Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

81.

Z pohľadu Justina

Zoznámenie by sme mali za sebou. Druhykrát. Aspoň som tentoraz triezvy. Síce som vtedy nebol naliaty, ale nejaké to promile som už v sebe mal. Zaškvŕkalo mi v bruchu počas ticha, ktoré nastalo. Totálny trapas. "Myslíš si, že môžeš jesť pizzu?" hladný som, ale bolo by divné, keby že odídem hneď po zoznámení kvôli tomu, že chcem jesť. Nebudem predsa ako Róbert Geisen. 

Tvárila sa, že premýšľa. "Bola som len na operácii. Nie som mimozemšťan alebo čo, že by som nemohla jesť pizzu," zatvárila sa kyslo. Asi som si to mierne dosral. Hotová Bieber továreň na trapasy. Dnes mi ide karta a to je ešte len začiatok dňa. Podľa všetkého veľmi dlhého dňa.  "Prepáč," sklopil som zrak, no rýchlo som sa ním vrátil na tvár Chleo, "akú chceš?"  opýtal som sa jej, keď som volal na informácie. 

Nemám v mobile žiadne iné čísla, okrem Angie a Jasona. Čo je mimochodom divné. Frajerka a frajer baby, s ktorou práve sedím na izbe. Asi by som mal zavolať Angie. Ale až neskôr. Teraz som hladný a Chleo asi tiež. "Mexickú" povedala a pohľadom zablúdila k oknu. O niečom premýšľa. To je jasné. Zistím to, ale najprv objednám pizzu. 

"Informácie? Môžem vás poprosiť číslo na nejakú pizzériu s donaškou v L.A?" povedal som tomu čudnému zjaveniu na druhej strane telefónu.  "Ďakujem.," prepojili ma priamo do pizzerky, " jednu mexickú a jeden hawai do nemocnice Sv. Cecílie. Izba číslo 123," zrušil som hovor. Pozrel som sa na Chleo, ktorá bola myšlienkami stále niekde inde. 

Chytil som ju za ruku. Silno ňou myklo. "Nechcel som, aby si sa zľakla," pohladil som ju po dlani. Dnes je to už druhykrát a vôbec nemám pocit viny voči Angie. Mal by som sa spamätať a zavolať jej. "To je v pohode,"  stále sa pozerala von oknom. "Počkáš chvíľu? Musím si vybaviť jeden hovor,"  ukázal som na mobil, akoby to mohla vidieť. "Jasné," šepla. 

S menším pocitom viny som vyšiel von a vytočil som Angie. Zvoní to, ale nedvíha mi. Budem volať, pokiaľ mi nedvihne. Zazvonilo to dvakrát a zrušila ma. Je normálna? Celý týždeň sa mi neozve a teraz ma zruší?! A po mne vrieska, že som nezodpovedný. Napíšem jej sms-ku. Angie, žiješ? Prečo nedvíhaš? No ták, miláčik. Zavolaj mi čo najskôr.Ľúbim ťa. Zabombardoval som ju správami. Nechápem, prečo mi nedvíha. 

Z pohľadu Chloe

Môj starý mobil mám pri sebe. Je v taška pri ostatných veciach. Našťastie zvoní dosť potichu, takže ho poriadne nie je počuť. Justin mi volá. Nemám chuť s ním hovoriť. Navyše, ako by som mu vysvetlila, že mám hlas ako Chloe? Pardon, že som Chloe. Opatrne som sa natiahla a vytiahla som mobil z tašky. Justin mi zase volal. Zrušila som ho. Snáď si bude myslieť, že mám prácu a nebude to zbytočne riešiť a vraciať sa k tomu.  

Po chvílli mi pípla SMS-ka. Nechala som to tak. Justin vošiel späť do izby a na tvári mal nečitateľný výraz. "Čo sa stalo?" nutrálne som sa ho opýtala. Snažila som sa byť neutrálna, ale tento hlas nekutočne naberá podobu ako sa človek skutočne cíti. Takže som vyznela podráždene. "Nič podstatné," zaklamal Justin. Alebo neklamal a vravel mi pravdu? To je ono. Určite to tak bude a na Angelu Collins a ich spoločné dieťa si už nepamätá. 

"Kedy tu bude pizza?"  pozerám sa do okna ako nejaký psychopat. Navyše mám návštevu a tak by som sa mala venovať. Lenže ja sa na Justina nechcem pozrieť, nemôžem. Nevydržala by som to a vykričala by som mu do tváre všetko, čo práve cítim. Ako ho milujem, ako mi je ľúto, že na mňa za tak krátky čas zabudol, že som nechcela dať naše dieťa preč. Uvedomila som si to vo chvíli, keď už bolo neskoro. Chcela by som mu povedať, ako veľmi ma zraňuje, že sa zamiloval do niekoho iného, aj keď som to v podstate ja. Ako veľmi mu chcem všetky tieto veci povedať. Ale hlavne jednu. Ako veľmi ho teraz za to všetko nenávidím. 

"Nepovedali mi to. Čo keby sme niečo podnikli?" Zdal sa byť veselý. Potešilo ho, že som mu nedvihla a môže si robiť čo chce. Pípla mi sms-ka na mojom mojom mobile a nie na mojom Chleo'inom mobile. Do riti. "Nechceš sa na to pozrieť?" zvedavo sa opýtal Justin. "Nie. Nie je to nič podstatné," rýchlo som rozklipkala slzy a pozrela som sa na Justina. Nadvihol jedno obočie. 

Postavil sa. "Nie, to nespravíš," varovne som sa na neho pozrela. Z môjho hlasu to však muselo vyznieť tak, že sa chcem hrať. Asi budem cvičiť, ako ho mám ovládať. "Si píš, že hej," už stál pred mojou taškou a hrabal sa v nej. "Prestaň," zvrieskla som, keď držal v ruke môj mobil. Zadal heslo a mobil sa odblokoval. Ako prišiel na heslo? "Máš rovnaké heslo, ako moja priateľka," zaujato skonštatoval Justin. Čo nepovieš.

"Daj mi mobil," zavrčala som. "Kto si?" nasrato sa na mňa pozrel. "Chloe, Chloe Delevigne,"  usmiala som sa. Siahol dozadu do gatí. Nemal tam však zbraň. Vybavila som, aby mu ju nikto nevedel zohnať. Milujem svoje kontakty. "Jasné, a ja som Barack Obama,"  prevrátil očami Justin. Zachvíľu mu dôjde trpezlivoť. Chcem však vedieť,  čo spraví Chloe, keďže po mne dokáže hodiť nôž. Síce aj ja po ňom, ale to je iné. U mňa je istota, že ho netrafím, keď nechcem. U neho nie. 

"Nezdá sa mi, že si černoch,"  premerala som si ho pohľadom. "Neser ma," zavrčal a ruky už zovieral v pästiach. "Veď vravím len pravdu. No tak, Drew. Robíš sa, akoby si ma nepoznal,"  konečne som vyznela tak, ako som chcela. Viac-menej som sa mu vysmievala priamo do tváre. Inokedy by som to nespravila, ale toto je výnimočná situácia, a preto to mám dovolené. Od koho? Od seba a to stačí! 

Nachvíľu ho zamrazilo. "Nevolaj ma kurva Drew. Žiaden Drew! Pre mrchy som Bieber,"  vrieskal ako nepríčetný. Chceš psovi dobre, oserie ti plot. Dnu vletel doktor. "Slečna Delevigne, ste v poriadku? Pán McCan, opustite prosím túto nemocnicu," ukázal Justinovi na dvere. Nenávistne sa na mňa Justin pozrel a potom odišiel. "Ja sa ešte vrátim," trepol za sebou dverami. Typický Justin. Narobí rozruch kvôli ničomu. 

"Nesmiete sa rozrušovať, inak by sa váš pobyt tu mohol predĺžiť," upozornil ma ako malé dieťa doktor. Priznávam, že som sa na chvíľu začala hanbiť. Nemôžem bojovať s telom. Asi to tak malo byť. Niekto zaklopal. "Ďalej," otvorili sa dvere a dnu vošiel poslíček s dvomi pizzami. Doktor sa na mňa nechápavo pozrel. "Bola som hladná," nevinne som pokrčila plecami. Bezradne si povzdychol a odišiel. 

Poslíček podišiel k posteli a pizze položil vedľa na stoličku. "V taške mám peňaženku. Vezmi si, koľko je treba a ešte 5 dolárov sprepitné,"  povedala som pomedzi to, ako som sa snažila dotiahnuť na krabicu. "Ani sa nepohni, lebo ťa zabijem," pocítila som na chrbte zbraň. Do izby okamžite vbehol Justin. 

Lásky, páči sa Vám to? :) Dúfam, že hej.. Pretože asi zase dlhšie nebude časť ;)