú prádznu chodbu. V nemocničnej košeli a bosý. Hm... skvelé. Teraz musím vyzerať ako čistý blázon. 

Poobzeral som sa po chodbe a bola úplne prázdna. Je tu asi 6 dverí, ale sú naukladané nahusto, takže to budú asi len nejaké kumbálky alebo také niečo. Možno šatne pre personál. Ktovie. Pokúsil som sa prvé otvoriť, lenže boli zavreté. Tu je všetko zavreté. Každé jedny dvere. Nemá to byť náhodou miesto prístupné pre verejnosť? 

Z pohľadu Chloe 

Keď som sa po páde trochu zpamätala, chcela som zistiť, kde som. To, že som v nemocnici mi je jasné, ale aspoň trochu bližšie. Oddelenie alebo nič podobné by nebolo odveci. Noha ma strašne bolí. Je opuchnutá a k tomu mi fialovie. Zase ju mám zlomenú. Trochu som ňou pohla, ale vzápätí som to oľutovala. Zasyčala som od bolesti. 

Pozrela som sa na stenu  a okamžite som zvrieskla od strachu. Neviem to ešte ovládať. Na stene boli rôzne pílky a kliešte. Vyzerá to, akoby tým niekoho mučili. Je to hrozné. Viem, že aj ja som také veci robila. Síce nie priamo, lebo ja som zabíjala, ale aj tak. Keď sa na to takto pozerám, je to odporná vec. 

"Chloe, si tam?" ozvalo sa spoza dverí. Neviem ten hlas rozoznať na istotu, ale mám pocit, že je to Justin. "Hej, som," zamrnčala som pomedzi plač. Začala som plakať ako divá, keď som si pozorne prezrela všetko to náradie. Priam cítim tú bolesť, ktorú na tomto mieste zažívalo mnoho ďalších ľudí. "Počkaj, nejako ťa odtiaľ dostanem," povedal Justin a už sm počula dupot ako niekam uteká. 

Hovorí mi, aby som tu zostala. Ako keby som mala na výber a mohla by som niekam odísť. Napríklad na Hawai alebo tak nejako. Si myslí, že som nejaká čarodejnica alebo čo? Moje myšlienky unikajú nejakým iným smerom a tak si neuvedomujem, čo sa tu deje. Keď som si opäť uvedomila, kde sa to vlastne nachádzam, opäť sa slzy vydrali na slobodu. 

Toto miesto je príšerné. Všade okolo mňa sú rôzne pílky a iné náradie, ktoré sa mi spja s mučením. S ničím iným mi to nejde dokopy. Hlavu som si zaborila do kolien, ktoré som pokrčila. Nechcem to vidieť. Nechcem vidieť, čím všetkým sa tu ubližovalo ľuďom. Si silná. Po dlhom čase sa ozvalo moje podvedomie. Pripadá mi však cudzie. Veď aj je. Je jej, nie moje.  

Nešpáraj sa vo všetkom tak dôkladne. Snažilo sa mi poradiť podvedomie. Ale prečo? Veď teraz sa v ničom nešpáram a dostávam tu histerický záchvat plaču. Tentoraz už však podvedomie na nič reagovalo. Žeby zistilo, že mám pravdu? Možno že to len vzdalo, pretože som beznádejný prípad. Áno, som beznádejná. Som beznádejná a preto nie som pre nikoho dosť dobrá. 

Z pohľadu Justina 

Utekám po nemocnici a snažím sa nejakej upratovačke šlohnúť kľúče, aby som mohol otvoriť ten kumbálok, v ktorom je uväznená Chloe. Ako na potvoru tu však žiadne upratovačky nevidím. To mi robí osud naschvál, alebo čo? Rozbehnutému (a bosému) sa mi šmyklo. Na mokrej dlážke som pristál s poriadným rachotom. Určite si to niekto všimol. Na moje šťastie sa tu však nikto neobjavil.