Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

90.

Z pohľadu Chloe

Prešla som zopár metrov. Vôbec sa tu neviem orientovať a je to hrozné. Tma ako v hrobe. Tomuto telu to nerobí dobre, pretože ma začína odmietať a robí si, čo sa mu zachce. K tomu nevládzem ani pohnúť prstom a nemám poňatia, kde sa môžem práve teraz nachádzať. Najbližší východ môže byť kdekoľvek. A to je na tom to najhoršie. Môžem tu blúdiť veky a pritom sa nemusím vôbec dostať von. 

Nemám dať ako o sebe vedieť niekomu vonku. To, že teraz trčím v tejto zasranej, doslova zasranej diere, vie iba Justin, ktorý je bohvie kde. A aj keby mohol, tak by mi po tom všetko už asi ani nepomohol. Kto by aj. Vôbec sa mu nečudujem. Vráť sa naspäť. Konečne po dlhej dobe sa ozvalo moje podvedomie. A to môžem byť rada, že sa ozvalo, pretože to nové ma nemusí mať rado ako to minulé. 

"Jasné. Keby že viem, ako sa mám vrátiť naspäť tak to už dávno spravím. Lenže je to tu kurevsky malé a nemám sa ako otočiť. A cúvať určite nebudem. To zásadne odmietam," celkom milo som hundrala k môjmu podvedomiu. Ak sa na mňa za toto urazí, tak ma načisto porazí. Je to jediný človek/vec, ktorá sa so mnou baví a nechcem si to momentálne dokašľať. 

 Keď sa stratíš, tak to moja vina nebude. Keby som to povedala ja, určite by som otrávene zamraučala alebo niečo na ten štýl. "Ja už stratená som," beznádejne som si vzdychla. Kašlem na to. Momentálne sa vzdávam na ďalších desať minút minimálne. I need a little rest. Mám problém sa nadýchnuť, nie to ešte tackať sa nejakou veracou šachtou. Nechápem, čo mi napadlo, že som sa sem trepala. 

Bola som asi úplne vymletá alebo ja neviem. Moje zmýšľanie muselo v tom momente povoliť a preto som sa rozhodla spraviť takúto somarinu. Inak si to neviem vysvetliť. Ľahla som si a zostala som ležať rozcapená ako žaba na ceste, ktorú prešiel parný valec. Rovnako sa aj cítim. Mŕtva, úplne bez štipky života. Ak sa odtiaľto nedostanem, tak to bude moje posledné miesto. 

Z pohľadu Justina 

Zobudil som sa zase v mojej izbe. Mojej ako mojej. Je to tá izba, v ktorej som bol zavretý predtým, než ma vzali na detektor lži. Parkrát som zaklipkal, aby som zaostril. Oko ma nehorázne štípalo od toho hrozného svetla, ktoré bolo zapnuté. Celé to vyzeralo veľmi divne. Bolo to viacej sterilné ako pred tým, než som odišiel. 

Postaviť sa nebolo možné. Vôbec som na to nemal silu. A vlastne ani dôvod nie. Maximálne tak, že by som chcel utiecť, aby ma nezavreli k ostatným bláznom, ktorí sú na rovnakom oddelení, ako momentálne ležím ja. Lenže na moje kurevské šťastie nevládzem. Zle, celé zle! Nič nie je tak, ako by správne malo byť. 

Vyčerpaný ležím na posteli a snažím sa nabrať silu. Alebo aspoň zistiť, čo sa tu momentálne deje. Nie som zrelý ležať na psychiatrii a Chloe by nemala byť vo vetracej šachte. Musím vymyslieť nejaký plán. Skvelý, dokonalý plán, vďaka ktorému by som sa dostal odtiaľto preč a spolu so mnou by odišla aj Chloe. Staral by som sa o ňu v hoteli. 

Prišla sestrička, bez zaklopania, vymenila mi infúziu a hneď aj odišla. Chcel som sa jej niečo opýtať, lenže to by nemohla byť na pohľad nesympatická. Tak rýchlo ako prišla aj odišla. Ako keby som ju mal uhryznúť alebo čo. 

Odrazu sa mi zatvorili oči a zase som spal. 

SEN:

Som zatvorený v bielej izbe bez okien. Všetko je tu také mäkké. Aj steny vyzerajú akoby boli obložené žinienkami. Na dverách je malé okienko. Ďalej je tu posteľ a záchod. Otrasný záchod! Som v zvieracej kazajke. Otvorili sa dvere a v nich stál doktor a dvaja muži. Podľa uniformy vyzerajú na zdravotné sestry- vlastne mužov. Muži mi chytili a ťahali ma niekam preč.

 "Dosť, pustite ma! Choďte do vetracej šachty. Je tam. Ona tam je. A kvôli vám zomrela," vrieskal som ako nepríčetný, lenže oni ma nepočúvajú. Majú ma úplne na háku. "Nenechajte sa ním zmanipulovať," povedal doktor a šiel za nami. Odviedli ma cez chodbu do nejakej miestnosti. Vyzerá to ako ambulancia.

Vyzliekli mi zvieraciu kazajku. Okamžite som chcel utiecť, lenže som stále narážal do stien. Muži ma chytili a položili na lôžko. Mykal som sa, ale aj tak ma pripútali k lôžku. Namierili mi do očí svetlo. Svietilo mi do očí, ale aj tak som videl toho hnusného doktora. Škodoradostne sa usmieval. Nasadili mi nejak somarinu na spánky. 

Pustili prístroj a mne začal telom tiecť elektrický prúd. Celý som sa triasol, ale aj napriek tomu som mal na tvári úsmev. Nebol to úsmev. Priamo som sa rehotal od toho skvelého pocitu, keď mnou prechádzala elektrina. Vonku začala zúriť búrka a mne sa roztiahli zreničky. Uvidel som pred sebou Angelu a Chloe. Obe sa vznášali vo vzduchu. 

"Je to tvoja vina. Zabil si nás. A teraz za to budeš pikať," zvrieskla Chloe a odrazu mi nad hlavou preletela stolička. 

Celý spotený som sa zobudil. 

Z pohľadu Chloe

Ležím tu už hodiny a stále som nenabrala dostatok energie, aby som sa postavila. Ledva natiahnem ruku, aby som sa mohla posunúť vpred. Odrazu som niečo pocítila na chrbte. Chodilo to hore dole. Zavrela som oči a silno tlačila viečka k očiam, aby som ich náhodou neotorila. Zuby som silno zaťala.

Prosím, nech to nie je to, čo si myslím, že to je. Pohyb odrazu prestal. To niečo zo mňa zliezlo dole. Otvorila som oči, pretože som videla, ako to predo mnou cupitá. Na moje nešťastie, to bolo to, čo som si myslela, že to je. Bol to potkan. Odporný veľký potkan! 

Od hnusu ma celú striaslo. Choď za tým potkanom. Ozvalo sa podvedomie. "Fajn" zamrmlala som a neochotne som sa vydala za potkanom, ktorý bol už o dosť vpred. Ledva sa hýbem a teraz mám nasledovať potkana. Veď ani neviem, kam ide. Možno len za nejakou mŕtvolou alebo do kanála. A na to teraz vážne nemám náladu. 

Aj keď z druhej strany je všetko lepšie ako trčať tu. Potkan zabočil a mne trvalo, kým sa mi to podarilo tiež. Je to tu dosť tesné. Odrazu mi potkan zmizol z dohľadu. Hneď som však pochopila prečo. jeden z otvorou vetracej šachty nebol zatvorený a tak som spadla dole. Našťastie nie na toho potkana. Ten už niekam zdrhol. Spadla som ani neviem kam, ale poriadne to bolelo a navyše to narobilo aj poriadný hluk. Hlavné je, že už som von.