Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

48.

Ahojte zlatíčka. Prepáčte, že som tak dlho nič nenapísala, ale škola mi v tom poriadne bráni. Nič nestíham a k tomu mám samé zlé známky (u mňa to znamená 2ky, ale mama aj tak šalie...) zajtra idem k doktorke, takže ak mi dá marodku, v čo tajne dúfam, tak sa tu časti budú objavovať častejšie...  Nezabúdajte, že vás ľúbim :* 

Z pohľadu Justina

 „Teraz by sme mali ísť domov. Mama si o teba určite robí starosti.“ Usmial som sa na Stef. „Vlastne ani nie. Práve od  nej odchádzam.“ Protirečila mi Angie. „Ničíš mi autoritu.“ Zatváril som sa zničene. Začali sme sa nahlas smiať. Stef sa na nás pozerala ako na bláznov. „Vôbec, ale že vôbec vás nechápem.“ Vyplazila nám jazyk Stef. „Neróóóóóób sááá.“ Naťahoval som slová, ako malé dieťa v škôlke. Príde mi to také vtipné. Zrazu nastalo ticho. Všetci sme po sebe len pozerali. Po dlhom tichu sa konečne ozval nejaký zvuk. „Gsdbkhab“  pozrel som sa na Stef. Bola zmätená. „To bolo tvoje brucho?“ zadržiavala smiech Angie. Stef prikývla. S Angie sme sa zase rehotali. „Idem sa domov najesť.“ Zakývala nám Stef a rozbehla sa smerom domov. „Zmena plánu. Čo ideme robiť?“ pozrela sa na mňa Angie s anjelským výrazom na tvári. „Ideme domov?“  zmorene som sa na ňu pozrel. Mal som už dosť. Nemocnica, hádka s Angie a k tomu všetkému ešte aj Clark. Prikývla. Chytil som ju za ruku. „Ako je na tom Clark?“ smutne prerušila ticho Angie. Bolo na nej vidieť, že je jej ľúto, že havaroval. „Nie najlepšie. Podľa všetkého, keď prežije dnešok, tak prežije.“ Snažil som sa, aby to vyznelo povzbudivo. Asi mi to príliš nevyšlo, pretože sa Angie rozplakala.  „Neplač.“ Pritúlil som si ju k sebe. „Keď to nejde.“  Slzy jej pomaly stekali po tvári. Bola taká nádherná aj keď plakala. „Máš ho rada, však?“  trochu hlúpo som sa jej opýtal. Horlivo prikyvovala. „Keď oni si zaslúžia byť spolu.“ Z očí sa jej spustil ďalší nával sĺz. „Poď zlatko. Pôjdeme domov. Zajtra ráno pôjdeme do nemocnice za Clarkom.“ Snažil som sa ju nejako dostať z toho plaču. Ak by s ním neprestala, mohlo by sa jej niečo stať a to predsa nesmiem dopustiť. Už bolo dosť všetkých nemocníc. Teraz máme šancu byť konečne šťastní. Angie mi neodpovedala. Len sa pomalým krokom vydala pravdepodobne smerom k nášmu domu. Nechal som sa ňou viesť, keďže to tu pozná určite lepšie ako ja. Pípla mi SMSka. Bola od Jaxona.

Od Jaxona: Si s Angie?
Pre Jaxona: Hej, je pri mne.
Od Jaxona: Je v poriadku? Nevyzerala so good.
Pre Jaxona: Všetko je OK. Ideme domov.
Od Jaxona: Čakáme na vás.

Odoslal som poslednú správu a zase som sa venoval Angie. „Kto to bol?“ Zvedavo, ale so smútkom v hlase sa ma opýtala. „Tajomstvo.“ Snažil som sa jej zlepšiť náladu. Snáď sa mi to podarí. Nechcem, aby bola takáto smutná. „Tajomstvo netajomstvo, ja to chcem vedieť.“ Veselo sa usmiala. Toto je moja Angie. Je späť. Dúfam, že takáto bude vždy. Vďaka jej úsmevu mám hneď lepšiu náladu.

Z pohľadu Angely

 “No ták, Justin. Ja to chcem vedieť.” Zakňučala som. „Chcieť vedieť môžeš, ale nemusíš.“ Vyplazil mi Justin jazyk. Využila som príležitosť a jemne som sa mu do neho zahryzla. Premenili sme to však na bozk. Naše pery spolupracovali, akoby to mali dokonalé nacvičené. Naše jazyky bojovali o prevahu. Ani jeden sa však nechcel vzdať. Motýle v mojom bruchu mali slávnosť. Lietali tam ako oživot. Alebo to bolo bábo. Ruky mi dal na pás. Po chvíľke ich však spustil na zadok. Zachvela som sa. Stane sa to vždy, keď sa ma dotkne. Stačí, že sa naše ruky čuchnú jedna o druhú a už sa chvejem. Je to ako elektrický náboj. Moje ruky automaticky zablúdili k jeho vlasom. Mala som potrebu ťahať ho za ne. Bola to nutnosť, bez ktorej neviem žiť. Po chvíli mi došiel kyslík. Odtrhla som sa od Justina. Nadýchla som sa. Odrazu ma však začalo dusiť. Z ničoho nič. Neviem prečo. Bolo to hrozné. Kašľala som a kašľala. Niekedy ma z toho až napínalo na zvracanie. Mala som problém sa počas toho kašľu nadýchnuť. S rukou na ústach som kašľala ako oživot. „Justin, prečo sa na mňa tak pozeráš?“ Opýtala som sa ho, keď sa mi konečne podarilo dokašľať. Zaregistrovala som jeho vystrašený pohľad na sebe. „Nič, to nič. Len som sa zľakol. Poď sem.“ Roztiahol ruky na znak, že sa mu mám zaboriť do náručia. Podala som mu ruku. „Čo to?“ Pozrel sa na svoju ruku. Automaticky som sa pozrela aj ja. Bola na nej krv. „To je tvoja krv?“  Opýtala som sa Justina. Nechápala som, o čo tu ide. „Moja nie je. To musí byť tvoja.“ Nadvihol zrak na moju tvár. Pocítila som, ako mi niečo steká po brade. Vzala som ruku a utrela som si to. Pozrela som sa na ruku. „To je krv.“ Pomaly som zo seba vysúkala, keď som si uvedomila, čo je to za tekutinu, čo mi stekala po brade. „Musíme ísť do nemocnice nech ťa vyšetria.“ Naliehal Justin. Zažila som mnoho vecí, ale nikdy som nevykašľala krv. Nemám v pláne teraz protirečiť Justinovi. Sama neviem o čo ide. Nechcem, aby sa nášmu dieťatku niečo stalo. „V poriadku. Ale do nemocnice sa ide opačným smerom.“ Ani som to nestihla dopovedať a už sme boli obaja otočení a bežali sme do nemocnice. Justin sa musel určite veľmi zľaknúť.

 Z pohľadu Justina

 Opäť sme sa ocitli v nemocnici. Túto budovu neznášam. Boli sme v rovnakej, v ktorej bol Clark. Ak by si tu Angie náhodou nechali, čo dúfam, že sa nestane, tak by sme mali dve návštevy pod jedným. Narazili sme do nejakej sestričky. „Prepáčte, moja priateľka vykašliava krv. Kam s tým máme ísť?“ Opýtal som sa sestričky, do ktorej som vrazil. Ukázala nám smer a pobrala sa preč. Skvelé. Poslala nás tuším na urgent. Rýchlo nás tam prijali. „Tak čo sa stalo?“ Rýchlo zo seba vysypal doktor. Pracuje na urgente, takže je asi zvyknutý, že musí reagovať pohotovo. „Moja priateľka vykašliava krv.“ Snažil som sa mu rýchlo dať odpoveď, na ktorú horlivo čakal. „Môžete nás nechať s priateľkou osamote?“ To si zo mňa robí srandu? Chcem byť pri Angie, nech sa deje čokoľvek. Už som chcel vysloviť námietky, ale vyjadrila sa Angie. „Bež. Ja si poradím.“ Povedala pomedzi kašeľ. Opäť vykašľala krv. „V poriadku.“ Dal som na Angie a vyšiel som vonku. Sadol som si do čakárne a nervózne som sledoval všetkých lekárov, pacientov a sestričky, čo okolo mňa prešli. Bol som strašne nervózny z toho, čo môže byť Angie. Asi po polhodine vyšla z dverí Angie bledá ako stena. „Tak čo ti je?“ Zvedavo, no zároveň smutne som sa opýtal Angie. „Mám nádor  na pľúcach. Jediná možnosť je operácia.“ Oboznámila mi svoju diagnózu Angie. Ona má rakovinu...