Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

45.

Trošku viac Justina (ja viem, konečne :D ) a trošku dlhšia časť ;)

Z pohľadu Justina

 Videl som Jaxona a Angie, ako sa spolu zabávajú. Pohľad na nich mi nie je príjemný. So mnou sa tak nebavila. Možno by mala byť s Jaxonom a nie so mnou. Nie som pre ňu dosť dobrý. Zaslúži si Jaxona. Nemá na svedomí toľko vrážd ako ja. Môže s tým hocikedy skončiť a robiť len nejaké bokovky. „Justin!“ kričala za mnou Angie. Cítil som jej pohľad na mojom chrbte. Mal som nutkanie sa otočiť a rozbehnúť sa k nej. Objať ju, pobozkať a už nikdy nepustiť. Nedovoliť jej, aby si nejako ublížila alebo aby jej ublížil niekto iný. Nechať ju spať až doobeda a potom jej priniesť raňajky do postele. Brať ju na miesta, na ktorých ešte nikdy nebola, aby vnímala tú krásy a cítila sa výnimočne. Chcem ju nechať celý deň sa vyvaľovať v posteli a priniesť jej všetko, čo jej zíde na um. Aj keby to malo byť modré z neba. Musíš to zvládnuť Bieber. Odrazu som medzi tie všetky zvuky v nemocnici počul jej plač. Ona. To bolo všetko, čo vnímam. Ona plače. Kvôli mne. Znovu. Podlomili sa mi kolená. Nie Justin, buď silný! Celý čas s tebou len manipuluje. Teraz budú veci také, aké chceš, aby boli. Nadvihol som hlavu, aby som vyzeral sebavedome. Otočil som sa a posledný krát som sa pozrel na Angie.  Rýchlo som otočil hlavu. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Párkrát som zaklipkal očami, aby som ich zahnal. Zrýchlil som krok, aby som sa dostal, vlastne ani neviem kam. Jednoducho chcem niekam zmiznúť. Išiel som chodníkom, kam ma nohy viedli. Nemocnica bola v jednej z okrajových štvrtí Miami. Nedíval som sa na cestu.  Ocitol som sa v nejakom poloprázdnom parku. Sadol som si pod mohutný strom, ktorý rástol v strede parku. Pozeral som sa. Boli tam feťáci, ktorí sa pichali. Ďalej tam boli asi študenti so psami. Odrazu prišiel nejaký chlap s malým chlapčekom. Pravdepodobne to bol jeho otec. Hneď sa spolu začali hrať. Sledoval som ich s úsmevom na tvári. Takto by som sa mohol ja o pár rokov hrať so svojím synom. Do očí sa mi vtlačili slzy. Tentokrát som sa ich nepokúsil zastaviť. Nechal som im voľný priebeh. Zo zúfalstva som si potiahol končeky vlasov.  Postavil som sa. Pôjdem za Angie. V mobile som mal adresu nemocnice, v ktorej je Clark. Stopol som si taxík. Povedal som adresu a vyrazili sme. Zastavili sme pred nemocnicou. Zaplatil som šoférovi a vystúpil som. Tak, odtiaľto už snáď trafím. Blúdil som chodníčkami Miami. Začínalo sa stmievať. „Do piče!“ zanadával som, keď som prišiel na koniec nejakej slepej uličky. „Ty asi nie si odtiaľto.“ Zasmialo sa nejaké malé dievčatko. Mohlo mať tak 6. „Nie som, maličká.“ Usmial som sa na ňu. Otočil som sa, že budem ďalej hľadať cestu k Angie. „Možno ti viem pomôcť.“ Usmiala sa aj ona na mňa. „Jedine ak vieš, kde býva moje dievča.“ Smutne som vzdychol. „Ako sa volá?“ bola veľmi zvedavá, ale nechcel som byť na ňu zlý. Stačilo mi, že som dnes sklamal jedno dievča. „Angela, anjelik.“ Musel som byť na tú malú milý. Niečo ma k nej ťahalo. „To je sranda. Aj ja mám kamošku Angelu . No je to kamoška mojej mamy. Ale ona mi o nej často hovorí. Vraj je vďaka nej mama konečne šťastná. Volá sa Angela C.. Co... počkaj, ja si spomeniem.“ Rozmýšľala pri priezvisku Angely, ktorá pomohla jej matke. Bola rozkošná. „Už viem! Colins!“ podskočila od radosti. Počkať, čo? Colins? Veď moja Angela sa volá Colins. „Chceš ju spoznať? Možno sa dozvieš, kde býva tvoja Angela.“ Potiahla ma za ruku maličká. „Môžem sa porozprávať s tvojou mamou? Lebo moja Angely je aj tvoja Angela.“ Vážne som sa opýtal. Vystrašene sa na mňa pozrela. Pustila mi ruku. „Nechcel som ťa vystrašiť.“ Pokúsil som sa o úsmev. Priblížil som sa o krok k nej. Cúvla. „Nie, neboj sa ma. Prečo sa ma bojíš?“  nahodil som anjelsky úsmev. „Lebo kamaráti Angely sú vraj veľmi zlí. Len ona je dobrá.“  Vzlykala. Rozplakal som už druhé dievča. „Neplač. Ja nie som ako jej ostatní kamaráti. Sľubujem, že nikomu neublížim.“ Vzal som ju na ruky a nadvihol prsty na znak, že prisahám. „Tak dobre. Ale teraz ma pusti.“ Prestala plakať. Usmiala sa na mňa a buchla mi päsťou do hrude. „Hej, au.“ Zatváril som sa, ako strašne to bolí.  Začala sa smiať. Mala taký chutný smiech. Pustil som ju dole a ona sa rozbehla napravo od slepej uličky. Bežala vážne rýchlo, takže som musel trochu pobehnúť aj ja. Lenže ona potom ešte viac zrýchlila a tak som už bežal plným tempom.  

Z pohľadu Angely (V tom istom čase, aby ste boli v obraze)

 Justin odišiel. „Keď chceš, zostaň tu. Ja idem domov. Som tu zbytočná.“ Povedala som Jaxonovi. Pomaly som sa vliekla ku východu. „Idem s tebou.“ Smutne sa usmial Jaxon. „To má byť pokus o pozdvihnutie nálady?“  potichu som sa ho opýtala. V hlase som mala viac smútku, než som si myslela. „V podstate hej.“ Nahodil grimasu na znak, že sa mu to nepodarilo. Musela som sa zasmiať cez slzy. Bol vtipný. Takú grimasu som na ňom zatiaľ nevidela. „To mal byť úsmev?“  zasmial sa, keď sme vyšli z nemocnice. „Asi hej.“ Zatvárila som sa neisto. „Takže asi, hej? Daj mi kľúče od auta. Šoférujem ja, pretože ty nemáš náladu. Nechcem, aby si nás zabila.“  Vážnym hlasom povedal Jaxon. Mal pravdu. Nechcelo sa mi príliš šoférovať. Hodila som mu kľúče. „Bohu vďaka. Aspoň nebudem musieť tykovať.“ Spojil ruky Jaxon a pozrel sa dohora. Vyzeral byť vážne vďačný. „Ty si veriaci?“ nadvihla som jedno obočie. „Bol som. Ale túto prácu nemôžeš robiť so svedomím. Každú jednu vraždu by som musel povedať kňazovi pri spovedi. A keďže je to trestný čin, tak sa mi zdá, že by to mohol nahlásiť polícii. Nie som si tým istý, ale skúšať na svojej koži to nemienim.“ Otvoril auto a ja som si sadla na miesto spolujazdca. Zapla som rádio. Medzi CDčkami nebolo žiadne, na ktoré by som teraz mala chuť. Pustili Wrecking Ball od Miley Cyrus. Dala som hlasnejšie. „Tá pesnička je vážne skvelá.“ Usmiala som sa. Ona si prešla veľa vecami. Dojala ma k slzám. „Teraz plačeš ako vážne alebo ako tie tehotenské hormóny?“ so smiechom sa opýtal Jaxon. „Ako fakt.“ Spravila som grimasu. Kým skončila pesnička, stáli sme pred mojím domom. Cestu som veľmi nevnímala, pretože som bola zaujatá pesničkou. „Ako si nás tak rýchlo dostal domov?“ neveriacky som sa opýtala Jaxona. „V Miami bývam dlho. Poznám tu veľa skratiek.“ Usmial sa a vypol motor. Spolu s ním zhaslo aj rádio. „Aha.“ Prikývla som a vystúpila spolu s Jaxonom. Naraz sme zabuchli dvere. Začala som sa rehotať. „Tomu sa hovorí telepatia.“ Spravil čudnú grimasu Jaxon. „Hej, telepatia.“ Ďalej som sa smiala. Otvorila som dvere a vošli sme dnu. Hneď ako som prekročila prah dverí, mi prišlo strašne smutno. Chýbal mi Justin. „Idem za Justinom.“ Otočila som sa. „Nevieš, kde je.“ Protirečil mi Jaxon. „To je jedno. Ja ho nájdem.“ Trvala som si na svojom. Myslela som si, že viem, kde je. V skutočnosti o tom nemám ani potuchy. Niekde v celom Miami predsa musí byť. Ak bude treba, tak prejdem každú jednu uličku! „Nepustím ťa. Nemôžeš sa takto namáhať s bábom v brušku.“ Postavil sa predo mňa Jaxon. „Pusti ma.“ Priblížila som sa len na pár centimetrov od neho. Myslela som si, že mi uhne. „Nie.“ Chladno povedal Jaxon. Tvárou sa priblížil ku mne. Odrazu položil svoje pery na tie moje. Neviem, čo mi to napadlo. Začala som spolupracovať. Naše jazyky začali bojovať o prevahu. Jaxon jazykom preskúmal každý milimeter mojich úst. Nechcela som prestať, ale niečo ma k tomu donútilo. Odsunula som ho nabok a vybehla som z domu.