Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

84.

Z pohľadu Justina 

"Ako to, že je mŕtva?"  pozrel som sa na Clarka, ktorý automaticky uhol pohľadom. Prišlo mi, akoby mi to chceli, čo najdlhšie tajiť. Clark sa postavil a odišiel niekde. Neviem, kde. Nevyznám sa tu. Ale to je to najmenej, čo ma teraz trápi. Ako mohla Angie zomrieť a oni mi o ničom nepovedali? "Príjmi úprimnú sústrasť," podal mi ruku Fredo. 

Oči ma začali štípať. Nechcelo sa mi plakať. Jednoducho ma štípali. Neviem prečo. Možno by bolo vážne lepšie, keby som sa rozplakala. Ale nemôžem sa pred chalanmi zložiť. Nie teraz, keď majú nový gang s novou šéfkou. Toto mi chýbalo a ja chcem zostať toho súčasťou. A postupne sa dostanem naspäť na svoju pozíciu. Neviem, ako to dovtedy prežijem, ale budem musieť. 

"Vďaka,"  povedal som chladným hlasom. "Kde by som mohol byť sám?" opýtal som sa Freda. On jediný to pochopí v správnom zmysle. Ostatní to pochopia inak. Každý nech si to domyslí po svojom. "Neviem na ako dlho tu budeš môcť zostať. Možno ťa nebude chcieť v gangu," oznámil mi Fredo. 

"O tom sa teraz nebudem baviť," urazene som mu povedal. Dozviem sa, že mi zomrela frajerka a jediné, čo všetci riešia je, či budem v gangu spolu s nimi a nejakou cundrou. Fakt, skvelé. A to som si jedným časom myslel, že mám dokonalý život. Aj som ho mal, kým sa nezačalo všetko zamotávať alebo úplne kaziť. 

Fredo niekam išiel a ja som ho nasledoval ako poslušný psík. Vošli sme do izby. Všetko v dome bude asi na rovnaký štýl- biele podlahy, čierne steny a červené sedačky. Zaujímalo by ma, kto bude tu dlážku umývať. Pretože ja určite nie. To radšej skapem, akoby ma mal niekto prinútiť behať po dome s mopom v ruke. 

Zvalil som sa na posteľ. Čakal som, že si Fredo sadne niekde v izbe a nadviaže na predchádzajúce udalosti. Lenže nič sa nestalo. Chvíľu sa na mňa pozeral a potom bez slova odišiel. Potichu zavrel dvere, takže keby som sa na neho nepozeral, ani to nezistím. Museli prejsť výcvikom alebo čo. To bude asi kvôli tej novej. Má ich všetkých vycvičených a poslúchajú ju ako psíci. Je to horšie ako s Angie. 

 Zodvihol som hlavu. Schmatol som vankúš a zase som si ľahol na posteľ. Pritlačil som si vankúš na tvár a začal som vrieskať ako o život. Vankúš som celý čas tlačil čoraz silnejšie na tvár. Keby niet toho vankúša, tak mi ma počuli až niekde v Miami. Keď som sa nemohol nadýchnuť, tak som s tým prestal a vankúš som nechal len tak ležať na mojej tvári. Už viem, ako sa cítia baby v tých romantických filmom, keď vrieskajú do vankúša. Pomáha to! 

Z pohľadu Chleo

Prebudila som sa a vonku sa už stmievalo. Okno bolo zatvorené, takže tu už niekto bol. Pravdepodobne ho zavrela sestrička, keď ma bola skontrolovať. Aj keď za celý čas, čo som bola hore, ma prišiel skontrolovať jedine doktor. Aj to iba keď som sa prebrala - musela som vytrhnúť zo seba hadičku (aj keď nechtiac), aby si to vôbec všimli. A potom prišiel ešte raz, keď bolo počuť streľbu.

Je to tu fakt o ničom a vraj skvelá starostlivosť. Keby som si za to nezaplatila, tak ma nechajú skapať. Možno im niekto zaplatil viacej ako ja a majú v pláne mi niečo primiešať do infúzií a tých všetkých hadičiek, aby som postupne zoslábla a umrela. Určite som paranoidná a nič sa nedeje. Len majú veľa práce.Ano, bude to tak a žiadne ale neexistuje. 

Ja sa tu snáď zblázním. Celé je to o ničom. Keby tu aspoň niekto bol, ale nikto nepríde. Akurát tak Justin, ktorý je vytočené, pretože netuší kto som a má o mne ako o osobe a kamoške pochybnosti. To som tomu poriadne dala s tým mobilom. Budem musieť zrušiť to číslo a používať nové, ak chcem, aby mi na to všetci skočili. Inakšie to bude len lacná fraška, a také veci ja nemám rada. 

Ach, jo. Vzdychla som si. Koľko je práce s vybavením jednej falošnej smrti. Viacej roboty ako so skutočnou smrťou. Bože, čím som si to zaslúžila? Nie, radšej neodpovedaj. Pozrela som sa na stoličku, na ktorej by mali ležať dve krabice s pizzami. A hádajte, čo? Nič tam nie je. Nemôžem sa ani pohnúť. Možno by som si mohla niekoho najať, aby mi robil spoločnosť. Som taká sama...

V bruchu mi začalo strašne škvŕkať. Budem musieť staviť na spánok, inak umriem od hladu. Alebo spravím zase rozruch s tými hadičkami. Nechcem však zbytočne vyľakať doktora. Zavrela som oči a chystala som sa spať-zase. Nič iné sa tu ani nedá robiť. Vtom ktosi zaklopal a vošiel dnu. Je to nejaká mladá sestrička. Vyzerá milo.

Usmiala sa na mňa. "Dobrý večer," pozdravila sa mi. "Ahoj," snáď mi dá nejaký typ, ako zabiť nudu. "Ste hladná?" opýtala sa ma so záujmom v hlase. "Ani nevieš ako," povedala som bez pardónu. Nemôžem za to, jednoducho to zo mňa vyletelo. A keď som to už povedala, tak to hádam nebudem brať späť. "To je fajn, pretože vám nesiem večeru,"  usmiala sa a ukázala na stolík, ktorý sa tam akoby zázrakom ocitol. Bola na ňom miska s polievkou a druhé jedlo. 

"Som Chloe," chcela som jej podať uku, ale bála som sa, aby mi zase nevypadla niektorá z hadičiek. "Lola," usmiala sa a ďalej ma kŕmila. Nemohla som sa príliš hýbať, takže keby som jedla sama, tak by som vyzerala ako malé dieťa, ktoré prvýkrát v živote je samo. Keď som už dojedla tak chcela odísť. "Lola?" váhavo som sa jej opýtala. 

"No?" opýtala sa ma už menej formálne ako doteraz. "Čo tu ľudia bežne robia?" neuverím, keď mi povie, že len tak ležia a čumia doblba. Som tu len deň a mám toho plné zuby. Čo tu mám robiť celý mesiac? "Nudia sa," zasmiala sa Lola. "Si mi pomohla," vzdychla som si. Čakala som, že s Lolou zažijem nejakú srandu. "Lúštiť krížovky sa ti asi nechce, čo?" nadvihla jedno obočie. "Prepáč, ale nemám 50 a viac rokov," zasmiali sme sa. 

"Jasné, chápem. Hm... vyspi sa a zajtra niečo vymyslíme. Mladí ľudia tu sú maximálne tak so zlomeninou," spravila grimasu a odišla. Jop, no. Tak som iná a čo teraz. Nech sa všetci poserú z toho, že im tu budem žrať nervy celý mesiac. Booo.... Nudím sa a spánok je moja jediná možnosť. Žalúcia tu nie sú, aspoň že to. Mám výhľad na záhradu, ale je ľudoprázdna. Zaujímalo by ma, či tam vôbec niekto chodí. 

****

Zobudila som sa na slnko v očiach. Obzrela som sa po izbe, ale je rovnako prázdná, ako bola včera večer, keď som zaspávala. Divím sa, že som celú noc prespala bez problémov aj po tom, čo som spala celý deň. Bude to tou nudou. Keby som tu mala chladničku, tak od nudy jem, ale keďže tu chladničku nemám, tak od nudy spím. 

Dvere sa pomaly otvorili a v nich stál Jason. "Ahoj, Jason," usmiala som sa na neho. Konečne nejaké rozptýlenie. "Ahoj, Chloe," prezrela som si Jasona. Je to kus ako aj Justin. Nestihla som sa ho však chytiť, keď som bola vo svojom tele a tak neviem s určitosťou, že sú rodina. Škoda. Verím však, že keby chcel, tak mi to povie. Veď sa s Justinom už museli stretnúť. 

"Čo to máš v ruke?" zvedavo som sa ho opýtala. Som ako malé dieťa, čo už. Všetko je zaujímavejšie, ako táto miestnosť. Cítim sa ako vhodný objekt pre cvokára. "Priniesol som ti zošit a perá a všetky tie somariny. Chloe rada písala pesničky a tak som si myslel..." Jason vytiahol z igelitky hrubý zošit a nejaký peračník. Položil to na stolík. Nedopovedal vetu a tak som sa na neho pozrela. Po tvári mu stekala slza. 

Neviem, čím to je. Odrazu som pocítila hroznú potrebu byť pre Jasona oporou. Možno to bolo tým, že sa tak stračne podobal Justinovi alebo som pociťovala pocit viny za to, že som tu ja namiesto jeho priateľky. Premohol ma pocit, že si nezaslúžim byť v tomto tele. Chloe aspoň niekto miloval, ale mňa nikto. "Jason," uprene som sa na neho pozerala. Zdvihol hlavu. "Poď bližšie," zašepkala som. Posunul sa bližšie. Naklonila som sa k nemu a naše pery sa spojili v jedno.