Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

96.

Z pohľadu Justina  

Zbavte sa ho! -Šéfka

Moje oči behali po SMS-ke, ktorá práve prišla Fredovi. Nebudem sa tu hrať na nejakú blbku, ktorá sa ho bude pýtať, koho sa má zbaviť. Je jasné, že sa má zbaviť mňa. Aj tak by som im bol iba na príťaž. Viem o všetkom, čo robia. Som pre nich skrytá hrozba. Hocikedy by som ich mohol udať na polícii a v hlásení by som podal podrobné hlásenie o všetkých, ktorých zabili aj o ich ďalších "pracovných odboroch". 

Hodil som jeho iPhone na stôl. Dopadol trochu hlučne, ale prežil to. Fredo sa na mňa vyľakane pozrel. "Prečo si sa mi hrabal v mobile?!" vyštekol na mňa. Vyzerá byť nasratý. Maximálne nasratý, čo sa u neho nestáva skoro vôbec. On je ten typ z nás dvoch, ktorý všetko príjma v pokoji a o všetkom rozmýšľa a až tak koná. Žeby po tom výcviku so šéfkou prešiel takou náhlou zmenou? Nemyslím si. Aj keď človek nikdy nevie. 

 "Mám ti to kurva zopakovať?" nepríčetne po mne vrieska Fredo. Kriste pane. Správa sa ako nejaká pubertiačka, ktorá sa dozvedela, že ju podvádza frajer. Aká novinka, keď už o tom vie celé mesto. Pri predstave Fredo ako pubertiačky sa musím zasmiať a pritom nenútene pretočím očami. Fredo to očividne vytočilo ešte viac, než som si myslel. "Bieber, uvedom sa! Si u MŇA v dome a žiješ len vďaka MNE!" v návale zlosti vždy zdôrazňoval svoju osobu. 

 Fajn, chlape. Kamoš ne-kamoš, toto prehnal. Zataľ som zuby a ruky mám automaticky v pästiach. Od toho, ako ich mám silno zaťaté mi už zbeleli hánky (tie kostičky). "Vďaka komu ešte žiješ? Mne! Vďaka komu máš prachy? Mne! Vďaka komu si mal robotu? Mne! Vďaka komu si mal miesto, kde si mohol zložiť hlavu? Mne! Vďaka komu tu dnes stojíš? Mne!" túto hru môžeme hrať dvaja a verte mi, že mám oveľa väčšiu šancu, aby som ju vyhral ako Fredo. Nikdy v hádkach a argumentovaní pri nich nevynikal. Pochybujem, že dnešok bude výnimkou. 

Fredo stál oproti mne a zízal na mňa ako na zjavenie. Tvár mu prebleskol smútor a sklamanie? Neviem, tieto pocity neovládam. A ani sa ich nemienim naučiť. Prečo by som aj mal? Nemám už pre koho. Angie tu už nie je. Bola to len zákerná suka, ktorá ma využila vo svoj prospech. A predtým tu nebol nikto, kto by chcel vidieť vo mne emócie a tak som sa ich neučil rešpektovať. Načo aj? Vadí ti niečo tak to povedz alebo čuš. A nie sa ksychtíš alebo reveš ako prijebaný. Na to vážne nemám nervy. Plač znesiem iba Jazzy, ale tú nechcem vidieť plakať. 

Z pohľadu Chloe

Odkedy som odišla z nemocnice- no vlastne utiekla, rovnako ako aj od Justina, sa ma zmocnil hrozne zlý pocit. Neviem, čo to je, ale je to neznesiteľné. Je to také to tušenie, akoby sa malo stať niečo zlé, veľmi zlé, a ja neviem ani za mak prísť tomu všetkému na koreň. Je mi jasné, že bez vetru sa ani lístok nepohne, len keby som vedela, odkiaľ ten blbý vietor fúka! 

 Cez okno som vliezla do mojej izby. Našťastie som ho nechala otvorené. Vzala som si svoju tašku, v ktorej som nemala bohvieako veľa vecí a vzala som nohy na plecia. Nebudem predsa riskovať, že ma tam zase zatvoria. Na druhý raz by sa im už možno podarilo ma zabiť a to nechcem riskovať, nie teraz a za takýchto okolností. Zostať zabitá len preto, že som nebola schopná sa brániť je dosť blbý spôsob úmrtia. 

Chvalabohu žijem v Amerika, takže ľudia sa na vás nepozerajú ako na blázna, keď po ulici chodíte v košeli z nemocnice. Možno, že si mysleli, že som bezdomovkyňa, čomu sa momentálne asi najviac podobám. Došla som k najbližšiemu hotelu, čo na moje počudovanie nebolo až tak ďaleko. Bolo mi jedno, akú izbu dostanem. Som taká unavená, že sa nevládzem už ani hádať. Zaplatila som na dva dni dopredu a potom som rýchlo zmizla vo výťahu. 

Hneď ako som prišla do izby, zamkla som za sebou a zvalila som sa na posteľ. Nevládzem pohnúť ani prstom. Trebalo by ti lekára. Upozornilo ma moje podvedomie. Áno, ja viem. Ale nechcem teraz zbytočne na seba upozorňovať. Neviem o Chloe nič, takže by som nemohla uviesť ani len rodné číslo či adresu. Pomohla by som ti. Hm, to by šlo. Nie, ja to zvládnem sama. Takéto situácie budú predsa bežné a ja sa nemôžem zľaknúť nejakého škrabnutia. 

Je to operácia, nie škrabnutie. Ach jaj, tak predsa len budem musieť niekomu zavolať, aby mi to ošetril. Hlasno som si vzdychla. Nedokážem sa ani natiahnúť po mobil. Najprv by som si mala skočiť do sprchy, aby som nevyzerala ako nejaký beznádejný prípad z ulice. To teda nie si. Ja viem, že nie som. Lenže kto vie, čo si o mne myslia ľudia. S obrovskými bolesťami som sa postavila. Tí, čo vravia, že necítia bolesť, očividne klamú. 

"Došľaka!" zanadávala som, keď som si uvedomila, že tu nemám žiadne veci na prezlečenie. Do riti, rozmýšľaj Chloe, rozmýšľaj. Ty vždy niečo vymyslíš. Jasné, možno si tu niekto z hostí niečo zabudol. Pomaly, veľmi pomaly, som sa zohla a pozrela som sa pod posteľ. Je zjavné, že tam sa neupratuje. Ležala tam nejaká košeľa a balerínky. Natiahla som sa po to rukou, aby som pod posteľ nemusela liezť celá, pretože inak by som spod tej postele nevyliezla a to by bol prinajmenšom trapas. Myslí na svoje zdravie a nie na trapasy. 

Spolu s košeľou a balerínami som sa nejako postavila. Odišla som do kúpeľne, v ktorej som sa zamkla. Teraz budem mať asi doživotný strach z... Ani neviem z čoho. Je to choré. Našla som zátku do umývadla. Zapchala som ho a napustila ho vodou. Balerínky som položila na zem a košeľu som namočila do tej vody. Vyliala som na ňu trochu tekutého mydla a "vyprala" som ju. Vypustila som vodu a košeľu som opláchla. Vyžmýkala som ju a prevesila som ju cez radiátor, ktorý je vedľa vane.  

Vzala som do ruky balerínky. Nie je na nich napísaná veľkosť. Opatrne som nadvihla nohu a vopchala som ju do balerínky. Na moje prekvapenie mi bola dobrá, čo mi neskutočne vyhovovalo. Vyzula som si ju a vyzliekla som sa. Nemocničnú košeľu som nechala pohodenú na zemi. Pomalými krokmi som vliezla do sprchovacieho kúta. Pustila som vodu a rýchlo som si umyla vlasy a telo. Zastavila som vodu a vyšla som zo sprchy. Vysušila som sa a vlasy som si len trocha preletela uterákom. Najradšej mám, keď mi vyschnú samy. Spodné prádlo tu nemám, takže som si rovno obliekla košeľu. 

Vyzerám v nej hrozne-doslovne na mne visí. Tak fajn, to aby som niečo vymyslela. Ani neviem ako, ale nejako som ju poskrúcala a spravila som si z nej šaty. Dosť krátke šaty. [Obrázok v skupine na fb, keďže tu mi ich nejde pridávať- Angel of death (Story with Justin Bieber)] Z vlasov mi kvapkalo, ale som na to zvyknutá. Nazula som si balerínky a vyšla som z kúpeľne. Najprv som chytila šok, že sa nedajú odomknúť, ale potom som si uvedomila, že som ich zamkla. Áno, aj také niečo sa môže stať. Stáva sa to najmä ľuďom ako som ja. 

Odomkla som ich a otvorila. Celú izbu som si poriadne prezrela. Mám pocit, akoby tu niekto bol. Asi som len paranoidná, keďže všetko je na svojom mieste. Aspoň z toho, čo si pamätám. Sadla som si na posteľ a pozrela som sa na mobil. Chcela by som niekomu zavolať, ale nemám komu. Hm... Otvorila som v mobile kontakty a prebehla som nimi. Všetky tie kontakty sú mi teraz zbytočné. Ani neviem, čo mi to napadlo. Vybrala som všetky kontakty a napísala som správu: Angela Collins je mŕtva. Má nového nástupcu-Chloe Delevingne ;) Dopísala som to a odolala. 

Keď som vyšla z SMSiek, rozozvučal sa mi mobil. Na displeji mi svietilo číslo. Príliš som neuvažovala nad tým, kto to je. Proste som to zdvihla. "Prosím," ozvala som sa ako prvá. "Ahoj, moja malá sestrička. Nepotrebuješ náhodou ubytovanie?" milým a zároveň provokujúcim hlasom sa ozvala. Došľaka!